Signály z vesmíru
Vladimír Babula


Signály z vesmíru (sk) #1


Dejrománusa začínavčase, keďje užvyšetridsať rokovodstránenénebezpečenstvovojennaZemi. Všetciľudia samôžu plnevenovaťmierovejpráci. JezúrodneniaSaharaiArktída, odstránenéchoroby, ľudskývekpredĺženýna 200rokov, Mesiacuž jedávnovyužitýgeológovaastrobiology, medziplanetárne letymajú pravidelnýcestovný poriadokavšetcivedcia ľudiaspolupracujúnadieloch, zameranýchnaprospechľudstva. Vtejto dobejetiežobjavenýzmrznutýúčastníkAmundsenovuvýpravynazáchranuNobileazklinickejsmrtiznovuprebudenýk životu. Očamitohtosvedkadávnychvekov, Seversona, spoznávajúpotomčitateľovivšetkyzmeny, ktoréZema ľudiaprekonali. Cestujúsním naMesiacanakoniec súsvedkamiosemročnéholetuna najbližšieobývanúplanétuktorejsignály, vysielanédovesmíru, svedčíotom, žepopuláciaje asina rovnakomstupnivývojaako ľudiana zemiv 50.rokoch 20.stor. Alepráve preddolétnutímraketysľuďmizo ZemehynúobyvateliaplanétyX vatómovejvojne, existujúcesa takľuďomnaZemivýstražnýmmementom: nezneužiťnikdyvedeckéhopokrokunaničenieľudstva!


Vladimír Babula

Signály z vesmíru


Fantastický román

1956

Slovenské nakladateľstvo detskej knihy

Bratislava

Z českého originálu (Signály z vesmíru, Mladá fronta. Praha 1955) preložila E. Horná.


ŠŤASTLIVÚ CESTU, PÚTNICI DO TRETIEHO TISÍCROČIA!


V súvislosti s otvorením dvanásteho sjazdu Komsomolu požiadala ma redakcia časopisu „Znanie — sila“, aby som mladým čitateľom, sovietskej mládeži, povedal niečo o tom, čo som na svojich cestách videl a počul, prežil a premyslel. Tejto žiadosti som veľmi rád vyhovel, pretože aj sám som za mladi horlivo čítal o príhodách v ďalekých krajoch a s veľkým záujmom som načúval myšlienkam a radám skúsených ľudí, ktorí veľa videli. Cooperove, Mayne-Reidove a neskôr aj Vernove knihy mali na mňa za mladi veľký vplyv. S bratmi sme v detských predstavách prekonávali ľadové pustatiny Arktídy, vystupovali na vysoké hory, spúšťali sa do hlbín oceánov, poľovali na slony, levy a tigre. Hrali sme sa na cestovateľov, z papiera sme vyrezávali ľudí a zvieratá, z lepenky sme lepili člny a usporadúvali hony na divú zver, viedli sme boje belochov s Indiánmi a predvádzali stroskotanie lodí. Veľmi sa mi páčili lovci, námorníci a vernovskí učenci, ktorí bývali smiešni a roztržití, ale pritom ostávali dobrými znalcami prírody. Aj mojou túžbou bolo stať sa učencom, prírodovedcom a cestovateľom. Jedno ma nesmierne mrzelo: Ameriku objavili bezo mňa, bezo mňa vykonali cesty okolo sveta, do máp zakreslili pevniny a ostrovy. Nebolo ľahké nájsť v zemepisnom atlase bielu škvrnu. Livingstone prenikol už do afrických pustatín, Przewalski do púští Strednej Ázie. Ach, beda, narodil som sa neskoro! Viem, že aj mnohí z vás rojčia o ďalekých cestách, objavoch, vynálezoch, že mnohí tajne vzdychajú: Aká škoda, že Amerika a póly boli už objavené! Škoda, že nežijem v časoch Kolumba a Przewalského! Škoda, že som sa nenarodil prv než Možajskij alebo Popov — azda by som bol lietadlo alebo rádio objavil ja! Beda mi, teraz už ľudia všetko vynašli…

Je celkom možné, že tieto myšlienky zapríčinila populárna literatúra, ktorá veľmi podrobne, obšírne a nadšene hovorí o úspechoch minulosti, ale iba mimochodom a neochotne zmieňuje sa o tom, čo nám je nejasné, čo ešte nevieme, čo dosiaľ nie je rozriešené. A zatiaľ obklopujú nás nielen jednotlivé biele škvrny, ale celý oceán nepoznaného. Čím viac vieme, tým viac hádaniek nám predkladá príroda.

Je pravda — obrysy brehov, horských chrbtov a riek sú už na mapách zakreslené — ale čo vieme o vnútre zemegule? Naše bane a hĺbkové vrtby sú ako pichnutie špendlíkom do zemskej kôry. Najhlbšie z nich nedosahujú ani tisícinu zemského polomeru. Zemský povrch poznáme skrz naskrz, ale doteraz ľudia sa dostali iba dvadsaťdva kilometrov nad zemský povrch a iba na tri kilometre sa spustili do hlbín oceána. Morské dno aj ovzdušie, vnútro Zeme, planét a slnečné sústavy ešte vždy čakajú svojich Kolumbov a Przewalských. Sovietska veda má pred sebou ešte ohromné, doteraz nerozriešené úlohy.

Čo by sme potrebovali:

predĺžiť ľudský život priemerne na sto päťdesiat dvesto rokov, odstrániť nákazlivé choroby a na minimum obmedziť ostatné choroby, zvíťaziť nad starobou a únavou, naučiť sa vracať život pri predčasnej náhodnej smrti;

dať do služieb človeka všetky prírodné sily, energiu Slnka, vetra, podzemné teplo, použitie atómovej energie v priemysle, v doprave, v stavebníctve, naučiť sa hromadiť energiu do zásoby a dodávať ju na ľubovoľné miesto bez drôtov;

predpovedať a úspešne zneškodňovať prírodné pohromy: záplavy, uragány, sopečné výbuchy, zemetrasenia;

v továrňach vyrábať všetky látky, ktoré na Zemi poznáme, a to aj tie najzložitejšie — bielkoviny, ako aj také, čo sa v prírode nevyskytujú: látky tvrdšie než diamant, žiaruvzdornejšie než šamot, ťažšie taviteľné než volfrám a osmium, ohybnejšie než hodváb a pružnejšie než guma;

vypestovať nové druhy zvierat a rastlín, ktoré by rýchlejšie rástli a dávali viac mäsa, mlieka, vlny, zrna, plodov, vláken a dreva pre potreby národného hospodárstva;

zmenšiť, prispôsobiť životu a obrobiť neúrodné kraje, močiare, hory, púšte, tajgy, tundry a možno aj morské dno;

naučiť sa usmerňovať počasie, regulovať vietor a teplotu, ako dnes regulujeme rieky, premiesťovať mračná a podľa potreby rozdeľovať dážď a jasné počasie, sneh i horúčavy.

Že je to ťažké? Pravdaže — je to mimoriadne ťažké, no nevyhnutné. Sovietski ľudia chcú žiť dlho, chcú žiť v hojnosti a v bezpečí, chcú byť neobmedzenými pánmi svojej krajiny, nezávislými od rozmarov prírody. To znamená, že sa to všetko ešte vykoná. A to všetko budete robiť vy, dnešní žiaci a učni, a to nielen tí, ktorí sa stanú veľkými vedcami, ale aj všetci ostatní: sústružníci a šoféri, traktoristi a murári, ošetrovateľky, tkáči, baníci… Veľké úlohy nemôže riešiť jednotlivec. Volžsko-donský prieplav nestavali iba autori projektu. Zaiste sa zúčastníte všetci do jedného na plnení tejto najväčšej, najušľachtilejšej a najľudskejšej úlohy človeka: na budovaní komunizmu, vytváraní šťastného mierového života pre všetkých sovietskych ľudí.

Vy, dnešní učni a žiaci, ste na začiatku svojej púte k majstrovstvu, k tvorivej činnosti, k vede a k životu. A ja — kmeť, ktorý prešiel veľa vierst neprebádanými krajinami, ktorý mnoho hľadal v hlbinách vedy — chcel by som vám, začínajúcim pútnikom, dať na cestu niekoľko rád.

Milujte prácu! Práca prináša človeku najväčší pôžitok a uspokojenie. Usilujte sa o to, aby ste mohli povedať: robím užitočné dielo, moju prácu žiadajú a ona prináša úžitok. A keď sa stretnete s ťažkosťami, so zdanlivo bezvýchodnými, slepými uličkami, s odporom starého sveta a hádam aj s ľahostajnosťou a nepochopením, nech vás vždy posilňuje myšlienka: tvorím užitočné dielo.

Nezriekajte sa svojho cieľa! Chápem mladistvé rojčenie o objavoch a tvorivej činnosti. Sú ľudia, ktorí sa ľahko poddávajú okolnostiam, vzdávajú sa, keď sa im nevydarí pokus, keď majú rodinné alebo pracovné ťažkosti. Ale ťažkosti sa pominú — a Čas je stratený; ostane iba trpkosť nad životom prežitým bez vzruchu, premárneným v malichernostiach, nad prácou bez radosti.

Buďte smelí! Dajte sa do veľkých prác, ak chcete dokázať, že život beriete vážne. Schopnosti, rovnako ako svaly, cvičením silnejú. Veľké objavy sa nepodaria každému, ale kto sa neodváži skúsiť, ten naozaj nič nedokáže. Musíte predstihnúť svojich dedov a pradedov!

Narodil som sa pred deväťdesiatimi rokmi. Keď som bol mladý, neboli lietadlá, film, rozhlas, elektrina. Cez Sibír ešte neviedla železnica, do Irkutska som cestoval v poštovom voze. Pre mňa bol rozhlasový prijímač veľkým objavom, pre vás je zvyčajným predmetom v izbe. Vy pokračujete v našich výsledkoch a musíte sa dostať vysoko. Vyše päťdesiat rokov prežil som za cárskej vlády. Strácal som sily a energiu, aby som obohatil kapitalistov. Pre pokrokové zmýšľanie prepustili ma z ústavu. O zriadení, v ktorom si budú prácu ctiť, mohol som iba snívať. Ale vy ste sa narodili v slobodnej krajine, v krajine, v ktorej je vzdelanie každému prístupné, kde si ľudia vážia tvorivú prácu. Nech je teda vaša práca a nech sú vaše ciele dôstojné socialistickej vlasti, nech sú vaše výsledky najpokrokovejšie na svete.

Neskrývajte svoje predsavzatia, netajte svoje úmysly. To nie je skromnosť, ale naopak, namyslenosť, falošný stud a nenásytnosť sebeckého zlatokopa, ktorý pre seba chráni zlatú žilu. Ak je váš návrh skutočne výnosný, nezvládzete ho sami spracovať. Ak ste sa mýlili, načo strácať čas, hneď vám ukážem vašu chybu. Často mi vyčítali, že sa zbytočne náhlim s uverejnením svojich poznatkov. Ale ani raz som to neoľutoval. Niektoré nálezy som nemohol sám preskúmať tak, ako bolo potrebné, prácu dokončili za mňa iní. Tak som našiel v púšti Gobi zub nosorožca, ale veľké výpravy, ktoré kráčali po mojich stopách, objavili celé cintoríny vymretých živočíchov. Moje články stretali sa niekedy s námietkami; vypočul som ich, vrátil som sa k materiálu, hľadal som nové fakty a rozširoval som ich. A tak pomáhali zdokonaliť moju prácu nielen dobré rady priateľov, ale aj námietky mojich vedeckých protivníkov.

Buďte zásadoví! Potrebujeme pravdu, iba pravdu. Ne chcite sa zalichotiť priateľom, iba získať si priazeň svojich učiteľov a báť sa, aby ste niekoho neurazili. Na tejto ceste by ste azda našli pokoj a možno aj blahobyt, ale úžitok by ste nepriniesli nijaký. Nepadajte na zem pred autoritami. A ak sú medzi vami budúci geológovia, ktorí nesúhlasia s akademikom Obručovom (pravda, želal by som si, aby takých nebolo veľa), smelo proti nemu vystúpte, ak máte podklady, ktoré vyvracajú jeho závery.

Nikdy však nepočítajte s ľahkým víťazstvom, s objavom urobeným odrazu, s nečakaným vnuknutím! Všetko, čo bolo na dosah ruky, už dávno zdvihli a preverili, a čo prišlo ľahko na myseľ vám, prišlo na myseľ už dávno iným. Nové úspechy možno budovať iba na nových poznatkoch a na nových pozorovaniach. Fakty — to sú tehly, z ktorých sa skladá ľudská skúsenosť; to je vaša zbraň v tvorivej činnosti. Hľadajte ustavične fakty, zbierajte ich v prírode i v knihách, čítajte dobré učebnice od začiatku do konca, a okrem toho aj knihy, ktoré nespadajú do učebnej osnovy. Študujte dôkladne svoj odbor, ale nešetrite čas ani na iné. Geológ, ktorý do podrobností ovláda geológiu, je cenným človekom, ale taký, ktorý okrem toho ovláda aj zemepis, chémiu alebo botaniku, je pravdepodobne objaviteľom.

Napokon sa mi žiada želať skvelej sovietskej mládeži, všetkým mladým čitateľom časopisu „Znanie — sila“, budúcim pracovníkom-novátorom, majstrom vysokých úrod, bádateľom, vynálezcom — mnoho skvelých úspechov. Šťastlivú cestu vám želám, pútnici do tretieho tisícročia!


Akademik V.A. Obručov

(Sovietsky časopis „Znanie — sila“, marec 1954)


PRVÝ DIEL

PREBUDENIE


1

SYN SEVERU


V tretej kabíne medziplanetárneho lietadla je pološero. Osvetľuje ju iba úzky pás slnečného svetla, ktoré sem odráža Zem.

Muž, ktorý sedí v kresle pri okrúhlom obloku, márne sa usiluje odtrhnúť zrak od nezvyčajného obrazu. Neustále blúdi očami po obrovskej guli, plávajúcej večnou nocou — a rojčí…

Človek so svojimi radosťami a starosťami, ľudia rozohnení veľkým bojom s prírodou — drsná krása severu i nežné kraje stredných Čiech — to všetko po niekoľkých hodinách letu splynulo v jediný pojem: planéta Zem. Nehybne visí pred kobercom pokojných hviezd a jej povrch je jednoduchý a zdanlivo mŕtvy. Akoby všetok život odrazu zhasol…

A predsa! Tam niekde na severnej pologuli — asi v tých miestach, kde si deň podáva ruku s nocou — skláňa sa práve akademik Tarabkin nad posteľou chorého a šepká: „Spi, dieťa moje drahé, spi pokojne. Neboj sa, bdie nad tebou tvoj otec — ten nedovolí, aby si znova umrelo…“

Len o kúsok ďalej — o taký malý kúštiček, že ho z tejto diaľky nemožno ani odmerať — bije srdce prostého chlapca. Čo asi teraz robí Miťa? Určite sa zahrabal pred chvíľou do svojho haraburdia a trpezlivo lepí a skrutkuje, aby sa o niekoľko dní mohol pochváliť novým modelom lietadla…

A ako to vyzerá doma? Bielovlasý Olafsen sedí na úboči nad svietiacim mestečkom — a okolo neho plno detí.

Rozpráva im, ako sa žilo kedysi a ako dnes, usmieva sa a očami hladká nový rozprávkový Jarlsberg.

Jeho pohľad zablúdil možno aj k pestrým mračnám — práve k tým, ktoré zahalili rodný kraj ako závojom…

Široké pozorovateľove ramená sa zrazu zachveli, akoby sa náhle prebral z omamného spánku. Odvrátil hlavu od obloka a zašepkal do šera kabíny:

„Alenka — spíte?“

„Neuhádli ste, drahý Severson. Už pred hodinou som sa prebudila. Nechcela som vás vyrušovať… Zasa ste spomínali — a teraz je vám smutno, však?“

Dievča sa trochu naklonilo dopredu. Na jej okrúhlu tvár s veľkými čiernymi očami dopadla hmlistá žiara z obloka.

„Nemožno nazvať smútkom, čo teraz prežívam, Alenka. Viete,“ Severson s námahou hľadal slová, „človek sa tu cíti ako anjel s obrovskými krídlami. Vznáša sa v nekonečnom priestore — a z hviezdnych výšok prezerá si svetadiely… Je to taký zvláštny pocit…“

Kývol rukou smerom k obloku.

„Len pozrite na ten obrovský živý glóbus v diaľke. Čo všetko sme už na ňom zažili my ľudia!.. Už aj ja sám koľko by som mohol rozprávať!.. Život tam vrie a kypí…

Zdá sa mi, že až sem dolieta dunenie tej strašnej energie, ktorá tam pokorne slúži človeku. A napokon, čo je človek? Taký nepatrný mravec, že aj jeho najväčšie dielo sa premení pri pohľade z diaľky na obyčajné nič…

Rozvravel som sa akosi, sám sa tomu čudujem,“ usmial sa previnilo a jeho široké hranaté čelo sa vyjasnilo. „Nakoniec bude zo mňa ešte filozof alebo básnik.“

„Prečo nie? V týchto miestach dostáva človek skutočne krídla. Ale — pekne vás prosím — len sa mi nestaňte básnikom pesimistom a neprirovnávajte ľudí k nepatrným mravcom. Sme azda my dvaja úbohí mravčí? Veď sme väčší než celá zemeguľa. Neveríte? Pozrite…“

Dievča vystrelo ruku k obloku a na sklenú tabuľu pritlačilo dlaň s roztiahnutými prstami.

„Nemeria ani piaď,“ žartovala.

No hneď zvážnela.

„Slabý je len ten, kto v seba stratil vieru — a malý len ten, kto malý má cieľ. Ako krásne to povedal za nás všetkých básnik Svätopluk Čech! Náš cieľ predsa nie je malý! Len si spomeňte na Navrátilov smelý návrh! Vieme snívať o budúcnosti — a svoje sny vieme aj uskutočniť!“

Dievča sa naklonilo k obloku.

„Pozrite teda na Zem pozornejšie. Vidíte Stredozemné more? Nože, akú farbu má severné pobrežie Afriky? Zelenú! Nie je to krásne svedectvo o sile človeka? Ešte pred desiatimi rokmi by sme na tých miestach boli videli svetložltú škvrnu, ktorú sme nazývali Sahara. Alebo Arktída — zmenila sa, či nie? Keby sme tadeto leteli v čase, keď ste s Amundsenom dobývali severný pól, ľadovce by nám zakrývali celý vrchol zemegule, od Ázie až po Ameriku. Dnes sú to iba biele ostrovčeky okolo pólu…“ Dievča sa zrazu zmiatlo.

„Odpusťte, rozohnila som sa ako na schôdzi,“ vykoktala.

Severson sa trpko usmial.

„Len sa priznajte, Alenka, obávate sa, že zmienka o Arktíde mi pripomenie nešťastlivú minulosť. Tieto láskavé ohľady som vypozoroval u všetkých, s ktorými som sa stretol. Naozaj sa nemusíte strachovať, nie som malé, slabučké dieťa, aby ste so mnou museli zaobchádzať ako v perinke. S minulosťou som sa vyrovnal už dávno…“.

Severson sa pohodlne oprel v kresle a pohladil si bradu, akoby skúšal, či je dobre vyholený.

„Len teraz som si uvedomil, že som vlastne veľmi nezdvorilý. Vždy som len prijímal — a sám som nič nedával. Ani som sa vám riadne nepredstavil. To je tá moja nešťastná málovravnosť, typická pre nás, Severanov. Poznáme sa už dosť dlho — a čo viete o mne? Moja minulosť je pre vás zakrytá hmlami, povedal by básnik…“

„Neverte, nie je to celkom tak, ako vravíte,“ zasmiala sa Alena a zatvárila sa záhadne. „Niečo o vás predsa viem — môžete ma celkom spokojne vyskúšať. Chcete?“

„Tak dobre, milá žiačka, povedzte mi teda niečo o Seversonovi. Ale prosím, aby to bolo z čias jeho prvého života, keď ho ešte volali jeho pôvodným menom.“

„Prosím, pán učiteľ. Severson sa narodil roku 1880 v Nórsku. Je tam veľmi pekne. Viem to, pretože som tam raz bola na návšteve. Závojom hmly prenikajú tam vrcholy Hagenfieldu, na ktorom podľa povesti starých Vikingov sídlili bohovia vetrov a (búrok. Ľadovcom sa vtedy v severnom Nórsku hovorilo „večné“.

Keď Severson dorástol na mládenca, poslali ho rodičia na štúdiá do Anglicka. V tom čase rástla sláva Roalda Engelberta Amundsena, veľkého dobyvateľa obidvoch pólov. Mladý Leif — tak sa volal mladý Severson krstným menom — sledoval Amundsenove výpravy s napätím. Veď v ňom videl svoj vzor a napokon aj splnenie svojich snov z detstva. A Amundsen si obdiv skutočne zaslúžil. Bol to muž nesmierne odvážny, s pevným charakterom, človek šľachetného srdca. Severson s obdivom sledoval vtedy v novinách Amundsenovu odvážnu výpravu so šiestimi ľuďmi na štyridsaťsedemtonovej škrupinke Gjöa k severnému pólu a všetky zprávy o Amundsenovi starostlivo vystrihával a ukladal do dosák.

Keď sa Severson vracal z Anglicka zo štúdií, mal šťastie, pretože v Oslo po prvý raz uvidel Amundsena. Tento veľký orol severu prišiel do svojej vlasti ako nesmrteľný víťaz nad južným pólom. Tak je, milý Severson?“

„Dívam sa na vás, Alenka, ako na zjavenie — a neverím vlastným ušiam. Skade to všetko viete?“

„Len trpezlivosť, pán učiteľ, ešte som neskončila,“ smiala sa Alena.

Rukou si podoprela bradu, akoby usilovne a tuho premýšľala.

„Skoro potom zoznámil sa Severson s Amundsenom osobne. Keby som bola spisovateľkou, opísala by som vám aj Amundsenovu tvár. Bola ošľahaná polárnym vetrom, ostro a tvrdo modelovaná. Amundsen mal orlí zrak — a predsa každý jeho pohľad bol pohladením. Vedel svojich spolupracovníkov nadchnúť k veľkým činom a v nešťastí povzbudiť.“

„Do čerta, to je už aj pre mňa predsa len priveľa, Alenka. Nehnevajte sa, ale veď vy mi tu o chvíľu budete rozprávať aj to, čo som si kedy myslel… Buď ste špiritistkou* — alebo ste vtedy žili — a po sto rokoch ste sa prebudili?“

„Ani to, ani ono, Severson. Na svete sa zázraky nedejú. Musím vás poúčať ako chlapca, hoci ste o dobrých pár rokov starší,“ smiala sa Alena. „Je naozaj také ťažké zájsť si do univerzitnej knižnice a prečítať si tam literatúru o Amundsenovi? Nie je jej tam málo a takmer v každej knihe sa hovorí aj o vás, o vašej účasti na jeho slávnych činoch.

Dočítala som sa tam aj o tom, ako došlo k vášmu poslednému letu na záchranu Nobileho. Koniec letu, pravda, v literatúre chýba. O ňom viete zatiaľ iba vy, Severson…“

Alena sňala z hlavy ochrannú kaučukovú helmu a položila si ju na kolená.

„Viem, že je to proti predpisom,“ povedala, akoby na ospravedlnenie, „ale v týchto miestach sa nemusíme obávať nijakej prudkej zmeny kurzu našej rakety — veď tadeto neletím po prvý raz. A napokon, o chvíľočku si ju zasa dám na hlavu. A vy sa na mňa nehnevajte, že som vám pripomenula tie smutné chvíle. Hovorme radšej o niečom inom…“

„Ba nie — aj tak som vám chcel o tom dávnejšie rozprávať. Veď často na to spomínam… A dnes by som sa vám práve rád vyspovedal. Na zemeguli som si už vyhľadal miesta, kde sa začal môj príbeh. Bolo to vtedy, keď po prvej svetovej vojne prišiel medzi nás Ellsworth. Bol to milionársky synček z Ameriky a k nám ho hnala túžba po dobrodružstve. Tak chcel zahnať nudu svojho prepychového, neplodného života. Keďže sme však potrebovali jeho peniaze — štát nám toho vtedy veľa nedával — prijali sme ho do kolektívu.

* špiritista — človek, ktorý vyvoláva „duchov“ mŕtvych.

Ellsworth navrhol Amundsenovi výpravu vzducholo ďou k severnému pólu. Tento návrh sa mi veľmi nepozdával. Svojmu milovanému majstrovi som povedal, že mám vážne pochybnosti o predpokladaných výhodách a možnostiach takéhoto vreca, naplneného vodíkom, a že sa mi nepáčia horúce motory vedľa zásob pohonných látok. Na ľadových pláňach severu nie sú pohodlné letiská — namietal som. Pre snehové búrky a prudké víchrice bude vodíkový balón mydlovou bublinou. Pripomínal som prípad nešťastného polárneho bádateľa Andrého, ktorý zmizol roku tisíc osemsto deväťdesiatsedem so svojím balónom bez stopy.

Namietali mi, že takáto vzducholoď s motormi je niečo celkom iného, že si môže namieriť, kam bude chcieť. Obsah balóna plánovali stokrát väčší, než mal Andrého balón. Ellsworth ho dal zhotoviť v Taliansku.

A tak sme sa vlastne dostali do styku s Nobilem. Bol konštruktérom vzducholode a ako človek bol veľmi nadutý a ctižiadostivý. Nad mojou námietkou, že motory nám budú nanič, keď ľadová námraza obalí všetky laná, kabíny aj balón, iba pohrdlivo pohodil rukou.

Napriek všetkým mojim námietkam loď od talianskej vlády kúpili a pripravili na cestu. Po dlhých a trápnych rokovaniach s Nobilem dostala meno Norge. Taliansko — a s ním aj Nobile — bolo vtedy zachvátené fašizmom a nafukovalo sa pred zrkadlom svetovej rímskej ríše. Taliani, nasiaknutí fašizmom, chceli za každú cenu, aby aj ich vzdušná loď niesla znamenie ich nadradenosti. Amundsen sa tomuto nátlaku bránil, až došlo medzi ním a Nobilem k roztržke.

Nakoniec vzducholoď predsa roku tisíc deväťsto dvadsaťšesť odštartovala a jedenásteho mája sme s ňou dosiahli severný pól. Zakrúžili sme nad ním v dvoch veľkých oblúkoch a posádka zhodila na pól vlajky troch národov — nórsku, taliansku a americkú. Aj v tomto slávnostnom okamihu vyznamenali sa talianski šovinisti. My sme vzali so sebou iba maličké vlajky, aby sme zbytočne nezaťažili loď, kým Taliani vybalili nad pólom zo svojej batožiny celý rad najrôznejších vlajok, z ktorých jedna bola taká veľká, že ju pri zhadzovaní nemohli ani poriadne rozbaliť a pretlačiť cez oblok.

Po návrate sa rozpory medzi Amundsenom a Nobilem ešte prehĺbili. Nobile ohováral Amundsena, kde len mohol. Všetky zásluhy pripisoval sebe a celý vedeckobádateľský význam výpravy usiloval sa premeniť na oslavu svojej vlastnej osoby.

Nobile sa neskôr rozhodol, že podnikne novú výpravu na severný pól, tentoraz bez Amundsena. Postavil vzducholoď Itália a dvadsiateho tretieho mája tisíc deväťsto dvadsaťosem odštartoval s ňou z Kingsbay k severnému pólu.

A potom už nasledovali udalosti, ktoré vtedy vzrušili celý svet. Itália skutočne dosiahla severný pól, ale na spiatočnej ceste splnila sa — na nešťastie — moja predpoveď. Itália sa stala nezvestnou.

Stovky rozhlasových staníc a desaťtisíce rádioamatérov usilovali sa zachytiť rádiosignály z nezvestnej vzducholode. Márne… Arktída žiarlivo strážila svoje tajomstvo. Napokon prišlo trochu nádeje zo Sovietskeho sväzu. Mladučký ruský rádioamatér Šmidt zachytil v jednom z najzapadlejších kútov SSSR signály v cudzej reči. Slová, ktoré zachytil z éteru, pamätám si dodnes:

Itali Nobile Franz Josef SOS SOS SOS terra tengo Eh H.

Hoci amatér nič nevedel o katastrofe, odoslal Nobileho volanie do Moskvy. Sovietska vláda okamžite informovala taliansku vládu a sama začala s prípravami na pomocnú výpravu.

Zpráva o stroskotancoch vzrušila aj Amundsena. Okamžite zabudol na osobné spory aj na urážky a rozhodol sa, že Nobilemu pôjde na pomoc.


Na porade na Ministerstve vojny v Oslo, na ktorú pozvali Amundsena, rozhodli, že ministerstvo ihneď preskúma všetky možnosti pátrania po stroskotancoch a podľa možnosti zorganizuje záchrannú výpravu lietadlami.

Amundsen sa telegraficky obrátil na Ellswortha so žiadosťou o pomoc, ale americký milionár tentoraz neprejavil ochotu otvoriť svoj mešec, ako to urobil pri výprave s Nobilem. Prihlásila sa však francúzska vláda, ktorá. Amundsenovi ponúkla lietadlo Latham.

Amundsen ponuku prijal. Dal sa znova informovať o stave pátrania a keď zistil, že Nobileho výpravu ešte nenašli, nariadil urýchlené prípravy na odlet.

Počasie nám nežičilo. Štart sme museli dvakrát odložiť pre daždivé počasie. Keď sme si však uvedomili, že tým na severe je ešte horšie a že určite už nemajú viac zásob ako na tridsať dní, rozhodli sme sa, že budeme riskovať.

Napokon — Guilbaud bol výborný pilot a vedel presne plniť Amundsenove rozkazy. Ja som dostal funkciu pozorovateľa.

Odštartovali sme osemnásteho júna tisíc deväťsto dvadsaťosem z Tromsö. Bol to nepríjemný, studený deňbez slnka. Neboli nijaké náznaky na zlepšenie, no my sme mysleli iba na stroskotancov. Všetci sme predsa zo skúsenosti dobre vedeli, ako sa žije medzi ľadovcami bez pomoci…

Amundsen predpokladal, že Nobileho nájdeme za severnými brehmi Špicbergov. Nesmierne som ho obdivoval pre, jeho veľkorysosť a ľudskosť. Veď riskoval všetko — aj život, aby zachránil stroskotancov, ktorých vodcom bol Amundsenov úhlavný nepriateľ.

Pobrežie Nórska stratilo sa nám z dohľadu. Latham bolo silné lietadlo, takže cesta rýchlo ubiehala.

Amundsen sedel neďaleko mňa. Mlčky prezeral mapu a na základe mojich hlásení prstom sledoval dráhu nášho letu. Leteli sme neustále na sever.

Zakrátko sme sa dostali do nepriehľadnej hmly. Amundsen sa obával, aký je stav ľadu okolo Medvedieho ostrova. Dotaz som poslal telegrafistovi Valettovi, aby ho odoslal. Valette chvíľu manipuloval s aparátom, až napokon nervózne potriasol hlavou. Aparát nebol v poriadku.

„Teda podľa kompasu sústavne na sever,“ ozval sa Amundsenov hlas.

Tromsö leží na maličkom ostrove na najsevernejšom pobreží Nórska, takmer na sedemdesiatej rovnobežke. Medvedí ostrov sme teda museli preletieť približne v polovičke cesty k Špicbergom — v smere presne na západ.

Do lietadla sa oprel bočný nárazový vietor, ale Guilbaud stroj ihneď vyrovnal. O chvíľu sme sa už vznášali nad váľajúcimi sa oblakmi hmly. Nevysoko nad obzorom usmievalo sa na nás slniečko, ktoré omaľovávalo okraje chuchvalcov hmly dúhovými farbami.

Všetci sme si uľahčene vydýchli.

„Už sa nehneváte na Nobileho, majstre?“ oslovil som nečakane Amundsena. Spýtavo na mňa pozrel.


„Či som sa na neho niekedy hneval?“ povedal mi., Má ohyby ako každý z nás. Aj keď sú to chyby veľmi nepríjemné, pokiaľ nezabíjajú človeka, môžeme ich odpustiť. Však, Valette?“

Valette sa vzpriamil a povedal nečakane mrzuto:

„Plním tu svoje povinnosti ako vojak. Je mi cťou zúčastniť sa na záchrannej výprave s vami, majstre. Ale pokiaľ ide o mňa, myslím, že ste voči Nobilemu príliš veľkorysý.“

Amundsen mu položil ruku na plece.

„Nejde predsa iba o Nobileho,“ povedal dôrazne. „A vôbec nie o Nobileho. Ide o človeka, o životy ľudí.“

Valette sa nezdržal.

„Aj o naše!“ zvolal. „Neviem, ako by sa zachoval Nobile, keby sme si teraz vymenili úlohy…“

O tejto námietke som premýšľal aj ja. Spomínal som na prvú výpravu s Nobilem a na jeho provokačné kúsky, z ktorých jeden sme zaplatili takmer životom. Hoci veliteľom výpravy bol skúsený Amundsen, Nobile zasahoval do jeho právomoci, bral do ruky výškové kormidlo a dvakrát by nás bol temer vysypal na ľad. Aj po skončení výpravy správal sa čudne. Za Amundsenovým chrbtom prehováral jeho starého spolupracovníka Riiser-Larsena, aby svojho veliteľa opustil a spojil sa s Nobilem. Potom ešte v tlači rozšíril štvavú kampaň proti Amundsenovi.

Zo spomienok ma vtedy vytrhlo Valettovo hlásenie, že konečne nadviazal spojenie a že stav ľadu pri Medveďom ostrove nie je práve uspokojivý.

Miestami sa ukázalo more s roztrúsenými ľadovcami.

Amundsen si pritiahol vatovanú koženú kuklu a nemotornou rukavicou opäť siahol po mape. Starostlivo pozoroval kompas.

„Domnievam sa, že nás vietor priveľmi zráža na východ,“ obrátil sa na mňa. Bez slova som vzal sextanta pokúšal som sa zmerať výšku slnka. Porovnával som nameraný uhol s tabuľkami a kontroloval som čas na svojich hodinkách, ktoré som si ešte v Tromsö presne napravil. Takéto meranie býva dosť neisté, najmä v hojdajúcom sa lietadle, tobôž v polárnych krajinách s rôznou lámavosťou vrstiev. No jednako som zistil, že mierime trochu na východ od Medvedieho ostrova.

Amundsen iba kývol rukou nad mojou zprávou.

„Nevadí,“ povedal po chvíľke rozmýšľania. „Italia stroskotala pravdepodobne na severovýchod od Špicbergov. Pokračujte v doterajšom smere.“

O chvíľu žiadal spojenie s Kingsbay na Špicbergoch, kde kotvila talianska záchranná loď Citti di Milano. Obrátil som sa s rozkazom na Valetta, ale ten pokrčil plecami. Vysielač zasa nebol v poriadku.

„To máme z toho náhlenia),“ rozčuľoval sa. „Odštartovali sme s Lathamom tak narýchlo, že som nemal možnosť prístroj dokonale prezrieť. Ešte šťastie, že môžeme prijímať; inak by sme boli od sveta celkom odrezaní.“

Amundsen sa zamračil. Myslel asi na to isté ako aj ja: „Čo si počneme, ak uviazneme dakde na ľadových kryhách?“

Nesmelo som navrhol, aby sme sa vrátili. Stratíme tak nanajvýš deň. V Tromsö dáme vysielač opraviť, alebo namontujeme nový.

Amundsen rozmýšľal. Aj Guilbaud mlčal. Ale Valette rezolútne vyhlásil, že je proti tomu. Spustil na nás:,Keď sme sa dali na vojnu, budeme bojovať. Nehádžme pušku do žita. Či som taký nešika, aby som poruchu na vysielači neopravil sám? Navrhujem, aby sme v lete pokračovali, a dávam vám slovo, že o chvíľu bude vysielač opravený.“

Dodnes si dávam za vinu, že som vtedy nevedel Amundsena a ostatných prehovoriť.


… No, nech už bolo akokoľvek, fakt je, že sme leteli ďalej.

Hoci Valette ešte vždy neodhalil chybu na vysielači, zdalo sa, že nám šťastie žičí. Keď sme prileteli nad dlhý rad ostrovčekov pred Špicbergami, hmly sa roztrhali, takže sme mali celkom dobrú viditeľnosť.

Amundsen, ktorý mal presnú mapu Špicbergov, rozkázal Guilbaudovi zletieť trochu nižšie, aby sme sa mohli presnejšie orientovať podľa ostrovčekov. Po mori už plávali mnohé kryhy, ba miestami sa už zjavovali kostrbaté a trhlinami rozryté súvislé ľadové pláne.

Na okennej tabuli zjavili sa lúčovité čiary dažďových kvapiek.

Spustil sa dážď, ktorý sa o chvíľu premenil na snehovú metelicu.

Amundsen zaklopal Guilbaudovi na plece a rukou mu naznačil, že radí stúpať. Guilbaud kývol hlavou, že rozumie, a zatiahol páku výškového kormidla. Išla ťažko. A ešte k tomu znova nás obklopila takmer nepriehľadná hmla.

Vietor sa striedavo opieral do lietadla z obidvoch strán a pilot mal čo robiť, aby lietadlo vyrovnal. Obrátil sa k Amundsenovi a zvolal:

„Vytvára sa nám námraza, je to zlé. Balančné krídelká už ledva utiahnem.“

Ponúkol som sa, že vyleziem na krídla a zhodím aspoň námrazu z ťažných laniek.

Amundsen o tom zo začiatku nechcel ani počuť. Keď však pilot kričal, že pomaly stráca vládu nad lietadlom, porušil som Amundsenov zákaz a vyliezol som z lietadla na ľavé krídlo. Lietadlo sa mierne naklonilo na ľavú stranu a začalo krúžiť.

Práca v ľadovej víchrici šla ťažko. Rukavice primŕzali k priečkam a ruka, ktorou som držal drevenú tyčku, bola v rukavici neohrabaná. A bolo treba rýchle konať. Stiahol som teda rukavicu a tyčku som si vzal do holej ruky. Niekoľkými údermi som námrazu z laniek zrazil a preliezol som lietadlom na pravé krídlo.

Pravú ruku som si už necítil. Tyčku som preto presunul do ľavej ruky a pravou som sa kŕčovito pridŕžal priečky. Guilbaud mi naznačil, aby som sa dobre držal, že chce balančné krídelká vyskúšať. Lietadlo sa zakolísalo — a to bolo dobré znamenie. Je to teda v poriadku.

Opatrne som liezol do lietadla. Vtom lietadlo urobilo náhly obrat a ja som stratil rovnováhu. Pravá ruka, ktorou som sa držal priečky, zlyhala.

Zachytil som sa lana a zošmykol sa z krídla. Niekoľko okamihov som tak visel vo vzduchu. Rýchlo som strácal v omrznutej ruke cit.

Naraz som lietadlo stratil z očí a padal som…

Po niekoľkých okamihoch vletel som do niečoho mäkkého — ako do periny. Keď som sa trochu spamätal, uvedomil som si, že som zaborený hlboko do snehu. Najprv som sa presvedčil, či mám ruky aj nohy zdravé — a hneď potom dal som sa do odhŕňania. Išlo to pomaly.

Nakoniec som sa však predsa dostal hore. Všetko sa okolo mňa topilo v mliečnej hmle, ktorou zrak neprenikol ďalej ako na desať metrov. Načúval som, či nepočujem zvuk Lathama. Nič. Ktorým smerom sa dať? Čo si teraz počať? Lietadlo sa určite vráti, lež aj tak ma neuvidí a v hmle nemôže pristáť.

Neostávalo nič iné, ako dať sa na zúfalý pochod ľadovou planou. Sadnúť si znamenalo zmrznúť…

Naraz som počul v diaľke lietadlo. Zvuk motora chvíľami silnel — a hneď sa zasa strácal. Latham asi krúži, povedal som si a dal som sa na pochod za vábivým bzučaním lietadla.

Potkýnal som sa na tisícoraké prekážky, ale vôľa žiť hnala ma ďalej. Obchádzal som obrovské ľadovce a skákal som cez trhliny v ľade, až som sa dostal k najhoršej prekážke — k pásu voľnej hladiny mora. Nemal som iné východisko ako skočiť do vody a plávať. Čoskoro sa predo mnou vynorila z hmly hromada ľadových úlomkov. Zaradoval som sa. Bol to príznak, že som sa dostal na nejaký ostrovček, že pod nohami budem mať pevnú pôdu. S námahou som sa vydriapal z vody. Mokré šaty sa na mne hneď premenili na ľadový pancier. Zvuk lietadla zatiaľ celkom utíchol.

Na ostrovček som sa nevládal vyšplhať. Nebolo už síl.

Odpočinúť si — trošičku si odpočinúť! Kúsok nad hladinou vytvorili ľadovce malú jaskynku. Tá ma azda ukryje pred víchricou a troška sa zohrejem — zišla mi na um pochabá myšlienka.

Sadol som si. Bolo mi dobre. Niekde v diaľke zaštekali tulene.

Skučanie vetra sa pomaly menilo na rajskú hudbu, ktorá sa vždy viac podobala bzukotu motorov. Zdalo sa mi, že sedím zasa vedľa Amundsena. Len som sa čudoval, prečo tak jasne počujem zvon kostolíčka v Jarlsbergu.

Chvíľočku si zdriemnuť!

Nie, nesmiem zaspať — uvedomil som si to. Aby som sa udržal pri vedomí, počítal som nahlas. Spomínam si, že som napočítal takmer do tisíc. Potom ma začala premáhať sladká únava. Zvuk Lathamu mi znel neustále v ušiach — a ja som pokojne zaspával. A po všetky tie roky som spal naozaj pokojne…“

Severson sa odmlčal. Tiché premýšľanie prerušili výbuchy rakiet v zadnej časti lietadla.

V kabíne sa rozsvietilo červené svetlo a na obrazovke televízora sa zjavil obraz svetlovlasého dievčaťa, ktoré oznamovalo:


„Oblečte si, prosím, skafandre a pripravte sa.“

„Mali ste to svoje pútavé rozprávanie dobre rozpočítané,“ vytrhla sa Alena z myšlienok. „Lietadlo sa už otočilo a raketový pohon premenilo na brzdy. O chvíľku pristaneme na Mesiaci.“


2

O ŽIVOT NEANDERTÁLCA


Svetlo, ktoré vychádzalo z neviditeľných zdrojov a rovnomerne zalievalo celú obrovskú sálu, zhaslo. Šum v sále utíchol.

Na veľkej premietacej ploche zjavila sa pestrofarebná mapa.

„Pozvali ma, aby som vám podal prehľadnú zprávu o postupe prác v Arktíde,“ prehovoril rečník a ukázal na premietaciu plochu.

„Hľa, taký bol stav večného ľadu v čase, keď Svetová akadémia vied začala práce na veľkom pláne oteplenia Arktídy.

Ako viete, mali sme vtedy k dispozícii veľa cenného vedeckého materiálu, ktorý obetavo nazbierali bádatelia v minulosti: hrdinskí krasinci a papaninci, posádka štyroch výskumných staníc na severnom póle v roku tisíc deväťsto päťdesiatštyri — a mnohí ďalší vedci až po naše dni.


S prácami sa začalo v oblasti medzi Grónskom a Nórskom — a klin nášho útoku bol namierený cez Špicbergy smerom k severnému pólu. Naším hlavným úmyslom bolo predovšetkým predĺžiť pôsobnosť Golfského prúdu, aby rozdrobený ľad za nami znova nezamŕzal.

Hneď potom — po úspešných pokusoch s využitím tepla atómovej energie a po Chatanganovom objave polarizovania, filtrovania a prehodnocovania rádioaktívneho žiarenia — obmedzili sme na minimum používanie atómových výbušnín, lebo nám zbytočne ničili vzácny život v Arktíde, a pomocou tepelnej energie a žiarenia začali sme súčasne dva ďalšie útoky proti večnému ľadu.“

Rečník stlačil jeden z gombíkov pred sebou.

Na veľkej mape zjavili sa dve široké červené šípky. Prvá opustila svoju základňu na ostrovoch Severnej Ameriky, rozširovala sa a pomaly postupovala priamo k severnému pólu. Druhá pramenila v Beringovej úžine a ostrým hrotom dotýkala sa osemdesiatej rovnobežky.

„Celkove sa nám podarilo natrvalo zatlačiť večný ľad za polárny kruh, miestami blízko k pólu,“ pokračoval rečník. „Tým sa otvorila celoročná voľná lodná doprava medzi ázijským, európskym a americkým kontinentom.

Pred týždňom začal odvážne pokusy akademik Hálek, ktorý chce svojimi umelými slnkami zasiahnuť ľady v ich srdci, priam na póle. Pravda, hodnotiť výsledky jeho pokusov je ešte predčasné.

Ako sme všetci zistili, zatlačenie ľadov za osemdesiatu rovnobežku má blahodarný význam pre počasie v severnej Ázii i v Amerike — a napokon na celej severnej pologuli. Predpoveď niektorých vedcov o premene počasia v neprospech ľudstva sa nesplnila.“

Sálou sa ozval potlesk.

„O blahodarnom vplyve oteplenia Arktídy na naše pôdohospodárstvo a o ďalšom postupe flóry k pólu budú tu hovoriť iní,“ pokračoval rečník, keď sa sála opäť utíšila.

„Nateraz je mojou úlohou oboznámiť vás s výsledkami činnosti prieskumných oddielov. Na prvé miesto treba postaviť objavy, ktoré veľmi obohatili našu vedu o živote — biológiu.

Prieskumné čaty našli pomocou ultrazvukov a niekoľkých druhov rádiových vĺn rad drobnohľadných i veľkých zvierat, z ktorých niektoré sa zachovali v ľade ešte z praveku.

O oživovaní týchto zvierat bude hovoriť akademik Tarabkin, úspešný pokračovateľ Lepešinskej, Briuchonenka a Negovského.

Pozrime teraz pomocou priameho televízneho prenosu na zaujímavý nález Bergerovej šestnástej prieskumnej čaty.“

Rečník siahol na rad gombíkov. Na plátne aj na malej obrazovke pred ním zjavil sa úchvatný farebný obraz.

Na brehu, do ktorého bili vlny, stojí veľký vrtuľník a pri ňom sa živo zhovára skupina ľudí. Na obzore sa tiahnu do diaľky večné ľady.

„Prosím súdruha Bergera,“ požiadal rečník.

Ľudia na plátne zmĺkli a pozreli smerom k vrtuľníku. Jeden z mužov otvoril dvere lietadla a vstúpil doň.

Za okamih sa obraz na plátne zmenil.

Do sály sa usmievala príjemná podlhovastá tvár v kaučukovej kukle so slúchadlami na ušiach.

„Tu Špicbergy — Zem Františka Jozefa — prieskumný oddiel, pracujúci teraz na Bielom ostrove. Pri aparáte Berger. Čo si želáte, Michal Vladimírovič?“

„Predveďte, prosím, účastníkom na dnešnom zasadnutí svoj zaujímavý objav.“

„Sme pripravení. Len malé strpenie. “ A muž v kaučukovej kukle sa naklonil stranou k širokej doske s mnohými otočnými gombíkmi a s guľatou obrazovkou.

„Vysielanie vám hneď prepnem na prístroje, aby ste mohli pozrieť do vnútra Zeme. Zistili sme totiž, že Biely ostrov skrýva v sebe deväť metrov hrubú vrstvu ľadu a na jej dne sú zaujímavé zvyšky ľudskej kultúry.

No presvedčte sa sami…“

Na plátne zjavili sa najprv nejasné fľaky, ktoré však rýchlo dostávali presnejší tvar.

„Prenikáme do hĺbky šesť metrov. Tu sa začína vrstva ľadu,“ sprevádzal obraz Bergerov hlas. „Podídeme lietadlom k stredu ostrova. Pozorne pozorujte kamennú drvinu pod ľadovcom…“

Na plátne zjavil sa neostrý obraz kameňov zložených do kruhu. Dovôkola boli rozhádzané kosti. O kus ďalej objavili oči prístrojov veľkú medvediu hlavu. A blízko nej huňatú kožu, natiahnutú na palice.

Obraz na plátne sa zrazu začal rýchlo meniť.

„Ešte okamih strpenia, len čo si presne zameriam miesto, kde sú ukryté čudné nástroje,“ ozval sa Bergerov hlas.

„Stoj, stoj, Berger, zastav sa!“ ozval sa naraz vzrušený hlas v sále.

Všetci sa otočili k rušiteľovi prednášky, ale ten na to nedbal.

„Vráť sa, Berger, s kamerou o kúsok späť, presne po dráhe, ktorou si šiel,“ zvolal muž takmer rozkazovačne. Vstal z kresla a bežal bližšie k premietaciemu plátnu, aby lepšie videl.

„Nemohol som sa predsa mýliť. Zazrel som nejasný obraz mŕtvoly človeka!“

Vzrušenie zachvátilo sálu.

Tisícky očí s napätím pozorovali teraz už pomaly sa pohybujúci obraz na plátne.


„Dosť! Stoj! Skráť dĺžku vlny a lepšie zaostri!“

Pred očami prekvapených divákov zjavil sa podivný obraz. Akoby zo šera vystúpila silueta človeka. Ležal na boku so skrčenými nohami a s rukou pod hlavou.

K plátnu sa poponáhľalo niekoľko ďalších ľudí.

„Prosím o snímky v dvojsekundových intervaloch,“ zvolal jeden z nich.

„Berger, použite röntgenové vlny,“ žiadal ďalší.

Na plátne sa zjavila röntgenová snímka mŕtvoly.

„Podľa lebečnej kosti a celkovej stavby kostry súdim, že ide o človeka veľmi starého, možno povedať pravekého. Presnejšie údaje oznámim po preštudovaní snímok.“

Šum v sále prerušil zrazu zvučný hlas dievčaťa, ktoré sedelo uprostred sály.

„Súdruhovia, navrhujem, aby Berger presne označil miesto nálezu a ihneď prerušil prieskum…“

Nový šum v sále.

„Hneď vám vysvetlím prečo,“ neohrozene pokračovalo dievča. „Tento nález má pre ľudstvo nedozernú cenu a je nebezpečenstvo, že ďalšie prenikanie vĺn by mohlo rozrušiť najjemnejšie tkanivá zamrznutej mŕtvoly, ako je napríklad mozog. My — kolektív akademika Tarabkina — chceme vás totiž požiadať o súhlas, aby sme sa mohli pokúsiť mŕtvolu oživiť.“

Na plátne sa opäť zjavila podlhovastá Bergerova tvár.

„Treba však konať rýchlo, súdruhovia! Celkom súhlasím so súdružkou, ktorá nás práve varovala. Nehnevajte sa, ale pre nebezpečenstvo zo zdržania vypínam prístroje aj bez hlasovania,“ usmial sa. „Dovoľte mi, aby som pre naliehavé opatrenia prerušil spojenie…“

Obraz z plátna zmizol a diváci sa na okamih ocitli vo tme.

Keď sa opäť v celej sále rozžiarilo svetlo, ozval sa búrlivý potlesk.

Jedni tlieskali Bergerovi, druhí mužovi, ktorý prvý zazrel mŕtvolu človeka na plátne — a ďalší pohotovej dievčine a Tarabkinovmu kolektívu.

Zasadnutie na chvíľu prerušili, aby si prítomní mohli nerušene vymeniť názory.

Do sály vošiel muž, ktorý si dal urobiť presné snímky. Tváril sa víťazoslávne.

„Moja domnienka sa bez výhrad potvrdila. Tu vidíte röntgenovú snímku kostry ľadového muža — a tu je snímka rekonštruovanej kostry pravekého človeka, ktorého veda nazvala neandertálec čiže homo primigenius alebo aj homo neanderthalensis.

V obidvoch prípadoch vidíme rovnaké znaky: primitívna stavba lebky s nízkym, dozadu klenutým čelom, nízke sídlo mozgu a silné jarmové oblúky, spodná čeľusť s nevyvinutou bradou… Aj ostatné časti obidvoch kostier sa zhodujú a spoločne svedčia o nižšej organizácii, ako je u dnešného človeka.

Teda aj v tomto prípade ide o neandertálca.

Na druhej strane už tieto predbežné zistenia plne potvrdzujú názory vedy o vývoji človeka v dobe pred sedemdesiatimi tisícmi rokmi, keď podľa našich odhadov tento primitívny človek — neandertálec — žil.


Veď kamene zložené do kruhu, ktoré sme videli na obraze, boli zrejme ohnišťom nešťastníka — a medvedia hlava je zvyškom jeho potravy. Koža natiahnutá na palici bola pravdepodobne jeho dočasným obydlím v dobe sťahovania, keď nemal k dispozícii jaskyňu.

Viete si, súdruhovia, predstaviť, o koľko sa zväčší cena nálezu, ak sa akademikovi Tarabkinovi podarí neandertálcovu mŕtvolu oživiť? A vy všetci zaiste veríte so mnou, že sa mu to podarí, tak ako sa mu to podarilo u mamutieho mláďaťa a u niektorých ďalších zvierat, nájdených v Arktíde.

Navrhujem, aby sme oživeného pravekého človeka spočiatku ponechali vo voľnej prírode, kde by sme mohli dobre pozorovať jeho život a zvyky. Rovnako cennou skúsenosťou bude jeho výchova…“


V obrovskom laboratóriu je hrobové ticho. Iba chvíľami sa ozvú tiché kroky akademika Tarabkina.

Pristupuje k širokým priehľadným nádržiam a díva sa do prístrojov, ktoré sú vmontované do ich stien. A opäť sa vracia ku stolu, ktorého čelná doska je akoby vyzdobená zložitým ornamentom malých obrazoviek.

Pomaly otvára hrubé lepenkové dosky a listuje. Opatrne obracia list za listom a očami sleduje stĺpce tabuliek.

Čísla, čísla, značky a čísla… Nič viac…

Ktokoľvek z nás — obyčajných smrteľníkov — by si prezeral túto ručne písanú knihu, sklamane by ju zavrel už na piatej strane. Akademika Tarabkina však tieto suché čísla vzrušujú oveľa viac ako čítanie dobrodružného románu.

Veď každé číslo a každá značka je ťažko vydobytým vedeckým faktom — je drobným ohnivkom z reťaze nespočetných pokusov.


V jedinom stĺpci tabuľky je telegraficky zachytený osud pokusného zvieraťa:

Pokus číslo IAT 148/a — tlak pred pokusom 135 — po exsanguinácii 60 — po vrátení 50 % odobratej krvi 135 — po transfúzii celého množstva odobratej krvi 145 — hodinu po transfúzii 140.

Stručne povedané: pes podľahol klinickej smrti stratou všetkej krvi — a opäť sme ho oživili…

Tarabkin listuje ďalej. Počet pokusov prevýšil už tisíc. Na týchto stránkach tabuľky každý druhý stĺpec sa končí biologickou smrťou zvieraťa. Zmrznutý organizmus sa tuho bránil zásahu človeka…

Pokus číslo AZO 1312 — biologická smrť…

Pokus číslo AZO 1463 — biologická smrť…

Pokus číslo AZO 1529 —

Pes zahynul až štyri hodiny po oživení.

Pri čísle AZO 1695 akademik sa zastavuje:

„Čo robí náš Ľadniačik,“ spomína si na chlpaté tatranské psíča, ktoré nechali vedci trikrát zmrznúť v sedemdesiatstupňovom mraze — a trikrát mu opäť vrátili život.

Tarabkin sa znova dvíha od stola a odchádza do skleného pavilónu, kde sú umiestené pokusné zvieratá. Spokojne si hladká hustú šedivú bradu a usmieva sa.

„Takého skromného hrdinu som ešte nevidel,“ myslí si.

„Postavíš mu pomník na nádvorí a on sa nad ním rozčuľuje, namiesto toho, aby mal z takej slávy radosť. Áno, áno, rozumiem ti; zlostíš sa, že sme ti ho nepostavili z cukru…“ Psi uvítali akademikov príchod radostným brechotom.

Prvú maškrtu pochopiteľne dostane Ľadniačik. Ale ani na ostatných neslobodno zabudnúť. Aj oni slúžia vede a zachraňujú drahocenné ľudské životy…

Blikajúce červené svetlo nado dvermi neúprosne pripomína vážnosť situácie.


„Voláme súdruha Tarabkina,“ vraví dievča na obrazovke televízneho telefónu vo vedľajšej miestnosti.

„Prípravy sa už skončili?“ zachvel sa.

„Nie, volá vás Arktída. Okamih, prepnem…“

Zjavuje sa opálená tvár vedúceho výskumnej Bergerovej čaty.

„Vedel som, že nespíte, Alexander Ivanovič. Nevyrušujem?“

„Nie, teraz ešte nie. Naopak, prichádzate ako na zavolanie. Nariadili mi povinnú polhodinku pokoja, tak leňoším,“ usmial sa a pohodlne sa posadil do kresla.

„Ako je s naším pračlovekom? Je nádej, že ho oživíte?“

„Pevne verím, že áno. Veľmi nám pomohol kolektív profesora Musila. Nový spôsob regenerácie organizmu nám ukázal cestu z mŕtveho bodu. Všetky poškodené časti tkaniva sú obnovené — bunky sa prebúdzajú k životu. Podľa poslednej kontroly sú citlivé tkanivá v poriadku. Ani na sivej mozgovej kôre nezjavili sa čo len najmenšie príznaky, že by postrádal kyslík. Živný roztok bez prekážky pulzuje vencovitými tepnami a preniká až do najjemnejších žiliek. Súdruhovia práve pripravujú poslednú — rozhodujúcu operáciu.“

Akademik pozrel na hodinky.

„O pätnásť minút sa rozhodne o všetkom. Roztok vymeníme za pravú ľudskú krv a zavedieme umelé dýchanie.“

„Gratulujem vám, Alexander Ivanovič, veľmi sa z toho teším a držím palce. Veď vám chcem práve oznámiť — a preto volám aj v noci — že na malom ostrovčeku, tristo štyridsaťdva kilometrov od Špicbergov, našli sme v ľadovci ďalšieho zmrznutého človeka. Podľa odevu usudzujeme, že pochádza zo začiatku dvadsiateho storočia a že je letec…“

Tarabkin sa pohol a zakýval pravicou.


„Nechajte ho ešte tam, kde ste ho našli. Pochopiteľne, ihneď zastavte práce na tomto úseku. Neviem, ako sa mi podarí dnešná operácia. Nezabúdajte, že je to prvý pokus oživiť zmrznutého človeka. Možno nám niečo zlyhá — ťažko predvídať — a potom by bolo treba opäť čakať…“

Do laboratória vstúpilo dievča v bielom plášti.

„Súdruh Tarabkin, všetko je pripravené.“

Tarabkin sa rýchlo rozlúčil s Bergerom a dievča mu pomohlo obliecť plášť.

Tí, čo čakali v belaso ožiarenej sále, boli vzrušení. Pozorne sledovali kmitajúce sa lúče v okienkach prístrojov a kontrolovali meradlá upevnené na veľkom, zo všetkých strán uzavretom sklenom hranole, v ktorom zdanlivo spal zarastený praveký muž. Farbu jeho pleti nebolo možné dobre odhadnúť pre belasé osvetlenie.

„Všetky prístroje prekontrolované?“

„Áno.“

„Teplota plynu?“

„37,4°.“

„Všetky prívody krvi sú v poriadku?“

„Áno.“

Akademikov bystrý pohľad sa na okamih zastavil na valcovitej sklenej nádrži s červenou krvou, ktorou monotónne prebublával kyslík.

„Ešte raz — stručne…“ povedal pomaly.

„Bastien — začiatočný tlak v nádrži tridsať milimetrov, rýchlosť transfúzie pätnásť za minútu. Postupne zrýchľovať… Maximálny tlak celkove dvesto dvadsať. V prívode do mozgu iba sto osemdesiat. Nataša! Nezabudnite na peroxyd vodíka! Nemusím azda príliš zdôrazňovať, že teraz všetko závisí od presnosti. —

Deti, tak teda začneme?“

Členovia kolektívu mlčky prikývli.


„Bastien, zapnite pumpy…“

„Tlak vzduchu?“

„Pätnásť milimetrov.“

„Krvný tlak?“

„Tridsaťpäť… Štyridsať… Štyridsaťpäť…“

„Pravá komora?“

„Normálne zaťaženie…“

„Nataša, znížte tlak na tridsaťpäť…“ zašepkal Ta,rabkin, keď pozrel na manometer zapojený na prívod krvi do mozgu.

„Kalcium!“

Oči všetkých sa upierali na obrazovky kontrolných prístrojov. Iba akademik bedlivo pozoroval nehybne ležiace telo pračloveka.

Teraz sa sotva viditeľne pohol hrudník… Ozvalo sa srdce!

„Umelé dýchanie! Umelé srdce ešte nezastavujte! Nataša, ako vyzerá mozog?“

Dievčina pritlačila oči na okuláre röntgenového mikroskopu.

„V poriadku, bez príznakov hypoxie.“

Hrudník sa zdvihol, klesol a opäť sa zdvihol.

„Jones, zvýšte tlak na dvesto dvadsať a vy na sto osemdesiat,“ obrátil sa akademik k Nataši.

Dych pračloveka sa zrýchlil. Bastien sa díval na stopky.

„Frekvencia — pätnásť vdychov za minútu,“ hlásil o chvíľu.

„Venózny tlak?“

„Sto desať. Myslím, že sme to vyhrali…“

Tarabkin sa uprene zahľadel do tváre neandertálca. „Mozog?“ spýtal sa celkom tichučko.

Nataša sa sklonila nad mikroskop.

Kŕčovito zovrela otočný gombík. Na čele jej vystúpili kropaje studeného potu.


„Pracuje?“ spýtal sa úzkostlivo Tarabkin.

Zdvihla zblednutú tvár a dlaňou si zakryla oči. „Pozrite sám, Alexander Ivanovič. Možno zle vidím..“ „Ako to?“ zvolal Tarabkin a priskočil k okulárom mikroskopu.

„To predsa nie je možné…! Tlak v prívode do mozgu?“

„Sto osemdesiat…“

„Venózny tlak?“

„Sto desať.“

„Prečo je potom mozog zaliaty krvou? Veď je všetko v poriadku…?“

Znova nazrel do okulárov a priskočil ku kontrolným prístrojom.

„Prečo je zaliaty krvou?“ opakoval zúfalo.

Do napätého ticha bzučali iba pumpy, vháňajúce krv a vzduch do tela pračloveka. Akademik sklonil hlavu.

„Márne — všetko v poriadku — a predsa je naozaj koniec. Mozog je celkom zničený… Bastien, zastavte umelé srdce…“

Telo neandertálca opäť znehybnelo.

„Nezastavujte, nezastavujte,“ zrazu zvolala Nataša.

„Už sme toho toľko dokázali! Aj krv z mozgu odstránime!“

Tarabkin sa trpko usmial.

„Nechcite nemožné, drahé dievča. Mozog je príliš zložitý organizmus, nemožno ho umelo vyrobiť. Je skutočne koniec, musíme sa s tým zmieriť. A predsa nemôžem pochopiť, ako sa to mohlo stať…“

Nataša zavzlykala.

„Neplač, Nataška, nijako ťa neobviňujem. Zúfalstvo by nám vôbec nepomohlo, deti. Dnes ešte musíme ustúpiť pred biologickou smrťou. Ale nevzdáme sa. Znova skontrolujeme celý postup, aby sme prišli na chyby, ktorých sme sa dopustili.


Dokázali sme predĺžiť ľudský život.

Dokázali sme oživiť zvieratá, ktoré boli po stáročia konzervované v ľade. A oživíme aj človeka. Musíme. Veď v Arktíde nás čaká ďalší nešťastník. Teraz závisí od nás, ako dlho ešte bude čakať.“


3

BUBLINA VZDUCHU


Na moskovskom letišti je rušno. Rýchlo za sebou priletujú prúdové lietadlá a podľa dispečerových pokynov pristávajú na dlhých asfaltových dráhach.

Všetci cestujúci, ktorí vystúpili z lietadiel, odchádzajú z letišťa rovnakým smerom — k nádhernému mramorovému palácu, v ktorom sú umiestené Tarabkinove laboratóriá.

Vo veľkej sále pribúda hostí. Srdečne sa tu zdraví čínsky vedec s americkým, nemecký akademik s francúzskym profesorom, Talian s Angličanom.

Do sály vstupuje akademik Tarafokin v sprievode svojich spolupracovníkov.

Nataša Orlovová je nápadne bledá. Drží sa Jonesa, ktorý blúdi očami z hosťa na hosťa. Bastien ide popri Tarabkinovi — a ide rovnako pevne ako on.

Prehra v boji o neandertálcov život zanechala znateľné stopy na tvárach bojovníkov so smrťou.


Na Tarabkinov pokyn všetci prítomní si sadli za dlhý stôl v podobe podkovy.

„Milí priatelia, vzácni hostia, drahí spolubojovníci,“ ujal sa slova Tarabkin. „Všetci už viete, prečo som vás pozval.

Bol by som rád, keby ste sa celkom oboznámili s našimi skúsenosťami — s úspechmi i s posledným neúspechom — a vyvodili z nich dôsledky aj pre svoju prácu. A rovnako úprimne by som uvítal, keby ste spoločne s nami urobili dôslednú kontrolu celého postupu operácie a zúčastnili sa aj na pitve. Všetci si s nami zaiste uvedomujete, že ide o vážnu vec. Príčiny výronu krvi do mozgu môžu byť totiž rozličné.

Buď sú príznakom toho, že sme sa dopustili nejakej chyby — čomu však nenasvedčujú úspešné pokusy s oživovaním pravekých zvierat — alebo sa nám práve v tomto prípade postavila do cesty prekážka, ktorú naša veda doteraz neodhalila a nemohla ju teda ani prekonať. Stručne teda: nenašli sme ešte spôsob ako prekonať smrť, ktorá trvá sedemdesiattisíc rokov…

Pred chvíľočkou sme dokončili predbežnú kontrolu postupu. Za činnosti umelého srdca opakovali sme transfúziu krvi. Vo všetkých prívodoch krvi bol ten istý tlak ako dnes v noci. Aj najdôležitejší prívod — do mozgu — mal predpísaný tlak. Všetky pumpy umelého srdca pracujú teda spoľahlivo. Presvedčte sa však s nami. Tu sú kontrolné snímky a záznamy.“

Svitky filmov a papierových pásov s krivkami kolovali z ruky do ruky. Vedci ich pozorne prezerali a porovnávali s protokolom celej operácie.

„Všetko nasvedčuje tomu, že príčinu nezdaru treba hľadať inde ako v prílišnom tlaku krvi privádzanej do mozgu,“ povedal zamyslene nórsky lekár Hallström. „A pritom snímky mozgu jasne dokazujú, že k výronu došlo následkom zvýšeného tlaku. Ako je to možné?“


Americký profesor Damburi zdvihol ruku.

„Ak mi dovolíte, Alexander Ivanovič, rád by som vám k tomu povedal svoje domnienky. Po vašej zpráve o neúspechu operácie som o tom intenzívne premýšľal. Podľa mojej mienky príčiny neúspechu môžu byť rôzne:

Prvá — a tá najpravdepodobnejšia — môže byť v tom, že postup, ktorý sa osvedčil u zvierat, neosvedčuje sa u človeka.

Ďalšou príčinou môže byť skutočnosť, že mozog sa poškodil už počas dlhej doby zmrznutia. Mozgovú kôru a centrálne nervstvo mohli celkom ľahko poškodiť kryštáliky ľadu.

A konečne tretia možnosť: Krv dnešného človeka nie je vhodná pre pračloveka, ktorý bol vlastne vývojove na zlome medzi zvieraťom a človekom.“

O slovo sa prihlásil slovenský akademik Zeman.

„Kontrolovali ste aj prísady v krvi?“ spýtal sa.

„Áno. Po operácii, ako aj pred ňou, obsahovala 0,25 percenta kyslého citrátu sodného a v predpísanom množstve aj novokaín a kalcium…“

„Prichodí mi práve na um: Nie je v tomto prípade kalcium a novokaín rovnako škodlivým činiteľom, ako bol prv sám citrát sodný? Len si spomeňte na českých lekárov Firta a Hejhala. Až do ich prevratného objavu nikto ani netušil, že príčinou mnohých nezdarov pri transfúziách krvi je práve citrát sodný — vtedy všeobecne uznávaný ako neškodná konzervačná látka v krvi. Ako vieme, kalcium a novokaín rušia škodlivosť citrátu a zabraňujú nadmernému zaťaženiu pravej srdcovej komory. Kto z nás môže s istotou tvrdiť, že v organizme, ktorý prekonal takú zaťažkávaciu skúšku, nepôsobí rušivo?“

„Túto domnienku nemôže v tomto okamihu nikto z nás vyvrátiť,“ riekol Tarabkin.

„Rada by som však polemizovala s domnienkami akademika Damburiho. Dovolíte, prosím, Alexander Ivanovič, aby som odpovedala za vás?“ spýtala sa Nataša Orlovová. Tarabkin prikývol a usmial sa.

„Nazdávam sa, že prvá príčina, o ktorej hovorí súdruh profesor Damburi, nie je tá pravá. Pri oživovaní neandertálca na základe mnohých pokusov prepracovali sme celý postup — pričom sme nezabudli na vývojové štádium človeka.

A k druhej domnienke: mozog nebol pred transfúziou ani najmenej poškodený. Naopak: fyzikálno-chemická úprava mozgovej kôry a centrálneho nervstva prešla v procese rozmrznutia bez porúch. Voda v mozgu nezmrzla totiž kryštalický, ale sklovito — rovnako ako u mamutieho mláďaťa a u ostatných zvierat, ktoré sme oživili.

Napokon k tretej domnienke: pri transfúzii sme nepoužili krv dnešného človeka takú, aká je. Na základe rozboru pôvodnej zmrznutej krvi prispôsobili sme ju celkovej biologickej skladbe pračloveka.

Ja osobne by som hľadala príčinu inde. Zaiste si spomínate, že hneď vtedy — na zasadnutí Svetovej akadémie vied, keď pri televíznom prenose z Arktídy náhodou objavili neandertálca — upozorňovala som na nebezpečenstvo rozrušenia jemnej tkane zmrznutého mozgu prieskumnými lúčmi a rádiovými vlnami…“

Tarabkin pokrútil hlavou.

„Nie, nie, ani tu nie je pravá príčina. Kým došlo k transfúzii, všetci sme sa predsa presvedčili, že živný roztok prúdil do všetkých žíl bez prekážky a ľahko prenikal aj do najjemnejších žiliek mozgu. To znamená, že pred transfúziou nebola v mozgu ani najmenšia porucha. O tom nás ostatne presvedčí pitva. V škodlivosť prieskumných lúčov na zmrznutý mozog teda neverím.“


Na stole pred Jonesom bliklo červené svetlo a na obrazovke malej televíznej skrinky zjavila sa tvár dievčaťa.

„Jones, mám tu pre vás dôležitú zprávu. Ospravedlňte sa na chvíľu, aby som ostatných nerušila,“ zašepkala.

Jones odbehol do zpravodajskej centrály.

Keď sa o štvrť hodinu vrátil, bol ešte bledší než Nataša. Čosi zašepkal Tarabkinovi — a na jeho prikývnutie sa opäť vzdialil.

Po výmene názorov všetci odišli do pitevne.

Pitva celkom potvrdila Tarabkinove slová. Organizmus mozgu bol oživený a nebola na ňom ani najmenšia stopa rozrušenia štruktúry.

„Tu vidíte, že výron krvi vznikol bezpochyby prasknutím mnohých vlásočníc,“ povedal do ticha Tarabkin. „A ako tomu nasvedčujú mikroskopické snímky, vlásočnice praskli tlakom, hoci aj nie sú na nich ani najmenšie topy skôrnatenia. Viete to pochopiť, priatelia? Ja nie!“

„Smrť som teda zavinila ja,“ zúfalo zvolala Nataša a chytila sa za hlavu. „Ja som obsluhovala manometer v prívode do mozgu.“

„Nataša nemôže byť vinná,“ ozvalo sa zrazu pri dverách. Stál tam muž v bielom plášti, ktorého príchod nik nezbadal.

„Nesiem vám ďalšiu Jóbovu zvesť, súdruhovia. Pes nájdený v ľade pri severnom póle nám pred chvíľou pri poslednej operácii — pri transfúzii — zahynul. A príčina? Opäť výron do mozgu. Naša skupina je z toho zúfalá…“

Tarabkin rýchlo stiahol gumové rukavice a bezo slova vybehol z pitevne. Za ním aj Nataša, Bastien, Twarovski a ostatní členovia kolektívu spoločne s hosťami.

Zviera ležalo v inkubátore nehybne.


Tarabkin prezeral mozog kontrolným prístrojom a zanovito mlčal.

„Po toľkých úspešných pokusoch — opäť zničený mozog — aj u zvieraťa! To predsa nie je možné,“ prehovoril konečne.

„Súdruh Damburi, ste teraz presvedčený, že všetky vaše domnienky o príčinách neúspechu padli? Pozrite na mozog sám. Tie isté príznaky ako u neandertálca. A pes predsa nebol v ľade dlhšie než tridsať rokov… a použili sme tú istú metódu ako prv, ba aj tie isté prístroje ako u neandertálca. Kde je teda chyba?“

Čínsky akademik Sun Čin-i pristúpil bližšie k inkubátoru.

„Chyba môže byť jedine v prístrojoch. Hovoríte, že ste použili tie isté prístroje ako u pračloveka. Podrobme ich teda najprísnejšej kontrole.“

Tarabkin súhlasil.

Každý vedec si vzal na starosť jeden prístroj. Najprv ich skúšali v činnosti, ako to urobili tarabkinovci už pri niekoľkých posledných kontrolách. Všetky fungovali bezchybne, aj manometer na prívod k mozgu.

Nemecký profesor Gleissner, ktorý si vzal tento prístroj na starosť, začal ho — skrutku za skrutkou — starostlivo rozoberať. Päť vedcov spoločne s Natašou sledovalo profesorove jemné ruky.

Nataša nervózne klopkala špičkou topánky do nohy stoličky.

Každú — i tú najmenšiu súčiastku — skontrolovali aj pod drobnohľadom a röntgenom.

Najstarostlivejšie preskúmali ohnutú trubičku so stĺpcom červenej tekutiny, ktorý pod tlakom ustupoval do vákua.

Všetko bolo v poriadku.

Aj kontrolné fotočlánky fungovali bezchybne — nemali najmenšiu poruchu.


„Máme. Všetko je v poriadku.“

„Preskúmajme vákuum,“ navrhol Damburi.

Výsledok skúšky bol prekvapujúci, ba priam zdrvujúci. Vo vákuu objavili vzduch.

„Tu je teda príčina nášho neúspechu…“ zvolal Tarabkin. „Manometer síce fungoval bezchybne, ale meral skreslene. Tlak do mozgu musel byť pochopiteľne vyšší, lebo vzduch spomaľoval postup stĺpca. Pri normálnej transfúzii by to nehralo vážnu rolu, ale u takého chúlostivého organizmu je zvýšenie tlaku katastrofou…“

Akademik uprel pohľad na Natašu a po malej chvíľke pošepkal:

„Ale ako sa mohol dostať vzduch do vákua? Kto manipuloval s manometrom, kto ho rozskrutkovával?“

„Alexander Ivanovič, vari ma len neupodozrievate, že som sama zavinila poruchu v manometri,“ zúfalo zvolala Nataša. „Nikdy som dovnútra ani nesiahla.“

„Vzduch sa ta nedostal sám, to je nemožné,“ trpko sa zasmial Tarabkin.

Damburi vzal trubicu do rúk a znova ju pozorne prezeral.

„Vás by som, Nataša Orlovová, priamo neupodozrieval,“ riekol po chvíli trápneho mlčania. „Ale fakt je, že vzduch tam nemohol vniknúť sám od seba. Najprv musíme zistiť, kto rozmontovával manometer naposledy — a potom vám poviem svoju poslednú a hádam jedine správnu domnienku o príčine neúspechu.

Kedy bola posledná transfúzia? Mienim tú pred prípadom pračloveka. Podarila sa predsa, či nie?“

„Pred dvoma týždňami.“

„V tom čase teda dakto s manometrom manipuloval.“

Tarabkin sa poobzeral po členoch svojho kolektívu.

„Kto z vás to bol, deti? Priznajte sa, hlavu vám neodtrhnem. Stáva sa všeličo, každý človek má niekedy smolu. Závadu ste akiste nezbadali, inak by ste ju boli predsa hlásili. Veď všetci ste videli, ako veľmi záleží práve tu na úplnej presnosti.“

Jeden sa díval na druhého.

Ticho…

Napokon všetci jeden po druhom vyhlásili, že manometer v ruke nemali.

Opäť napäté mlčanie…

Naraz sa. Tarabkin klopol prstom do čela.

„Už to mám — bol to asi Jones. Zabudol som vám povedať, že pred dvoma hodinami odletel domov do Ameriky. Dostal totiž bleskovú depešu, že jeho matka je ťažko chorá.“

Damburi si sadol pohodlnejšie do kresla a pohladil si bradu, akoby skúšal, či je dobre oholený.

„To upevňuje moju poslednú domnienku, priatelia. Zdá sa, že je čas, aby som s ňou vyšiel na svetlo. Teda: domnievam sa. že bublinu vzduchu vpustil niekto do vákua ú m y s e l n e…“

Tarabkin zamával rukami, akoby odháňal nejakú vidinu.

„To predsa nemyslíte vážne, profesor? Kto, povedzte mi, kto z nás by mal na tom záujem? Veď by to bol strašný zločin voči kolektívu, voči vede a ľudstvu. Kto z nás by chcel rúcať to, čo sám obetavo takmer bez odpočinku buduje?!“

„A predsa si myslím, že bublina vzduchu bola do vákua vpustená úmyselne,“ tvrdošijne opakoval Damburi. „Navrhujem, aby sme sa rádiom opýtali Jonesa, či mal manometer v ruke.“

„Som proti tomu,“ zvolal Tarabkin. „Jones má chorú matku, nebudeme ho trápiť ešte týmto. Veď nám to povie, keď sa vráti. A o úmysle nemôže byť u Jonesa ani reči. Patrí medzi najobetavejších pracovníkov.

Poznám ho už šesť rokov — a poznám ho dobre. S akým nadšením študoval u mňa otázky predĺženia života! A s akou starostlivosťou a trpezlivosťou robil najzložitejšie — tisíckrát opakované pokusy. Jones to, priatelia, neurobil!

A vôbec, kto by to mohol urobiť — dnes, keď už niet na svete vykorisťovania človeka človekom, keď už nejestvuje ani imperializmus, ani nenávisť medzi národmi a ľuďmi?“

„A vidíte, Alexander Ivanovič, predsa sme v Amerike viacerí, ktorí sa nazdávame, že ešte nenadišiel čas úplnej bezstarostnosti, že ešte vždy treba ostražitosti. Myslíte si, že bývalí vykorisťovatelia už vymreli? Že sa už celkom prerodili? Možno, že niektorým z nich ešte ostala v srdci kvapka nenávisti voči ľudstvu a šialená túžba znova uchopiť moc, rozdeliť ľudí — a vykorisťovať.“

Všetci sa dívali na Damburiho prekvapene.

Ľahko sa usmial: „Nuž, počkáme, čo povie Jones. Inak sme, myslím, našu úlohu zatiaľ splnili.“

Rozhovor sa pomaly preniesol na iné pole.

Nakoniec sa vedci rozišli, aby v Moskve navštívili svojich priateľov a známych. Tarabkin sa rozlúčil so spolupracovníkmi a odišiel do svojej pracovne. Sadol si do kresla a premýšľal.


Po chvíli vstal a vydal sa na svoju najobľúbenejšiu prechádzku po sálach ústavu.

V pitevni zastihol niekoľkých lekárov, ktorí ihneď po skončení pitvy začali pripravovať balzamovanie pračloveka.

Tarabkin kývol na pozdrav a mlčky sa im prizeral. Pri pohľade na mŕtve telo muža bolo mu úzko. Veď tu pred ním ležalo jeho dielo, v poslednom okamihu pred víťazstvom rozbité na kusy… Bublina vzduchu…

„Nuž čo,“ povedal viac pre seba, „začneme teda zasa od začiatku!“

Pristúpil k televíznemu telefónu a vytočil číslo.

Na obrazovke sa zjavila svetlovlasá dievčina zo zpra-, vodajskej centrály.

„Oľga, buďte taká dobrá, požiadajte v mojom mene Bergera, aby ľadovec s letcovým telom pripravil na prevezenie. Prídeme si poň.“

„Vybavím to, Alexander Ivanovič. I ja som chcela s vami hovoriť. Práve vás zháňam po všetkých miestnostiach. Mám pre vás odkaz — a prekvapujúcu zprávu.

Najprv odkaz: profesor Damburi volal z letišťa a prosí vás, aby ste mu odpustili, že proti vášmu želaniu volal Jonesa.

Predstavte si, Alexander Ivanovič, Jones neexistuje!“ „Neexistuje? Ako to? Čo sa mu stalo? Vari len nie je mŕtvy?“

„Pre nás áno. Na mieste, kde odletel, nik ho totiž nepozná — nijakú matku tam nemá a človek jeho mena sa tam ani nenarodil — ani nikdy nežil. Jones je vymyslené meno…“


4

PROXIMA CENTAURI HOVORÍ?


Akademik Čan-su je na Mesiaci už niekoľko rokov. Z poverenia Svetovej akadémie vied vedie veľké observatórium na severnom póle nášho spolupútnika. S kolektívom vedcov skúma severnú oblohu, kým akademik Cahén v druhom observatóriu na južnom póle Mesiaca študuje južnú oblohu.

Čan-su pracuje s nadšením. Koľkokrát mu už museli spolupracovníci pripomenúť, že odpočívať musí podľa dní na Zemi, a nie podľa kalendára na Mesiaci, kde deň trvá 14 dní — a práve taká dlhá je aj noc.

Dnes má Čan-su voľný deň, pravda, podľa zemského kalendára. Keď sa poobzeráme po jeho izbe, iste nás tento „deň“ prekvapí.

Veľkým oknom díva sa na nás do izby čierna obloha. A uprostred nej žiari — Slnce. Odtiaľ vyzerá trošku inak než zo Zeme.


Jeho tvár je zahalená do šľahajúceho plamenného závoja, ktorý vedci objavili zo Zeme pri zatmení Slnca a pomenovali ho korónou.

Skaly, roviny aj krátery ostro ožaruje slnečné svetlo — a na oblohe jasne žiaria milióny hviezd. Nemihotajú sa ako na Zemi. Žiaria pokojne a čisto, akoby boli narysované na čiernej tabuli.

Nízko nad obzorom nehybne stojí veľká guľa.

Zem…

Práve k nej zaletel Čan-suov pohľad. Rodnú planétu prezerá už najmenej stokrát. Z pologule, ktorá je ponorená do tieňa zemskej noci, preniká až sem na Mesiac žiara tisícov svetiel. Sú to svedectvá veľkej sily človeka, ktorý v týchto miestach rozsvietil svetlá veľkých miest.

Zem, more i mraky na ožiarenej pologuli sú ako pestrá maliarova paleta. Z indigovobelasej plochy Atlantického oceánu oslnivo žiari odraz Slnka.

Takmer celú Európu zahaľujú mraky. Vzduchoprázdny obal rozmazáva kontúry veľkého glóbusu…

Čan-su pozrel na hodinky.

Na Zemi — v jeho vlasti — je práve poludnie. Pekinská televízna stanica vysiela zprávy.

Akademik zapäl televízor a teraz so záujmom sleduje, čo nového vo svete.

Najprv reportážny prenos zo Sahary. Pred niekoľkými hodinami dokončili tridsiatu atómovú elektráreň pre čerpacie stanice. Dve tretiny púšte sú už zúrodnené.

Niekoľko záberov z Arktídy —

„A teraz radostná zpráva: Poďte s nami na chvíľku do Tarabkinových laboratórií…“

Na obrazovke sa zjavil celkový pohľad do veľkej sály. Kamera sa blíži k priezračnému sklenému hranolu…

Detail — hlava a hrudník krásne urasteného statného muža. Hrudník sa pomaly nadvihuje a klesá. Ústa sú pootvorené.

„Severson, účastník Amundsenovej záchrannej výpravy, žije,“ radostne znie hlas komentátora. „Veda slávi ďalšie víťazstvo nad klinickou smrťou! Sláva Tarabkinovi, jeho kolektívu a všetkým vedcom priekopníkom!“

Čan-su je dojatý. Prisadá bližšie k televízoru, aby mu z reportáže naozaj nič neušlo. Na obrazovke sa zjavuje Tarabkin. Usmieva sa.

„Áno, Severson naozaj žije,“ hovorí. „Zatiaľ ho umelo udržujeme v spánku — v duchu liečebnej metódy veľkého fyziológa I. P. Pavlova. Čaká nás ešte mnoho práce — mnoho zložitých zásahov. — Ale v tom hlavnom sme zvíťazili: život sme vrátili…“

Od radostného dojatia vstúpili Čan-suovi do očú slzy.

Vypäl televízor a ľahol si na pohovku. V myšlienkach zaletel cez vzduchoprázdny priestor do Moskvy, k Tarabkinovi. Moskvu našiel na obrovskom glóbuse ľahko. Svietila z neožiarenej pologule ako jasná hviezda.

Zo snenia vyrušili ho dve svetlá, ktoré sa nečakane mihli oblohou. O chvíľočku svetlá sa zjavili znova, no teraz už neďaleko observatória. Na rovnej ploche pred hlavnou budovou pristálo prúdové lietadlo valcovej podoby. Rozbehlo sa na pásových podvozkoch priamo k hangáru, kde už bol otvorený vjazd do vstupnej haly.

Veľké vráta sa vzduchotesne zavreli a za chvíľu naplnila sa komora vzduchom. Z lietadla vystúpili traja cestujúci.

„Kde je, prosím, akademik Čan-su?“ spýtal sa štíhly čiernovlasý muž, len čo zoskočil na dlažbu hangára.

„Dnes má voľný deň, je doma,“ odpovedal muž v kombinéze.

„Hádam mi odpustí, že ho na chvíľu vyruším. Dúfam, že nespí. Nesiem mu totiž dôležitú zprávu,“ vysvetľoval štíhly muž už v ceste. Prešiel krytou chodbou a zaklopal na dvere. Len čo začul výzvu k vstupu, vrútil sa do izby.

„Vítam vás, Cahén,“ usmial sa Čan-su a vstal z pohovky. „Čo vás sem priviedlo? Museli ste mať veľmi naponáhlo, keď ste svoju návštevu ani neohlásili. Mohli sme vám pripraviť pohostenie…“

Cahén si potriasol s Čan-suom pravicu, siahol do vrecka, mlčky vytiahol svitok filmu a roztiahol ho na stôl.

„Čo na to poviete?“ prešiel prstom po celuloidovom páse.

„Že je to záznam o zachytených rádiových vlnách z vesmíru. No — a čo je na tom zvláštne? Objavili ste azda ďalšiu rádiohviezdu?“

„Pozrite len pozornejšie,“ povzbudzoval ho Cahén. Založil si ruky a hojdal sa na špičkách chodidiel.

Čan-su pomaly prezeral lesklý pás.

Zarazil sa.

„Počujte, to predsa naskrze nesúvisí s rádiovou astronómiou. Zaznamenali ste azda signály zo Zeme?“

„Nie. Tieto signály sme zachytili pri skúmaní súhvezdia Proxima Centauri. Omyl je vylúčený.“

Čan-su znova a znova prezeral celuloidový pás.

„To by, pravda, znamenalo…“ zarazil sa. „Máte presne zameraný zdroj?“

„Pochopiteľne,“ usmial sa Cahén. „Je neďaleko súhvezdia Proxima Centauri. Podľa toho usudzujem, že ide o planétu. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že po celý čas, odkedy študujem signály, zdroj sa sotva znateľne posunul v kruhovej dráhe okolo Centauri.“

„Dĺžka vlny?“

„Štyristo sedem centimetrov.“

Čan-su si prešiel rukou po čele.

„Prečo ste to nehlásili skôr? To je predsa úžasné zistenie! Veď sa môžeme domnievať, že tu ide o signály mysliacich tvorov!“

Cahén si pravicou prečesal kučeravé, do modra sa lesknúce vlasy.

„Opatrnosť — matka múdrosti. Veď ste sám neverili svojim očiam, ani ušiam. Hovoril som si: Róbert, kým s tým vyjdeš na svetlo, usiluj sa prísť veci na koreň. Priznám sa, že som sa už zahral aj na detektíva,“ zasmial sa Cahén a troma prstami sa oprel o filmový pás.

„Ako vidíte, vysielanie sa sústavne prerušuje. Dĺžka vysielania i medzier sa rýchlo mení. (Najskôr som sa snažil nájsť v tom nejakú pravidelnosť. No tej tu niet.

Môžem to dokumentovať mnohými metrami záznamov. Medzery a vysielania som si teda premenil na akúsi komplikovanú telegrafnú abecedu. Tu ju máte.“

A Cahén položil na stôl hrubý blok, husto popísaný dlhými čiarami a bodkami.

„Je to čertovsky zložitá abeceda, na to môj hvezdársky rozum nestačí. Zajtra chcem odletieť na Zem a predložiť svoj objav Svetovej akadémii vied, aby ho posúdila.“

Čan-su, ktorý sa doteraz skláňal nad filmom, sa narovnal a položil Cahénovi ruku na plece.

„Navrhujem iný postup. Volil by som radšej také riešenie, aby ste Svetovej akadémii odoslali podrobnú zprávu — a aby ste ma pozvali do vášho observatória na južnom póle. Viac hláv — viac rozumu. Kým príde rozhodnutie akadémie, chcel by som vám pri štúdiu signálov pomáhať…“

Cahén ochotne súhlasil.

Za niekoľko minút sa pripravil na cestu. Konferenčným televízorom oznámil spolupracovníkom Cahénovu zprávu a svoj úmysel. Všetci boli prekvapení. Obidvom vedcom želali veľa úspechov v ďalšom bádaní a netrpezlivo očakávali jeho výsledky.


Že by v súhvezdí Centauri žili ľudia?…

Vzduch v prvej kabíne hangára rýchlo redol a ustupoval vákuu.

Vráta sa otvárajú a raketové lietadlo vybieha na štartovaciu plochu.

Zelené svetlo na dispečerskej veži — a už sa lietadlo vznáša — (len-len že som z pozemského zvyku nepovedal „vo vzduchu“, a predsa vieme, že na Mesiaci nie je vzduch. Musíme sa teda uspokojiť zistením, že sa lietadlo vznáša) nad mesačným priestorom.

Niekoľko kilometrov pod lietadlom sa rýchlo mení krajina Mesiaca. Veľhory, malé krátery, puklinami rozryté roviny, rokliny a strmé skaly. Tu a tam dolu trikrát blikne svetlo. Obyvatelia Mesiaca to už poznajú. Je to pozdrav niektorej z výskumných staníc umiestených pod povrchom Mesiaca. Po necelej polhodine nám už žiaria na obzore svetlá observatória B.

Lietadlo pristáva na južnom póle Mesiaca…


5

ZMŔTVYCHVSTANIE


Severson, vojak z povolania, zvykol si skočiť ráno z postele na rovné nohy.

No dnes mu to akosi nejde. Vedomie sa strieda s podvedomím, otupený mozog nie je schopný myslieť.

Akoby život unikal medzi prstami — a opäť sa vracal do žíl a rozlieval po celom tele zvláštne teplo, známe pri kalciových injekciách.

Chvíľami sa Seversonovi zdá, že počuje nejaké hlasy.

Namáha sa otvoriť oči.

Márne.

Snaží sa pochopiť zmysel slov, ale posteľ sa pod ním neposlušne rozhojdáva — a on znova upadá do otupujúceho spánku.

Konečne sa preberá. Neďaleko ktosi hovorí. O tom nemožno pochybovať. Šepká síce, ale počuť každé slovo.

Severson všetku svoju energiu vkladá do úsilia, aby porozumel.


Nejde to. Nie je to ani jedna z rečí, ktoré ovláda.

V mozgu sa zrodila prvá súvislá myšlienka.

„Našli ma! Zachránený! Kto ma našiel? Amundsen? Nová záchranná výprava? Kde som?“

Myšlienky plynú hlavou ťažkopádne.

O slovo sa hlási čuch. Podáva zprávu o príjemnej vôni…

A opäť spánok. No teraz sa už rýchlo strieda s bdením.

Čas letí a spánok sa stáva akýmsi horúčkovitým polospánkom. Myšlienky pomaly dostávajú presnejšie tvary.

„Pekne som sa dokaličil.. A čo nohy? Nezmrzli?“

,Nie.“ Severson s rozkošou hýbe palcom nohy. Má z toho detinskú radosť.

A keď poslúcha palec, poslúchne aj ruka…

Neposlúchla. Iba prsty sa trocha skrčili a nahmatali jemnú látku.

No čože, predbežne to stačí. Hlavná vec, že rozum slúži spoľahlivo a že ruka celkom nezmrzla.

,Kdeže som? V ľadovej jaskyni určite nie. Kde by sa tam vzala taká jemná látka? A to príjemné teplo! Alebo sa mi to len prisnilo…?“

Znova niekoľko pohybov palcom nohy a ľahký stisk jemnej látky.

,Nie, to nie je sen.“

Spokojný týmto zistením Severson znova zaspal.

Keď sa prebudil, pokračoval v bádaní.

„Naozaj je celé telo v poriadku?“

Skrčil nohy a siahol si na členok. Prekvapením mu ustrnula ruka.

„Ľudkovia, to je čosi! Už môžem hýbať rukami aj nohami!

A čo oči? Tie neposlúchnu?

Ešte nie. Mihalnice sú ako zlepené glejom.“


A zas ten čertovský spánok.

Nové precitnutie ho milo prekvapilo. Mihalnice povolili a oči sa naširoko otvorili. O chvíľu úplná tma dostala jemnejšie odtiene. Z temného šera vystúpilo niekoľko predmetov. Predovšetkým čelo postele.

,Kde je okno? Zastiera ho roleta, alebo je noc? Ťažko nájsť odpoveď. Keby bola noc — ležal by som tu už hodne dlho. Veď som zaspával za dňa a za polárnym kruhom je deň poriadne dlhý! Alebo som azda na lodi?“

Severson napäl všetky zmysly. — Ani najmenšie náznaky pohybu — vládne tu úplný pokoj. Loď to teda nie je.

Je to azda eskimácky príbytok?

Alebo nemocnica? A ktorá? V Kingsbay by bolo rozhodne chladnejšie, aj keby kúrili.

Mohlo by to byť Tromsö. Aj Oslo.

Mozog sa hlási, je už príliš unavený. Prepína na spánok.

A prebudenie prináša novú sviežosť. Severson už poznáva pomaly všetky predmety v izbe…

„Nemocnica to nemôže byť; veď izba je prepychove zariadená! Prečo má posteľ takú čudnú ohradu ako detská postieľka?“

Nový pokrok. Severson sa zachytil o ohradu — a po niekoľkých pokusoch si sadol. Očami usilovne skúmal šero.

Pri posteli na dosah ruky je malá skrinka. Ohmatáva ju. Medzi prstami cíti niekoľko ozubených otočných gombíkov.

Rádiový prijímač! Severson sa zaradoval. Aký nezvyčajne starostlivý je jeho hostiteľ.

„Chlapče, zahráš si na lepšiu náladu…“

Znova ohmatáva gombíky. Váha. Nebude nikoho rušiť? Ale pokušenie zvíťazilo.

Tichučké štrknutie — ako v budíku, keď si to so vstávaním rozmyslíš a zaistíš ho, a práve prichádza minúta, na ktorú si ho napravil.

A teraz prichádza ďalšie príjemné prekvapenie. Na protiľahlej stene zjavil sa obraz ako v kine.

Severson — ako oknom — díva sa do čudnej krajiny.

,Aha! Toto nie je rádio, ale premietač svetelných obrazov,“ hovorí si a so záujmom sa díva na široké kvitnúce roviny. Nad temnou zeleňou lesov týči sa — egyptská sfinga — a za ňou pyramída.

„V hlave sa mi to akiste poplietlo a mätie ma fatamorgána.“

Severson zamrkal a stisol si palec ľavej ruky. Nie, to nie je sen, ale fantázia alebo fotomontáž.

A krajina sa dokonca hýbe! V popredí vietor vlní obilie a v diaľke medzi kríkmi pohybujú sa ľudia.

Nie je to teda ani rádio, ani premietač svetelných lúčov, ale domáce kino. Bude to asi nejaký fantastický film. Ako inak si vysvetlíš kvetiny pred mŕtvymi očami sfingy, ktorá sa predsa díva do púšte, a nie do záhrady. To vedia aj deti v škole.

Obraz na stene sa pomaly mení. Zjavuje sa kanál bežiaci do nedozerna a na ňom parník. A znova zeleň, sfinga a pyramídy.

Tí filmári sú predsa len klamári! Všetko vyzerá tak pravdepodobne a je to napokon trik!

Teraz sa zjavuje na stene detailný záber. Niekoľko do čierna opálených, smejúcich sa ľudí s bielymi klobúkmi. Niekomu mávajú…

A pozrimeže — fantázia pokračuje! Na mávanie odpovedá človek na akomsi gigantickom stroji, ktorý má dlhý krk ako brontosaurus a požiera piesok.

Obraz sa rozplynul a na stene sa zjavilo pekné dievča. Zdá sa, že sa díva priam na Seversona. Otvára ústa. Hovorí asi, ale ju nepočuť. Je to príležitosť premýšľať ďalej.


Toto domáce kino je dobrá vec. Film ktosi majstrovsky vykoloroval. Ale prečo si zvolil režisér taký nemožný námet? Púšť, pyramídy — a vsadil do toho pestré kvety a lesy! Veď ten človek púšť nikdy nevidel a nevyzná sa v prírodopise. To je akiste čosi takého ako maľovať kvety na severnom póle!

A kde sa vzal ten obrovský stroj? Či majú Egypťania také niečo?

Severson premýšľa, premýšľa — až napokon po sediačky zaspáva. Sníva sa mu, že je doma a starostlivá mať ho nežne ukladá do postele.

Šepká mu dobrú noc.

Severson s námahou otvára oči. V miestnosti je sám. Vari naozaj sa mu to snívalo. Pozorne načúva.

Vo vedľajšej miestnosti skutočne ktosi hovorí. Pri dverách sa ozvali kroky.

„Konečne sa dozviem, kde to som a kto je mojím šľachetným hostiteľom,“ myslí si Severson a uprene sa díva na dvere.

Zrazu sebou trhne.

Rýchlo si líha a predstiera, že spí.

Dvere sa otvorili a k posteli prichádza niekoľko potichu hovoriacich ľudí.

Severson márne napína sluch. Nerozumie ani slovo. Iba podľa hlasu poznáva, že pri ňom stojí niekoľko mužov a žien.

Jeden z návštevníkov kladie pacientovi ruku na čelo. A pacient má čo robiť, aby zotrval vo svojej role a nezažmurkal očami. Z neznámej reči zachytil iba jediné slovo, ktoré sa vo vrave častejšie opakuje:

„Severson.“

Jeden z lekárov meria tep v zápästí.

Pretvárka nebola asi dokonalá, lebo akési dievča šeptá zrazu čistou nórštinou:

„Spíte, Severson?“


„Teda slovo Severson, ktoré tak často vyslovovali, má byť mojím menom,“ myslí si pacient a pomaly otvára oči. „Zrejme nevedia, kto som. Našla ma asi nejaká cudzia záchranná výprava…“

Mlčky si prezerá návštevníkov. Majú biele plášte a na ústach masky. Zrejme lekári.

Severson sa zachytil okraja postele a posadil sa. Chcel pozdraviť, ale jazyk mu vypovedal službu.

„Nenamáhajte sa, Severson. Zostaňte pokojne ležať. Musíte ešte hodne zosilnieť,“ usmiala sa svetlovlasá dievčina.

„…hm — kd… kde… som?“ vyjachtal pacient s vypätím všetkých síl.

„V rukách dobrých ľudí, báť sa nemusíte. Len si teraz ničím nelámte hlavu — neskôr vám všetko vysvetlíme. Ten spánok v ľade vzal vám trochu pružnosti. Ale už je s vami dobre. Aj tá reč vám pôjde, len nech sa trocha pocvičíte.

No, teraz musíte začať takrečeno od základu — ako dieťa. Robte zatiaľ ľahký telocvik a ohýbajte jazyk.“

„A… mundsen — je… kde?“

„Všetko je v poriadku. Aj k vám domov poslali sme už zprávu.“

Severson chcel opäť niečo povedať, ale iba zamrmlal niekoľko nezrozumiteľných slov.

Dievčina, ktorá vedela po nórsky, sa sklonila a spýtala:

„Ako sa cítite? Nebolí vás niečo? Nie — nemusíte hovoriť — iba rukou naznačujte.“

Pacient si prešiel rukou po tele, usmial sa a luskol prstom.

„A nie ste hladný?“

Hľa — na túto maličkosť Severson celkom zabudol. Teraz sa tomu sám čudoval.

Zavrtel hlavou.


„Je už načase, aby ste prestali byť dojčaťom a aby ste sa začali kŕmiť sám,“ zažartovalo dievča. „Necháme vás trochu vyhladovať a skúsite to. Súhlasíte?“

Pacient kýval hlavou na znak súhlasu a opäť sa usmial. Nemohol si spomenúť, že by ho bol niekto kŕmil.

„A s týmto sa manipuluje takto,“ obrátila sa dievčina k televízoru a otočila prvými dvoma gombíkmi.

Na protiľahlej stene sa znova zjavil farebný obraz. Teraz to bol záber z nejakej opery — a spevákov bolo skutočne počuť. Seversonovi sa zdalo, akoby sa díval širokým oknom na javisko. Taký plastický a živý bol obraz.

„Máte šťastie, Severson,“ usmiala sa dievčina, „Práve vysielajú najnovšiu nórsku operu.“

Severson si opäť ľahol a výjav na stene pozoroval ležiačky.

„Škoda, že tým ľuďom na obraze vôbec nič nerozumiem,“ premýšľal.

„Vysielajú,“ blyslo mu hlavou. Dievčina povedala, že práve vysielajú nórsku operu. Ako to? Vysiela vari automatická vysielačka filmov? A možno vôbec film vysielať?

Severson pozeral spýtavo na záhadnú skrinku, z ktorej vychádzal prúd lúčov. Ani nespozoroval, že je v miestnosti opäť sám.

Na pestrofarebnom obraze striedali sa sborové výstupy s detailnými zábermi jednotlivých spevákov. No Seversona teraz oveľa viac zaujímala záhadná skrinka.

Naozaj, ťažko uhádnuť, aké tajomstvo v sebe skrýva! V Seversonovi sa prebudila stará bádateľská vášeň.

„Rozhodne je to nový technický zázrak, nejaký senzačný vynález,“ uvažoval. „Pokusne ho asi zavádzajú do nemocnice — aby skrátili pacientom dlhú chvíľu…“


Skrinku opatrne posunul o niekoľko milimetrov od steny. Chvíľu s napätím sledoval obraz na stene. Keď sa v premietaní neprejavili nijaké poruchy, odsunul skrinku tak ďaleko, aby mohol pozrieť na jej zadnú stenu. Pravidelným mriežkovaním nazrel dovnútra. Zrak mu skĺzol po rade lesknúcich sa elektrónok.

„Teda predsa rádio! Ale kde sa v ňom berie ten farebný film? Vari sa už podarilo uskutočniť televíziu?

No — je možné, že televíziu niekto rýchlo zdokonalil — technika dnes napreduje míľovými krokmi. Z toho všetkého by, pravda, vyplývalo, že teraz ležím niekde v Anglicku alebo v Amerike. Ale ako som sa ta dostal? Taký zložitý aparát sa predsa nevyrobí za týždeň! Ležím tu už niekoľko mesiacov — a či už celý rok?“

Severson zrazu pocítil sladkú únavu. Spomenul si na slová nórskeho dievčaťa a kývol rukou.

„Načo by som si tým lámal hlavu. Veď sa to neskoršie všetko vysvetlí.“

Vypínačom vypäl záhadnú skrinku, ľahol si… a o chvíľočku už pokojne spal.


6

ROZPRÁVKOVÝ VÝHĽAD


„Akademik Tarabkin pozýva všetkých členov svojho kolektívu na mimoriadnu schôdzku do svojej pracovne,“ ozval sa hlas svetlovlasého dievčaťa vo všetkých služobných televízoroch. O chvíľu sedeli už všetci bojovníci o Seversonov život v pohodlných kreslách v priestrannej miestnosti.

„Čudujete sa asi, deti, prečo som vás pozval v taký nezvyčajný čas,“ ujal sa slova Tarabkin. „Predovšetkým by som mal súdružke Randersovej vyčítať, že pri rozhovore so Seversonom urobila chybu, ktorá na šťastie nemala vážne následky. Príliš ste, Magdaléna, pacientovi naznačili, že televízor je dokonalý prístroj, aký ľudstvo v roku 1928 nemalo. Po vašom rozhovore som na kontrolnej obrazovke sledoval Seversonove počínanie. Televízor ho natoľko zaujal, že sa prestal zaujímať o program, a kto vie, ako dlho by si ním bol lámal hlavu, keby som ho nebol včas uspal.“


Magdaléna Randersová zbledla.

„Áno, uvedomujem si chybu. Príliš som upútala pacientovu pozornosť na prístroj. Zabudla som, že televízor je len pre mňa celkom samozrejmou vecou.“

„Celkom vás chápem, Magdaléna. Úloha nás všetkých je v tomto prípade ťažká. Vieme, že musíme čo najviac oddialiť čas, v ktorom Severson zbadá, že sa prebudil po mnohých desaťročiach — a dnes už v celkom inom svete. No raz sa to musí stať. Nemôžeme predsa pacienta natrvalo izolovať od dnešnej skutočnosti. Či chce — či nechce, stretne sa s ňou na každom kroku. Preto sme sa rozhodli umiestiť v jeho izbe televízor, aby si na nový život zvykol z reprodukcie. Napokon vaša chyba bola užitočnou zaťažkávacou skúškou. Ukázalo sa, že Severson je už nervove dosť silný a že nemá sklon k nervovým otrasom. No aj naďalej musíme byť opatrní. Teraz bude potrebné, aby sa postupne oboznamoval so všetkými ďalšími novinkami. Bude sa, pravda, na všeličo spytovať. Severson je veľmi zvedavý. Najviac ho bude trápiť otázka, kde je, ako dlho tu leží a podobne. A odpovedať bude naozaj ťažko. Musíme mu všetko vysvetliť tak, aby sme nestratili jeho dôveru — a aby sme mu pritom prekvapujúcu skutočnosť nepovedali naraz. Mohlo by to spôsobiť vážnu duševnú poruchu. Pacient sa musí postupne sám presvedčiť, že žije vo svete veľmi zmenenom, tisíckrát krajšom, než bol kedysi — za jeho mladosti. Severson sa musí naučiť najskôr šťastne žiť spoločne s nami, a potom ľahko oľutuje všetko, čo stratil pri poslednom rozlúčení pred odletom do Arktídy.“


Dvere sa tichučko otvorili a do Seversonovej izby vstúpilo dievča v bielom plášti. Ťahalo za sebou čudné kreslo na kolieskach. Pacient sa na posteli rýchlo posadil a pozdravil. Dievča už dobre poznal. Veď ho často navštevovalo a vždy sa rozprávali po francúzsky.

„Želám vám veľa zdravia, milý pacient. Prinášam vám radostnú zprávu. Ste čiastočne omilostený a smiete opustiť svoje väzenie… zvané posteľ,“ zasmialo sa dievča. „Dnes prichádzam za vami s moderným dopravným prostriedkom, na ktorom sa po dlhšom čase môžete opäť trochu pohybovať z miesta na miesto.“

Severson si so záujmom prezeral čudné kreslo. Na pravom operadle mal páčku a na ľavej strane niekoľko gombíkov.

„Som vám veľmi povďačný, Nataša. A kedy sa budem môcť postaviť na vlastné nohy?“

„Už to nebude dlho trvať. Prehliadky nám dávajú veľkú nádej. Váš organizmus rýchlo silnie. No — a teraz začneme takú malú autoškolu, aby ste sa naučili viesť svoj dopravný prostriedok.“

Nataša si sadla do kresla a stisla zelený gombík. Kreslo sa pomaly a tichučko pohlo. Dopravné kreslo usmerňovalo dievča pákou po pravej ruke.

„Nebeží to síce rýchlo, ale zato bezpečne,“ vysvetľovala počas jazdy. „Aj keby som v kresle zaspala — a pri jeho pohodlí by nebolo čudo — nemôže sa nič stať. Kreslo rozhodne nenarazí na stenu alebo na iný predmet. Má totiž kontrolný fotočlánok, ktorý ho pred prekážkou automaticky zastaví. Pozrite,“ a Nataša zamierila priamo proti stene. Asi meter od steny sa kreslo zastavilo.

„Obsluha je celkom jednoduchá. Týmto gombíkom sa zapojuje elektromotor — a týmto červeným sa zastavuje. Skúsite to, všakže?“

Pacient s radosťou súhlasil. S Natašinou pomocou si sadol do kresla, stisol gombík a pohol sa. Dievča išlo popri ňom a viedlo mu ruku na vodiace j páke.

O chvíľu Severson už jazdil sám. A ako! Ako kraso korčuliarka krúžil osmičky a opisoval veľké kruhy, jazdil od steny ku stene a točil sa takmer okolo osi. Smial sa tomu ako malé dieťa a Nataša s ním.

„Je teraz noc či deň?“ spýtal sa náhle.

„Je večer. Môžete sa o tom presvedčiť. Zrak máte už natoľko silný, že znesie svetlá žiariaceho mesta.“

Nataša pristúpila k oknu a stisla gombík, vyčnievajúci nenápadne zo steny. Roleta sa pomaly dvíhala hore. Severson sa rýchlo rozbehol k širokému oknu. Pohľad von ho tak prekvapil, že zabudol zastaviť kreslo. Našťastie pri okne sa zastavilo samo.

Pred jeho očami sa rozprestrel úžasný obraz. Proti oblohe s pestrou večernou zorou dvíhali sa obrovské nádherné paláce, bohato ozdobené sochami a reliéfmi. Na vrcholci jedného z nich bola umiestená veľká bronzová socha muža, ktorý ukazoval pravou rukou niekam hore pred seba.

Severson pomaly kĺzal zrakom od sochy po paláci dolu a v duchu počítal poschodia. Keď ich napočítal voľačo vyše štyridsať, stratil sa mu základ budovy v zeleni veľkého parku.

Bočné krídlo paláca malo rovnú strechu a na nej — naozaj, zrak neklame — rad vrtuľníkov najrôznejších tvarov, farieb a veľkostí. Prekvapene sa rozhliadol viac do šírky. Kam oko dohliadlo, čneli k nebu podobné paláce. Každý z nich mal inú farbu, výzdobu i tvar. Pacient márne hľadal medzi nimi ulice, na aké si zvykol v Nórsku alebo v Londýne. Budovy stáli síce dosť ďaleko od, seba, ale plocha medzi nimi bola vyplnená parkami. Namiesto obvyklých ulíc boli tu iba cesty vedúce parkom. V diaľke, tesne pod obzorom, leskla sa medzi zeleňou hladina vody, ktorú brázdili parníky. Bola to asi veľká rieka, lebo za hladinou bola opäť zeleň, nad ktorou sa majestátne vypínali ďalšie krásne paláce.


Na oblohe sem-tam poletovali rôznofarebné svetlá. Až pozornejší pohľad prezradil, že sú to vrtuľníky, prenášajúce svojich cestujúcich za prácou a za zábavou.

Severson sa dlho díval z okna — a mlčal. Očarený rozprávkovým výhľadom zabudol aj premýšľať. Konečne zišli mu na um prvé otázky: „Sníva sa mi to — alebo je to naozaj skutočnosť? Kde som to vlastne?“

Otázky však nahlas nevyslovil.

„Či som vari v Amerike?“ pýtal sa v duchu ďalej. „Ale tam sú mrakodrapy ako škatule od topánok — naskrze sa nepodobajú týmto palácom — a sú nalepené tesne na sebe. Kde som teda? O takomto zázraku by som sa bol musel predsa už dávno dozvedieť. A tlač — že by bola o takejto senzácii mlčala? Alebo som sa azda dostal na nejaký fantastický ostrov podobný Atlantíde, o ktorom svet dosiaľ nič nevie a kde ľudia majú takú vyspelú kultúru?“

Spýtavo pozrel na Natašu.

„Ako sa vám páči mesto?“ odpovedala otázkou.

„Proste — rozprávka — slečna…“

„Koľkokrát vám mám opakovať, že nie som slečna, ale Nataša,“ zasmiala sa, až jej zasvietili krásne biele zuby. „Dnes vám to výnimočne odpustím,“ pohrozila prstom.

„Už mnohokrát ste sa spytovali, v ktorom meste sa nachádzate. Zatiaľ sme vám to nepovedali. No dnes máte príležitosť prísť na to sám. Poďte pozrieť k oknu naproti a hádajte…“

Len čo sa roleta zdvihla, rozprestrel sa pred Seversonom podobný obraz ako prv. Na vrcholoch palácov sa práve zažínali farebné svetlá. V jasnej žiare zjavili sa budovy, ktoré hovorili o minulosti.

„Ten hrad dole mi pripomína Kremeľ, ako ho poznám z fotografií,“ povedal Severson po chvíli zadumaného mlčania.


„Máte pravdu, je to naozaj Kremeľ.“

Severson sa rýchlo otočil a skúmavo sa zadíval dievčaťu do tváre.

„Nežartujete?“ vyrazil zo seba. „Toto predsa nie je Moskva! Dobre ju poznám z obrázkov. To tam dolu môže byť stavba, ktorá sa Kremľu veľmi podobá — ale Moskva? To predsa nemyslíte vážne?…“

„Myslím to celkom vážne, milý priateľ. Je to naozaj Moskva, môžete mi veriť. Veď som sa tu narodila.“

Dlho sa díval Severson bez slova dolu.

„Ale kde sa tu vzali tie paláce? Veď o nich nič neviem.“

„Pochopiteľne, postavili Ich tu,“ zažartovala dievčina.

„Nevravte, že toto mesto je Moskva,“ opakoval tvrdošijne Severson. Pritlačil si čelo ku sklenej okennej tabuli a znova si prezeral nádherné stavby. A opäť sa zahľadel na Kremeľ.

„Teda Moskva,“ povedal napokon. „Už väčšie prekvapenie ste mi ani nemohli pripraviť, sleč-, prepáčte, Nataša. Hovoríte, že tie paláce tu postavili. Môžete mi však vysvetliť, ako to, že o nich vôbec nič neviem? Nechce sa mi veriť, že by o takejto senzácii nepísali noviny po celom svete…“ Zrazu sa otočil a pozrel dievčaťu priamo do očí.

„Som teda v komunistickom Rusku…“ povedal neisto.

Dievča prikývlo a usmialo sa. Zaváhal.

„Počujte, je to všetko pravda, čo o vás píšu noviny?

Naozaj sa jedia u vás pečené deti?“

Nataša sa srdečne rozosmiala.

„Ach tak — aj vy ste sa stali obeťou klebiet o Sovietskom sväze. Ubezpečujem vás, že sú to všetko výmysly. Ani slovíčkom sa nezmýlim, keď vám poviem, že žijeme v takom blahobyte, o akom sa vám možno nikdy ani nesnívalo. Ostatne — čoskoro uvidíte sám — na vlastné oči, tak ako sa teraz dívate na tieto paláce.“ Severson chvíľu uvažoval.

„V jednej veci však majú naše noviny pravdu,“ nútene sa usmial. „Že sa totiž u vás dejú také veci, o ktorých svet nemá ani tušenia. Ručím vám za to, že nikto v celom Nórsku skutočne ani netuší, aká je Moskva krásna — a že máte takú vyspelú televíziu. Alebo to naše noviny úmyselne zamlčujú — alebo — alebo ste proste veľkí tajnostkári — nehnevajte sa preto na mňa. Žiadnu zprávu o vašom živote nepustíte za hranice. Nemám pravdu?“

„Vaša prvá domnienka je bližšia k pravde,“ odpovedalo dievča.

„Naše noviny teda klamú… To ma rozčuľuje. Sľubujem vám, že ešte dnes napíšem domov o všetkom, čo som tu dosiaľ videl, svojmu priateľovi Olafsenovi. Požiadam ho, aby môj list uverejnil v Norges Folku. Pozná sa so šéfredaktorom — určite mu vyhovie. Nebojte sa, prv než list odošlem, dám vám ho prečítať, aby som v ňom azda nevyzradil nejaké štátne alebo výrobné tajomstvo…“

„Len píšte voľne komukoľvek a o čomkoľvek. Pred nikým nič neskrývame. Okamih, prinesiem vám písacie potreby…“


7

LISTY DO MINULOSTI


Čas letel a Seversonových listov známym v Nórsku bolo čoraz viac. Dovoľme si malú nediskrétnosť a pozrime do jedného z nich.

„… Mám sa čím ďalej tým lepšie, drahý Albert. Nataša je skvelé dievča. Má veľmi dobrú povahu a je naozaj priateľská a milá. Už dlhší čas ma učí ruštinu. Ide mi to veľmi dobre — ako vieš, mám na reči bunky. Nataša má z toho radosť.

„Dnes večer sa rozprávajte so súdruhom Tarabkinom už iba po rusky,“ navrhla mi včera. Dnes som sa musel Twardovskému pochváliť, že viem aj kus Puškina naspamäť.

Keď Nataša spozoruje, že ma chytá smútok a túžba po domove, vymýšľa si najrôznejšie žarty, nosí mi obrázkové knižky a vyhľadáva zaujímavý program v televízii.

Ako som ti písal v poslednom liste, môžem už chodiť. Už som si zvykol aj na slnečné svetlo. Najradšej sedávam na terase. Je stade nádherný rozhľad na všetky strany a dobre stade vidieť bohatý život nádherného mesta. Tú nádheru si iste nevieš ani predstaviť. Nataša mi sľúbila fotografiu, pošlem Ti ju. Obyvatelia Moskvy zrejme vôbec nepoužívajú autá. Takmer celú dopravu ľudí obstarávajú vrtuľníky, ktoré môžu pristáť kdekoľvek — aj na tej najmenšej ploche.

Nataša mi práve oznámila, že akademik Tarabkin ma pozýva na prehliadku…

… Práve som sa vrátil z prehliadky. Predstav si, skvelá vec: mám povolenú prvú vychádzku do mesta! Ani nevieš, ako sa na ňu teším. Som taký zvedavý! Keď sa vrátim, hneď Ti o nej napíšem.

Netrpezlivo čakám Tvoj list. Zatiaľ sa maj dobre…“

Do izby vniklo krásne letné ráno. Severson ho ledva dospal. Rýchle sa obliekol a podľa vojenského zvyku, vzorne si ustlal posteľ. Netrpezlivo čakal Natašin príchod.

Prvýkrát uvidel dievča v „civile“. Takmer ju ani nepoznal. Prekvapene si ju obzeral. Mala slušivý svetlozelený kostým a baretku nasadenú trošku do tyla. Cez ruku mala prehodený pánsky oblek zo zvláštnej jemnej látky.

„Preoblečte sa, prosím, na vychádzku a príďte k hlavnému výťahu. Tam vás budem čakať.“

O chvíľu bol Severson pri výťahu.

Po stlačení gombíka prišla kabína, dvere sa samočinne otvorili a obidvaja vstúpili.

„Prečo ideme nahor?“ pýtal sa Severson udivene.

„Uvidíte, len sa nebojte,“ s úsmevom odpovedala Nataša.

Výťah sa zastavil a dievča vystúpilo na širokú plošinu.

Stál tu dlhý rad najrôznejších vrtuľníkov.


Severson sa pri pohľade na ne zarazil.

„Hádam len nechcete, aby som vliezol do takého podozrivého lietadla? Som predsa letec a zvykol som si na krídla. Čo keby vrtule zlyhali? Bolo by to pekné bum — a ja by som sa musel nanovo liečiť,“ zasmial sa, ale z miesta sa nepohol. „Nehnevajte sa, Nataša, ale radšej by som šiel pešo.“

„Vaše želanie je mi rozkazom, Severson,“ usmialo sa dievča a vrátilo sa do kabíny. Teraz sa výťah rozbehol naozaj dolu. Vystúpili v dlhej, krásne vyzdobenej chodbe.

„Sme na stanici podzemnej železnice — metra,“ vysvetľovala Nataša. „Keď ste sa nechceli dať odviezť vzduchom, pôjdeme pod zemou.“

Severson si so záujmom obzeral mramorom vykladanú stenu, reliéfy a sochy.

„Vkus máte v Moskve skutočne dobrý,“ povedal s uznaním.

Za stĺporadím chodby sa zrazu — naozaj ako v rozprávke — nečujne zjavil elegantný vagón cigarového tvaru. Len čo vstúpili naši pútnici do voza, dvere sa samy zatvorili a voz sa rozbehol. Keď sa opäť zastavil, Nataša vzala Seversona za ruku a vybehla s ním na nástupište. Prešli cez chodbu a pohyblivými schodmi sa vyviezli hore k východu z metra. Vonku na zelenom trávniku hrali sa deti. Spievali, hojdali sa na hojdačkách, smiali sa…

„Nepáči sa mi, Nataša, že ste oklamali železnicu,“ povedal nečakane Severson položartom, polovážne.

Nataša nechápavo pozrela na neho. Hneď nato sa však zasmiala a klopla si prstom do čela.

„Ach tak, prepáčte, zabudla som…“

„Hádam sa nič nestalo,“ utešoval ju rýchlo Severson, ktorého teraz už mrzelo, že sa správal netaktne. „Keď sa povezieme späť, kúpte cestovné lístky dvakrát. Ne ostanem vám dlžný. Len čo sa vrátim domov, hneď vám všetko vyrovnám.“

„To nie, Severson. Zabudla som vám totiž vysvetliť, že v Moskve sa za dopravu neplatí. A kam by ste sa chceli podívať najskôr?“

„Rád by som sa trocha porozhliadol po meste — a poprezeral si zariadenie niektorého paláca. Vpustia nás tam?“

„Prečo nie?“ čudovala sa Nataša. „To sú bežné obytné domy.“

„Tak pozrime do tohto,“ ukázal Severson prstom na palác z ružovkastého mramoru.

Návštevníci vystúpili po oblúkovom schodišti, lemovanom sochami, a vošli dovnútra.


Severson sa vrátil z prvej prehliadky mesta nadšený. Sadol si k oknu, vytiahol roletu a znova zasnene obzeral nádherné paláce. Nad jedným z nich sa pomaly vynáral mesiac…

Priestranná miestnosť zošerela, no nestemnela. Vnikala sem žiara tisícov svetiel krásneho veľkomesta. Jedno sa rozsvietilo aj nad písacím stolom. Veselo ožiarilo blok listových papierov, nad ktoré sa pacient práve sklonil. Plný dojmov z prežitého dňa vzal pero do ruky a písal…

„Skutočnosť prekonala všetko moje očakávanie, drahý Albert, dokonca vôbec všetko, čo si človek môže želať len vo sne! Tu v Moskve bývajú ľudia tak nádherne a prepychove, že sa im nemôžu vyrovnať ani naši milionári, ba ani králi.

Navštívil som jeden z palácov a ver, alebo never, nič podobného som dosiaľ v živote nevidel. Hneď pri vstupnom schodišti do paláca sú belostné mramorové sochy — jedna krajšia ako druhá: zamyslený muž, sediaci nad svitkom papiera, mladá mamička s buclatým dieťaťom v náručí, chlapec s modelom čudného lietadla, starec zahľadený kamsi na hviezdy… A sochy ozdobujú schodištia všetkých palácov, ktoré som doteraz videl.

No na hlavnej chodbe obrovského domu sú výzdoby ešte bohatšie ako na schodišti. Zrejme tu súťažili maliari so sochármi, aby dosiahli najvyššiu krásu. Až teraz si uvedomujem, čo to muselo stáť peňazí, aké vysoké musí byť nájomné v takomto dome. Zabudol som Ti totiž povedať, že palác, ktorý sme s Natašou navštívili, je podľa slov mojej milej sprievodkyne „obyčajný obytný dom“ a vraj práve tak bývajú aj ostatní obyvatelia mesta. Ak je tomu skutočne tak, ľudia tu teda bývajú naozaj ako v raji. Naozaj neviem, ako si to mám všetko porovnať s našimi novinami, ktoré nás strašia komunistickým Ruskom a boľševizmom — a ktoré tvrdia, že v Rusku ľudia jedia deti a žijú bez kultúry a bez radosti zo života…

V dome sú veľmi zaujímavo zariadené dvere na chodbách.

Len čo k nim pristúpiš, otvoria sa samy — ako v rozprávke o čarovnom zámku.

Poprezerali sme si aj niekoľko bytov. Ich prepychové zariadenie nemožno ani opísať. Jedni z obyvateľov domu nás pozvali na obed.

„Veď sami hovoríte, že v bytoch nie sú kuchyne,“ čudoval som sa.

„Kuchyňu máme spoločnú, kto by sa doma lopotil s varením,“ odpovedala mi pani domu a s milým úsmevom sa nás opýtala, čo kto má najradšej. Keď sme sa obidvaja zhodli na tom, aby sama rozhodla o voľbe jedál, sklonila sa k malej skrinke na stole a stlačila gombík. Na skrinke sa rozsvietilo malé okienko, v ktorom sa zjavil obraz dievčaťa. Vo všetkých bytoch a kanceláriách majú tu totiž zvláštny telefón, v ktorom toho, s kým hovoríš, vidíš pred sebou — a on teba.

„Čo si želáte, Nadežda?“ prehovorilo dievča v okienku.

„Dnes máme vzácnych hostí, Oľga,“ povedala pani. „Navštívila nás Nataša Orlovová s kapitánom Seversonom. Výber jedál vraj prenechávajú na teba.“

Dievčina sa zatvárila šelmovsky.

„Mohla by som, prosím, pozdraviť súdruha Seversona?“ modlikala.

Hostiteľka ma vzala jemne za rameno a zasmiala sa.

„Zvedavé ženy, všakže? Nehnevajte sa na ňu, je to naša skvelá organizátorka stravovania. Ak chcete s ňou hovoriť, sadnite si proti aparátu.“ Sadol som si teda, no díval som sa asi veľmi začudovane, pretože dievča“ sa ma žartom spýtalo: „Hádam sa vám nepáčim? Srdečne vás vítam v Ružovom dome a želám vám príjemnú zábavu a dobrú chuť…“

Vyjachtal som poďakovanie a zdvorilo som vstal. (Nataša bola na mňa iste hrdá, že som sa tak slušne dohovoril po rusky.)

Netrvalo dlho a prišlo ďalšie prekvapenie. Odrazu sa otvorili akési dvierka v stene a na lesklú poličku vyšiel veľký podnos s najrôznejšími jedlami.

„Oznámte mi láskavo, ako chutila nášmu milému hosťovi moja špecialita… a ešte raz dobrú chuť,' ozval sa znova dievčenský hlas v skrinke.

Prirodzene, najprv som sa zaujímal o tú špecialitu. Bolo to skvele pripravené jedlo podobné pudingu. Keď som ho však ochutnal, bol som príjemne prekvapený. Záhadný puding chutil ako najlepšie pripravený biftek s vajcom. To mi, pochopiteľne, nešlo do hlavy.

„Prosím vás, ako sa to pripravuje, môžete mi dať recept?“ spýtal som sa. „Rád by som si to totiž dal variť našej bytnej.“


A ako duša zvedavá snažil som sa tajomstvo jedla uhádnuť sám.

„Najskôr sa mäso zomelie, však?“ hádal som naivne a rýchle som zbieral všetky svoje skromné kuchárske vedomosti, ktoré som získal na vojne.

„Nie celkom tak,“ povedala so smiechom hostiteľka. „Toto jedlo nikdy mäso nevidelo.“

Prirodzene, nechcel som tomu veriť, rovnako ako asi teraz ani Ty neveríš. Ale napokon ma hostitelia predsa len presvedčili. Jedlo bolo totiž vyrobené umele. Tunajším vedcom sa podarilo umelo vyrobiť bielkoviny a chlorofyl — listovú zeleň. A ako vieš, chlorofyl je tou chemickou továrňou, ktorá v rastline pretvára anorganické látky na organické, stráviteľné.

Požiadal som ešte o jednu porciu pudingového bifteku, aby som mohol umelé jedlo ešte raz preskúmať. Moje želanie sa v kratučkej chvíľke splnilo — a teraz som sa dal do jedla už s rozvahou, ako najprísnejší vedec. Ale márne — chutilo mi rovnako ako prvýkrát.

Podľa posudkov tunajších lekárov pôsobí vraj toto umelé jedlo na ľudský organizmus ešte lepšie než prirodzená strava, pretože obsahuje všetky dôležité výživné látky. A pritom má takú skvelú chuť!

Nataša mi potom rozprávala, koľko práce a premýšľania dala táto novinka najrôznejším vedcom, kým sa dielo podarilo. Umelé jedlo je vraj dosiaľ ozaj iba špecialitou a mnohí ho tu ešte ani neochutnali, lebo mu nedôverujú.

Ako pozoruješ, pustil som sa tu do biológie, hoci som výhradne technikom. Poviem Ti však, že táto veda o živote ma začala nesmierne zaujímať a hneď — len čo mi to akademik Tarabkin dovolí — začnem ju študovať.

Koľko úžasných vecí človek ešte nepozná!

A nepozná ich ani západná Európa! Znova sa tomu čudujem a netrpezlivo čakám Tvoju prvú odpoveď. Píšem Ti totiž už šiesty list — a Ty vždy nič. Alebo azda moje listy zabavuje Vaša cenzúra, aby tak umlčala pravdu o Sovietskom sväze? Poprosím Natašu, aby to nejako zistila. Iste mi vyhovie…

No — a teraz sa zasa vrátim k svojim dobrodružstvám v nádhernom paláci. Pri rozlúčke s milými hostiteľmi navštívili sme spoločenské a zábavné miestnosti. Ľudia v tomto dome žijú družne a vo vzornom priateľstve. Za celý deň som ani len v najmenšom nespozoroval, že by sa tu niekto čo ako málo škriepil, ako to často býva u obyvateľov v našich činžiakoch.

Prezrel som si zasadaciu sálu, herne, plaváreň — aj kino, zariadené špeciálne pre obyvateľov domu.

Veľmi dobre sa tu postarali o deti. Majú tu priestranné jasle s východom na širokú terasu, ktorá je zariadená ako záhrada. Deti sú sústavne pod lekárskym dozorom a všetky sú milé, krásne a zdravé.

Väčšie deti tu majú zariadené prepychové dielne a laboratóriá, kde vyrábajú rôzne veci a robia pokusy. Bol som prekvapený, čo všetko tu vie taký dvanásťročný chlapec. Som predsa pilot a navigátor, no na vedomosti mnohého tunajšieho chlapca proste nestačím.

Niekoľko mladučkých nadšencov si tu založilo astronomický krúžok. Schádzajú sa v malom observatóriu v kopule paláca. Majú tam najrozličnejšie prístroje, z ktorých mnohé som nikdy nevidel ani na obrázku. Mal by si však vidieť, ako vedia títo mladí ľudkovia s nimi narábať!

Proste — bol som ako vo vytržení a nikdy na tieto chvíle nezabudnem!“

Severson písal tak rýchlo, že sa pero takmer ani neodtrhlo od papiera. Bál sa, aby mu niektorý dojem nevymizol z pamäti. Pretože ho už začínala bolieť ruka, zdvihol na chvíľu hlavu od listu a zahľadel sa do tmavobelasej oblohy nad mestom. Na obzore ju pretínalo niekoľko kužeľov svetla, ktoré chvíľami menili svoju polohu, akoby nejaký čarodejník otváral a zatváral veľký vejár.

A nad tým všetkým sa dobrácky usmieval Mesiac — starý kamarát z pútí po nekonečných bielych pláňach Arktídy.

O tom, čo sa na striebristom Mesiaci práve odohrávalo, nemal, pravda, náš hosť z minulosti ani tušenia…


8

ONESKORENÁ VESMÍRNA POŠTA


Do Cahénovho observatória na južnom póle Mesiaca priletelo niekoľko hostí zo Zeme. Neboli to iba odborníci v rádiovej astronómii, ale aj jazykovedci a astrobiológovia. Záhadné signály z vesmíru zaujali celé ľudstvo.

Neďaleko observatória — na veľkej skale, pripomínajúcej stôl s obrusom — montovali ľudia v skafandroch ďalšie tri obrovské rádiové ďalekohľady. Cahén občas opustil hostí a so záujmom sledoval rýchlu a dokonale mechanizovanú prácu montérov. Ľudia sa pod šírou oblohou dorozumievali malými vysielačkami umiestenými na kukle nad hlavou. Slnce, ktoré na hviezdnatej oblohe zdanlivo opisovalo veľkú elipsu okolo Zeme, priblížilo sa práve k obrovskému glóbusu.

O niekoľko minút ukážu mesačné hodiny poludnie.

Slnce je už tesne pri veľkom tenučkom kosáku Zeme….


Už sa ho dotýka.

A teraz sa obidve nebeské telesá navzájom zrazia! Nie — bolo to iba zdanie. To sa Slnce iba pomaly schovalo za veľkú guľu našej rodnej planéty. No aký je to úžasný obraz!

Kosáčik Zeme sa mení na rozžeravený rubínovočervený prsteň, ktorý vytvorila prežiarená atmosféra. A celý obraz korunuje striebristozelená žiara, prenikajúca okolo siluety Zeme do temného vesmíru.

Zdá sa, že v tejto fantastickej žiare ľudia i mesačná krajina sa premenili na meď.

„Počas zatmenia Slnca rozsvieťte všetky svetlomety,“ žiada jeden z mužov v skafandri.

Svetlomety však zostali slepé.

„Čo je so svetlom? Nevidíme!“ ozýva sa opäť vo všetkých slúchadlách.

„Atómová elektráreň na Mori nepokojov má poruchu. Len trochu trpezlivosti, prepájam na Keplerov kráter.“

Zatiaľ ľudia na Zemi — neviem už ani po koľký raz — so zatajeným dychom sledujú vo svojich televízoroch netušene krásny pohľad z Mesiaca na zatmenie Slnca…


„Súdruh Cahén, širokopásmový rádiový reflektor nezachycuje signály z Proxima Centauri,“ hlási muž na obrazovke služobného televízora.

Skutočne — nijaký šelest.

„Zapnite teda reflektor, pracujúci na stošesťdesiatcentimetrovej vlnovej dĺžke — práve ho dokončili.“

Cahén sedí pri celom rade očíslovaných obrazoviek a napäto ich pozoruje. Osem kontrolných obrazoviek ukazuje rovnako prerušované vlnovky — na deviatej sú zatiaľ iba nejasné haky-baky.

Zrazu nadobúdajú presné tvary.


Cahénov zrak rýchlo preskakuje z deviatej obrazovky na ôsmu.

„Úžasné, Alenka. Na stošesťdesiatcentimetrovej vlne sme zachytili ďalšie signály! Poďte rýchlo pozrieť.“

Opálená dievčina rýchlo pribehla a sadla si vedľa Cahéna.

„To je prekvapujúce,“ zvolala, keď chvíľu pozorovala rad obrazoviek. „Planéta v Proxime Centauri vysiela súčasne na dvoch vlnách — a na každej vlne celkom iné signály!“

„Áno, zrejme celkom inak kľúčované. No, ďakujem pekne — zasa o starosť viac pre našich lúštiteľov! — Okamih — práve zapli ďalšie dva reflektory…

Akoby sa obrazovky pomiatli.

Cahén priskočil k televíznemu telefónu a rýchlo stlačil gombík.

„Súdružka, prosím vás, spojte ma ihneď so Svetovou akadémiou vied, mám pre nich dôležitú zprávu.“

A o chvíľu už hlásil temer telegraficky stručne:

„Vlna 160 centimetrov — nové signály. Vlna 178 centimetrov — ďalšie signály.

Vlna 196 centimetrov — opäť iné signály. Záver: Planéta X v súhvezdí Proxima Centauri vysiela niekoľko rôznych poradí. Podám ďalšie zprávy. Končím.“

Cahén sa zasmial.

„Nech si s tým lámu hlavy, nie som predsa detektív.“

Alena sa zahľadela k záhadnému súhvezdiu a povedala viacmenej pre seba:

„Teda predsa len objavíme vo vesmíre mysliacich tvorov podobných ľuďom…“

Zrazu sa otočila ku Cahénovi.

„Počúvajte, tak mi to teraz zišlo na myseľ. Pokúsili ste sa už na signály odpovedať?“


Cahén sa poškrabal za uchom a pokrčil plecami.

„Pravdaže, pokúsili. Ako viete, už viackrát sa nám stalo, že signály boli na niekoľko hodín prerušené. A práve v tomto čase sme z filmového pásika vysielali zachytené signály späť — pravda, na rovnakej vlne.

Poznačili sme si presný astronomický čas začiatku a konca vysielania — a teraz si pekne počkáme približne osem a pol roka na odpoveď. Nesmiete totiž ani ako astrobiológ zabúdať, že Proxima Centauri je od nás vzdialená viac než štyri svetelné roky. A to znamená, že rovnako dlho tam letia aj rádiové vlny, ktoré — ako viete — šíria sa priestorom takmer rovnakou rýchlosťou ako svetlo, to jest približne tristotridsaťtrisíc kilometrov za sekundu vo vzduchoprázdnom priestore.

To značí — viac než štyri roky tam — a rovnako dlho späť — pravda, ak nám záhadné tvory odpovedia hneď, ak nám vôbec odpovedia. Existencia mysliacich tvorov v Proxima Centauri nie je totiž ešte dokázaná, na to nesmieme zabúdať.“

„Ale dokážeme ju,“ povedala rozhodne Alena a uprene sa dívala do Cahénovej tváre.

„Dobre, dobre, len pokoj,“ usmial sa Cahén. „No ako chcete, drahé dievča, dokázať túto existenciu? Doteraz sa nikomu nepodarilo rozlúštiť signály. A niet nádeje, že sa to v krátkom čase podarí. A je to pochopiteľné. Veď ľudia na Proxima Centauri, ak tam vôbec nejakí sú, majú iste celkom iný spôsob myslenia než my. A potom: čakajte si na novoročné blahoželanie vyše osem rokov! To bude predsa len zložitý dohovor.“

„Nežartujte,“ zlostila sa dievčina. „O existencii ľudí na Proxima Centauri sa presvedčíme celkom inak. Jednoducho tam pôjdeme pozrieť.“

„No, ďakujem pekne,“ zasmial sa Cahén. „Želám vám šťastlivú cestu a desaťkrát predĺžený život. Ako dlho tam, nešťastnica, chcete letieť, keď slnečný lúč tam letí šialenou rýchlosťou viac ako štyri roky?“

„Presnejšie povedané — štyri roky, tri mesiace, dvadsaťjeden dní a sedem hodín. To viem — aj keď som pre vás iba astrobiológ,“ hnevala sa Alena. „Ak prepočítame túto vzdialenosť na kilometre, je to asi štyridsaťtisíc miliárd kilometrov, lebo svetelný rok sa rovná deväťtisíc štyristo päťdesiatšesť miliárd kilometrov.

Ba zo školy si pamätám ešte aj názorné prirovnanie, ktoré nám aspoň trochu pomáha predstaviť si túto nesmiernu vzdialenosť. „Zmenšime si naše Slnko, ktoré má v priemere 1,4 milióna kilometrov, na veľkosť malej lopty o priemere osem centimetrov,“ vravel nám vtedy náš milý profesor Svozil. „A tak isto si zmenšime nášho najbližšieho hviezdneho suseda — stálicu Proxima Centauri. Ak zmenšíme v rovnakom pomere aj vzdialenosť medzi týmito dvoma hviezdami, naša loptička, predstavujúca Slnko, bude v Prahe — a Proxima až na pobreží severnej Afriky.“

Vidíte, drahý Cahén, že o tých štyridsaťbiliónoch kilometrov viem dosť — a predsa verím, že sa raz na Proxima Centauri podívame zblízka. Predbežne vám nič bližšieho neprezradím, vy neveriaci Tomáš. Jedno vám však poviem už teraz. Počkajte si na referát akademika Navrátila na jednom z budúcich zasadnutí Svetovej akadémie vied — a potom si spomeňte na mňa. A do videnia — na planéte X!“


9

OTRAS


„Nataša, ste chlapina,“ usmial sa akademik Tarabkin a pokynul jej, aby si sadla do kresla.

„Prvá Seversonova vychádzka potvrdila naše predpoklady — a pacientovi hodne otvorila oči. Okamih, keď mu budeme môcť naliať čisté víno, je zasa o kúsok bližšie. Potvrdzujú nám to aj jeho listy. No ešte vždy je dôležitá veľká, priamo materská jemnosť a opatrnosť. V čase, keď Severson zamrzol medzi ľadovcami, západní vedci ešte ani nesnívali o možnosti obnovovania života klinicky mŕtvych. Nepoznali Briuchonenka ani Negovského a podobné pokusy by boli považovali za špiritizmus. Mnohí vedci v kapitalistických štátoch si vtedy robili väčšie starosti s tým, ako najlepšie hromadne vraždiť ľudí v imperialistických vojnách, než ako im predlžovať a vracať život…“

Tarabkin kývol rukou.

„No tá nešťastná doba je už dávno za nami. Chcel som tým zdôrazniť, že nielen západní vedci, ale oveľa viac aj Severson bol v čase svojej smrti ďaleko od toho, aby mohol výsledky dnešnej vedy len tak ľahko pochopiť.

Ešte vždy sa obávam, že náš drahý pacient upadne do náboženských bludov, len čo zistí pravdu.

Preto — rovnako ako včera, požiadal som aj dnes všetky televízne štúdiá, aby o druhej Seversonovej návšteve informovali obyvateľstvo mesta a požiadali ich o mimoriadnu pozornosť voči vzácnemu hosťovi.“


Nataša a Severson opustili metro a vstúpili do rozľahlého parku. Vzduch bol nasýtený vôňou kvetov a ihličnatých stromov. Na cestách, v tráve, aj tam kdesi vysoko v modrote oblohy koncertovali vtáčiky hymnus vrcholiacej jari.

„Svet je taký krásny, Nataša,“ vzdychol si Severson po dlhšom mlčaní. „Možno je to odo mňa nevďak a takmer trúfalosť, no k tomu, aby som bol naozaj šťastlivý, predsa len mi čosi chýba. Nehnevajte sa, vravím vám to iba preto, že vám dôverujem…“

Nataša sa preľaknuto podívala na spoločníka.

„Nie, nebojte sa, nič mi nechýba,“ usmial sa. „Iba cigareta. Napodiv, nevidím tu nikoho fajčiť, a predsa som zatúžil po voňavom dyme cigarety.“

Nataša sa rozosmiala.

„A ja som sa už strachovala, že nie sme dobrí hostitelia. Pravdaže, splníme aj toto vaše želanie. No ako dobre vychovaný pacient iste súhlasíte s tým, aby som si vyžiadala povolenie od súdruha Tarabkina…“

„Isteže, zavolajte ho láskave a znova prosím, nehnevajte sa, že vás tak obťažujem.“

Dievčina kývla hlavou a žmurkla na súhlas. „Počkajte ma, o chvíľu sa vrátim,“ zvolala. A už sa jej v behu rozviali čierne vlasy. Za okamih sa stratila Seversonovi z očí.

Na túto príležitosť pacient dlho čakal. Dnes sa zobudil veľmi zavčasu — ešte pred svitaním — a vtedy prišiel na zvláštnu myšlienku: Pri druhej vychádzke ujde sprievodkyni a sám pozrie, ako vyzerá život v obdivuhodnom meste. Možno mu ukazujú iba to, čo chcú — a že kdesi za hranicami prepychu skrýva sa holá bieda. Koľko takých zdrvujúcich prekvapení zažil pacient počas štúdií v Londýne! Vo West Ende paláce — a v dokoch na periférii živorili ľudia bez možnosti zárobku…

Severson neváhal dlho. Len čo vstúpila dievčina do paláca, rozbehol sa krížom cez park. Prebehol kľukatými cestami a rýchle zahýbal za kolosy palácov. Mnohí, čo ho stretli, dívali sa naňho prekvapene. No Severson na to nijako nedbal.

Keď sa mu zdalo, že ušiel dosť ďaleko a že ho Nataša nemôže nájsť, sadol si na lavičku, aby si oddýchol. Zdalo sa mu, že ho sviežozelený trávnik dobrosrdečne núka:

Poď, ľahni si tu a uži na chvíľu prostú prírodu. Vstal, prešiel pár krokov a aký dlhý taký široký roztiahol sa naznak medzi kriačiky na pestrý koberec poľných kvietkov.

Teraz mu je ľahko pri srdci. Blahoslavený úskok s cigaretou! Toto je skutočnosť, ktorá mu je taká blízka ako starostlivá mamička. Také krásne chvíle sladkého pohodlia prežil už veľa! ráz — tam doma — v Nórsku, keď drsná príroda sa rozospievala prichádzajúcim letom…

Na oblohe medzi tíško šumiacimi stromami pomaličky plávali biele obláčiky. Len občas sa zatrepotali vrtule pestrej helikoptéry. Odkiaľsi priletela bábočka a dôverčivo si sadla na koleno nehybne ležiaceho hosťa.


Tykadlami preskúmala základňu — a zasa odletela. Aj cvrček sa osmelil a zahral na husličky.

Chýba tu ešte jediný zvuk — a budem doma. Ozvi sa len, ty milý zvon nášho kostolíčka! Prileť sem s teplým vánkom od fjordov a vráť ma do šťastlivého detstva…. Zrazu čosi zašumelo vzduchom a Severson zacítil náraz do podrážky pravej topánky. Rýchlo otvoril oči a naľakane si sadol.

Pri nohách mu ležalo čudné lietadielko.

Nervózne sa otriasalo a z dvoch oválnych otvorov vyprskával červenkastý dym.

Ubehlík sa sklonil a opatrne vzal lietadielko do ruky. Obzrel sa a keď nikoho nezbadal, dal sa do podrobnejšej prehliadky záhadnej hračky.

„Vtipne riešené,“ premýšľal. „Lieta to — a predsa to nemá vrtuľu. Nemohla by sa táto myšlienka využiť aj pre skutočné lietadlá?“

„Sláva, tu je!“ ozval sa znenazdania detský hlas. Severson sa naľakane obzrel. Na trávniku medzi kriačkami zjavil sa chlapec s červenou šatkou okolo krku. Rozbehol sa k Seversonovi, ale hneď sa zarazil.

„Vy ste Severson, pravda?“ povedal nesmelo.

„Áno, tak ma volajú. A ako si ma poznal? Veď sme sa ešte — ako sa pamätám — nevideli.“

„Som Dimitrij Petrovič Zajcev a doma mi hovoria Miťa,“ predstavil sa chlapec a pomaly podišiel bližšie. „A vás poznám veľmi dobre. Kto by vás dnes na svete nepoznal! Často som vás videl v televízii, ako napríklad vtedy, keď vás našli zmrznutého na Ľadovom ostrovčeku, alebo vtedy, keď vám tarabkinovci vrátili život. Bolo to úžasné, keď ste prvý raz vydýchli, alebo keď ste so záujmom sledovali programy v televízii! Verte, súdruh Severson, takmer som vám to fantastické dobrodružstvo závidel — aj ja by som to chcel prežiť…“

Severson sa díval na chlapca prekvapene. Márne si spomínal, pri ktorej príležitosti ho mohli filmovať alebo fotografovať. Predsa žiadnu kameru nikde nevidel.

„O vás nám často rozprával aj náš súdruh učiteľ,“ pokračoval chlapec. „Pýtali sme sa ho, ako na vás pôsobí terajší svet, ale súdruh učiteľ to nevedel. Počas tých mnohých rokov, čo ste ležali zamrznutý medzi ľadovcami, toľko sa toho predsa zmenilo! Je to pre vás prekvapenie, všakže?“

Severson s úžasom sledoval posledné chlapcove slová. Potom zrazu vyskočil, akoby ho zasiahol blesk.

„Čo to vravíš, nešťastný chlapče? Ako to, že som ležal medzi ľadovcami mnoho rokov? Veď by som tam zamrzol ako cencúľ! Kto ti toto nacigánil?“

Chlapec sa rýchlo prebral z prvého ľaknutia.

„Vy to, súdruh Severson, ešte neviete? Ešte vždy si myslíte, že žijete niekedy v roku tisíc deväťsto dvadsaťosem?“ čudoval sa. „Ale prečo vám to už nepovedali? Prečo to pred vami taja? To mi nejde do hlavy! Takto vás okrádať o to najlepšie na vašom dobrodružstve! Neviem, čo by som dal za to, aby aj mňa prebudili k životu až po mnohých rokoch. Ktovie, ako budú potom vyzerať lietadlá a kam všade ešte do vesmíru sa dostaneme. A ako sa zasa zmení celý svet!“

Statnému mužovi sa zrazu podlomili kolená. Klesol do trávy a chytil sa za hlavu.

„Je to sen, mámenie — blúznim asi,“ zašepkal.

Chlapec zbledol. „Rýchlo si kľakol, k Seversonovi a objal ho.

„Necítite sa dobre, súdruh? Hneď tu bude náš lekár.“

Severson chytil chlapca za ruku.

„Počkaj, nikam nechoď, to nič nebolo, iba malý nával krvi do hlavy — už je zasa dobre,“ pokúšal sa o úsmev. „A udri ma — poriadne ma udri!“

„Prečo by som vás mal biť? Veď ste mi nič neurobili,“ opäť sa čudoval chlapec.


„To ja iba tak — aby som sa presvedčil, že skutočne nespím,“ trpko sa usmial. „Vieš, nerád by som sa opäť prebudil medzi ľadovcami. Nie je to nijaký špás — umierať tak sám — taký opustený od všetkých ľudí…“ Neprítomne sa zadíval do sviežej zelene krovia.

Chlapcovi vyhŕkli z očí slzy.

„Nie, nie, nebojte sa, súdruh Severson. Čo vám to vôbec prišlo na myseľ?

Už ste predsa celkom zdravý. A ako by ste sa teraz mohli dostať do ľadových plání? A tie tam predsa už ani nie sú. Ľadový ostrovček, kde vás vlani našli zmrznutého, nie je už vôbec ľadový. Mali by ste vidieť, ako sa teraz krásne zelenie a ako veselo tam kvitnú jarné kvety. Práve včera som to videl v televízii,“ usiloval sa chlapec upokojiť zdrveného muža.

Severson mlčal. Zvedavo si prezeral chlapcovu úprimnú tvár.

Napäté ticho prerušili hlasy spevákov, ktoré sem donášal teplý vánok odkiaľsi z diaľky. Vrabec, ktorý pred bežiacim mužom naľakane odletel, vrátil sa opäť na trávnik a veselo sa rozštebotal…

„Už neviem, kto z nás dvoch je blázon,“ povedal napokon Severson viac-menej pre seba. „Mám dojem, že si si to všetko poplietol a že máš akúsi veľmi bujnú fantáziu. A ja len-len, že som nebral tvoje slová vážne! Rozprávaš mi tu, že v Arktíde kvitnú kvety. A kde si nechal ľadovce? Vidno, že si Arktídu nikdy nevidel, inak by si mi tu nemohol rozprávať také bájky.“

Pohladil chlapca po svetlých vlasoch a v duchu ho poľutoval: „Úbožiak, nemá viac než dvanásť rokov — a tak sa mu už pomiatol rozum… Zrejme neblahý vplyv dobrodružných románov…“

„To naozaj nie sú bájky, súdruh!“ bránil sa chlapec. „Ja zásadne neklamem — to mi môžete veriť. Svetová akadémia vied takmer všetky ľadovce rozbila — zostali už iba niektoré okolo severného pólu. O tom- sme sa predsa učili v škole! A ja sa dobre učím — mám samé jednotky…“

„No dobre, dobre, ja ti teda verím,“ zasmial sa Severson a ešte raz pohladil chlapca.

„Ani sa nečudujem, že vás tak všetko prekvapuje. Veď pred vaším letom s Amundsenom ste toho ešte veľa nemali. Hovoril nám to súdruh učiteľ. Vraj ste nemali ešte ani televíziu, ani prúdové lietadlá, ani hvezdáreň na Mesiaci, ani atómové elektrárne — proste nič. Vtedy vraj ľudia poháňali vlaky čmudivým uhlím, úmorne lopotili v továrňach — a tisíce robotníkov robili na jedného boháča, ktorý sa mal dobre. A ako strašne ste bývali! Modely vašich miest a domov som videl v múzeu. Potom sa, pravda, nečudujem, že vtedy boli na svete ešte nákazlivé choroby. A tie vojny! Nechce sa mi ani len veriť, že ľudia boli kedysi takí hlúpi a zabíjali sa pre zlato. To nemali lepšej starosti?“

Severson opäť zbystril pozornosť. Že by si toto všetko chlapec iba vymýšľal? Veď tie paláce naokolo sú skutočne rozprávkové… A ten zvláštny telefón… A Róbert mi dosiaľ nenapísal — ani Roald… Ale veď je to všetko nezmysel! Kde by som sa tu vzal? A či som spal kdesi v konzerve…?

Severson ohrnul spodnú peru a citeľne sa poškrabal po ľavom líci.

„Hovoria ti Miťa, pravda,“ povedal pomaly. „A vieš naozaj pekne rozprávať. Povedz mi teda, čo sa so mnou stalo v Arktíde. Na to som veľmi zvedavý.“

„To neviem, súdruh Severson, o tom nám v škole nič nevraveli — to viete lepšie vy — ja som pri tom predsa nebol,“ zasmial sa Miťa.

„No, vidíš, a predsa mi hovoríš, že som zamrzol. Dobre. Ale zmrznutého človeka už nepreberieš, to azda chápeš. Vari sa dejú na svete zázraky? Polozmrznutého hádam ešte prebudíš, to by som pripustil… Počkaj, teraz mi prišlo na um: našli ma polozmrznutého a ja som následkom toho na niekoľko rokov stratil pamäť a schopnosť myslieť, prestal som vnímať… Však je tomu tak? No aj tak som v takom stave nemohol byť mnoho rokov — veď som nijako neostarel. Keď sa pozriem do zrkadla, zdá sa mi, že som dokonca mladší, ako keď som štartoval v Tromsö.“

Miťa stisol Seversonovi ruku.

„Vidím, že mi ešte vždy neveríte, súdruh Severson. Ale ja naozaj nikdy neklamem — vážne! Ako by som vám to mal všetko vysvetliť? Všimli ste si niekedy, že keď je veľký mráz, voda v malom rybníku zamrzne až na dno? Vidíte — a v tom rybníku zamrznú aj ryby aj žaby, to predsa viete. A len pozrite na tie zamrznuté zvieratká na jar! Keď sa voda zasa oteplí, rozoberú sa a frrr — a už sú zasa čulé.“

„Tak ty si myslíš, že aj ja som ryba a mám takú studenú krv, aby som mohol pokojne zamrznúť medzi ľadovcami a potom sa nechať rozmraziť a zasa pekne behať, pravda?“

„To nie, to nevravím,“ ohradzoval sa Miťa. „S vami to nebolo také jednoduché. Neviete si ani predstaviť, čo dalo tarabkinovcom roboty, kým vás po toľkých rokoch znova priviedli k životu. Schválne som šiel pozrieť na ten vedecký film do kina.“

„Nerob si zo mňa žarty,“ smial sa Severson. „Už druhý raz ti vravím, že zamrznutého človeka neprebudíš. Človek predsa nie je žaba.“

„Ani netvrdím, že človek je žaba, to viem dobre. No vy ešte asi neviete, že vedci rozoznávajú dvojakú smrť. Jednej hovoria smrť klinická — a druhej smrť biologická.

Človek umrie najprv klinickou smrťou — a to ešte nič neznamená, pretože ho zasa môžete oživiť. Súdruh učiteľ nám vravel, že prvýkrát sa podarilo oživiť človeka už v roku tisíc deväťsto štyridsaťštyri, za Veľkej vlasteneckej vojny. Robil to profesor Negovský tu v Moskve. Oživil mŕtveho vojaka Čerepanova, ktorý vykrvácal pri operácii. Nebolo to také ľahké, ako sa vám azda zdá. Čerepanov bol ešte dlho chorý, ale napokon sa predsa uzdravil… V múzeu si môžete nájsť „Pravdu“ z jedenásteho septembra tisíc deväťsto štyridsaťštyri a prečítať si o tom zprávu…“

Severson počúval chlapcovo rozprávanie ako vo vytržení.

„Počkaj — ako dlho po smrti ho ten Negovský oživil? A ako to robil?“

„Asi o päť minút, nepamätám sa presne. A robil to rovnako, ako to robia naši lekári dnes: mŕtvemu vženú do srdca novú krv a dajú mu umelé dýchanie…“

„Si zrejme bystrý chlapec a rozprávaš mi tu úžasné veci. Temer ti začínam veriť. No sám predsa vravíš, že Čerepanova začali kriesiť niekoľko minút po smrti — a ja som bol podľa tvojich slov zamrznutý mnoho rokov,“ namietal Severson.

„To je pravda,“ prisvedčil ochotne Miťa. „No po celý čas ste boli mŕtvy iba klinicky. Vo veľkých mrazoch predsa nemôže nastať biologická smrť, ktorá už organizmus rozkladá, to vám dosvedčí náš súdruh učiteľ. Nepočuli ste náhodou o ruskom vedcovi Bachmetevovi? Ten žil predsa už vtedy, keď ste boli takým chlapcom, ako som teraz ja. A Bachmetev práve robil prvé pokusy s oživovaním zmrznutých tvorov. A darilo sa mu to. A krátko po ňom ruský vedec Kapterev vedel oživiť mikroorganizmy, ráčikov a riasy, ktoré boli zamrznuté v ľade niekoľko desiatok tisíc rokov. Aký je v tom zázrak? Nijaký!“

Severson, ktorý napäto počúval, prikývol.

„Dobre, zdá sa to pravdepodobné. No ešte vždy mi nejde do hlavy, ako možno oživiť mŕtveho — hoci len klinicky mŕtveho, ako vravíš.“

„Aj to vám môžem vysvetliť,“ chválil sa Miťa svojimi bohatými vedomosťami, ktoré získal v škole a z oteckových časopisov.

„Ako sa pamätám — a náhodou sa pamätám dobre, pretože ma to veľmi zaujíma — prví vedci, ktorí chceli oživiť mŕtvych ľudí, boli českí lekári Spina a Velich. Nepodarilo sa im to, pretože ešte nepoznali krvné skupiny. A tak isto sa to nepodarilo ruskému lekárovi Andrejevovi. Ako som vám už vravel, po prvý raz sa to podarilo až Negovskému.

Neobyčajne, zaujímavé pokusy s oživovaním mŕtvych psov robil moskovský lekár Briuchonenko. Robil ich tak, že psovi vždy vypustil všetku krv, a tak ho zabil. Potom vyčkal štyridsať minút — a krv psovi zasa napustil. Predstavte si, že Briuchonenko už roku tisíc deväťsto tridsaťpäť dokázal oživiť aj samučkú odseknutú psiu hlavu. Vraj vyplazovala jazyk a krútila očami. A viete, čo vtedy povedal Briuchonenko? Že raz príde čas a vedci oživia aj zmrznutých ľudí — ba aj Amundserta, ktorý s vami zahynul v Arktíde… Veríte mi už, že ste zmrzli a že vás akademik Tarabkin opäť prebudil?“

Užasnutý Severson prešiel si rukou po spotenom čele a pokrčil plecami.

„Neviem. Je to pre mňa skutočne ťažké — len tak uveriť, aj keď si nemyslím, že by si ma teraz klamal… Ty teda vravíš, že som spal medzi ľadovcami mnoho rokov. A koľko?“

Miťa sa zatváril šelmovsky.

„Hádajte! Koľko by ste povedali?“

„Nemám ani tušenia,“ povedal zamyslene Severson. A zrazu sa prudko obrátil k chlapcovi.

„Ale chcel by som nejaký dôkaz, Miťa, nejaký rukolapný dôkaz, že som naozaj zaspal. Nemáš náhodou pri sebe dnešné noviny?“

„To nemám,“ zaváhal Miťa a chvíľu premýšľal.

„Počkajte, už to mám! Poďte so mnou do univerzitnej knižnice, nie je to ďaleko. Tam vám všetko ukážu čierne na bielom…“

Severson súhlasil a hneď sa vydali na cestu. Šli práve tým smerom, skade zaznievala hudba a spev.

„V prírodnom divadle práve dávajú Predanú nevestu,“ vysvetľoval chlapec, „nechcete tam na chvíľku zájsť?“

„Ďakujem, hádam neskoršie,“ zavrtel hlavou zamyslený muž. „Teraz som príliš zvedavý na to, čo mi ukážeš v knižnici…“


„Buďte zdravý, Vasil Vladimírovič! Pozrite, akého vzácneho hosťa Vám vediem!“ zvolal Miťa pri vchode do jednej z čitární.

Starší muž, ktorý sa práve skláňal pri dlhom regáli s knihami, obrátil sa k prichádzajúcim. Keď zazrel Seversona, prekvapene zažmurkal očami.

„Vítam vás, súdruh Severson,“ zajachtal sa a hneď prísne pozrel na chlapca. „A ty by si si zaslúžil menšie zaucho, naničhodník! Nataša Orlovová už vyše dvoch hodín zalamuje rukami, kam sa podel jej spoločník — a ty nám zatiaľ vodíš vzácneho hosťa bohviekade po Moskve. A či si nepočul hlásenie?“

„Nie,“ zasmial sa Miťa. „My sme sa zatiaľ dobre bavili. Vysvetľoval som súdruhovi Seversonovi, ako sa dostal z Arktídy k nám…“

Starší muž zmätene zakýval rukami.

„Ty si teda už všetko vybľabotal? A vieš ty vôbec, čo si urobil?“

„Nebojte sa, pane,“ zastal sa chlapca Severson. „Viem už všetko — alebo takmer všetko — a ako vidíte, nesmútim. Priznám sa — bola to pre mňa silná dávka, no už som sa s tým vyrovnal. Teraz mám k vám iba jednu prosbu. Nemáte tu náhodou nórske noviny z júla tisíc deväťsto dvadsaťosem?“

Muž sa skúmavo zadíval na Seversona a pohladkal si prešedivenú briadku.

„Okamih, prosím, podívam sa. Posaďte sa u nás…“ ponúkol návštevníkov a odišiel do vedľajšej miestnosti.

Len čo sa ocitol osamote, rýchlo pristúpil k televíznemu telefónu a vytočil číslo.

Na obrazovke sa zjavila Natašina tvár.

„Máte pre mňa niečo nového? Hádam ste videli Seversona?“ spýtala sa.

„Áno, je práve u mňa — v čitárni. Ale veľmi vás nepoteším. Predstavte si, že Severson už všetko vie…“

„Toho som sa práve najviac obávala. A ako sa správa? Je pokojný? Hneď k vám prídem.“

„Zatiaľ je pokojný — a chce odo mňa noviny z roku tisíc deväťsto dvadsaťosem. Čo mám robiť?“

Nataša zaváhala.

„Už nič nezachránime — požičajte mu ich. O chvíľočku som u vás…“


Keď vstúpila Nataša do čitárne, Severson bol natoľko zaujatý novinami, že ju ani nespozoroval. Chvejúcou sa rukou listoval vo viazanom ročníku časopisu a pozorne prečítal každý článok, v ktorom sa vyskytlo slovo Amundsen. Práve teraz mu padol do oka veľký nadpis na prvej strane „Norges Folku“ z devätnásteho júna tisíc deväťsto dvadsaťosem. Amundsen odletel na pomoc Nobilemu.

Severson čítal zprávu so zatajeným dychom.

„Včera, osemnásteho júna, odletel na lietadle Latham náš veľký polárny bádateľ Roald Amundsen. Na palube lietadla je aj jeden náš dôstojník a francúzski letci René Guilbaud a de Cuverville, rádiotelegrafista Valette a mechanik Brazi. Ako to už viackrát urobil, ani tentoraz nechcel Amundsen vyzradiť nášmu zpravodajcovi, kam vlastne letí. Všetci čitatelia však z našich včerajších zpráv vedia, že cieľom Amundsenovho záchranného letu je práve tá skupina Nobileho výpravy, ktorú odniesol obal riaditeľnej vzducholode. Ako nám práve hlási náš zpravodajca z Tromsö, Amundsen sa hneď po štarte telegraficky pýtal na stav ľadu pri Medveďom ostrove. Zajtra prinesieme podrobnejšiu zprávu…“

No noviny z ďalšieho dňa o Amundsenovi mlčali.

Na tretí deň priniesli krátku zprávu, že Latham nedáva o sebe nijaké zprávy.

O niekoľko dní neskôr písali o záchranných výpravách na pomoc Lathamu. Amundsen bol stále nezvestný.

Severson pozorne obracal časom zožltnuté stránky časopisu a márne sa usiloval zakryť prudké rozochvenie.

„Nórsko stratilo svojho veľkého génia,“ oznamoval nadpis „Norges Folku“ z prvého septembra tisíc deväťsto dvadsaťosem. „Včera, pol druha mesiaca po Amundsenovom odlete, našla rybárska loď Brodd blízko Funglö plavák lietadla, ktorý bezpochyby patrí Lathamu. Žiaľ, dnes teda už nemôžeme pochybovať o tom, že náš veľký a nesmrteľný Amundsen zahynul i so svojimi vernými druhmi niekde uprostred Arktídy. Na vládnych budovách boli vyvesené smútočné zástavy…“

„Amundsen teda zahynul,“ zašepkal Severson a sklonil hlavu. „Iba mňa zachránili… A našli ste aspoň jeho mŕtvolu?“ spýtal sa so slzami v očiach. Nataša už stála tesne pri ňom a hladkala ho po vlasoch.

„Nie, dosiaľ sme ho nenašli. Asi spí vo večnom ľade, ktorý ešte ostal v Arktíde. No určite ho nájdeme —

i Valetta a ostatných vašich priateľov. A možno sa s nimi ešte stretnete…“

Seversonovi sa zakrútila hlava. Tu je teda vysvetlenie rozprávkových palácov a márneho čakania na listy! Preto toľko otáľali š akýmkoľvek vysvetlením! Som teda sám — bez všetkých príbuzných a starých priateľov, opustený — medzi cudzími ľuďmi.. ale vlastne čo sa stalo so svetom? Ako žije moja rodná dedinka? Čo nového doma? Ako ma prijme tak veľmi zmenený svet? Chcem domov — domov — späť medzi blízkych…

Z horúčkovitých myšlienok ho vyrušil Natašin príjemný hlas.

„Nevracajte sa už do minulosti, drahý Severson. Minulosť je nenávratná — a určite ju rád oželiete, keď spoznáte, ako radi sme vás prijali medzi seba a aký krásny a bohatý život sa otvára pred vami práve teraz.“

Miťa, ktorý sa doteraz tíško krčil v kúte, pribehol k Seversonovi a objal ho.

„Mám vás veľmi rád — a nehnevajte sa už na mňa… Však budeme dobrí priatelia? A zajtra sa poďte so mnou podívať do atómovej elektrárne — pracuje tam môj otecko.“

Severson zaryto mlčal. Neprítomným pohľadom hľadel kamsi do zeme a zdalo sa, že chlapca vôbec nepočul.

„Radšej ste mali nájsť Amundsena. Viac by si to zaslúžil… Aj pre vás by mal väčšiu cenu!“ zašepkal napokon a otočil sa k Nataši.

„Chcel by som ísť domov, Nataška — domov — do Nórska,“ povedal prosebne a jeho tvár znehybnela.

Nataša si prisadla bližšie k pacientovi a vzala ho za ruku.

„Ešte trochu trpezlivosti, drahý Severson. Ešte šesť týždňov liečenia a budete celkom zdravý. Ubehne to ako voda — a potom vás sama odprevadím až domov — pravda, ak vám bude záležať na mojej spoločnosti. A tie čierne myšlienky vypusťte z hlavy. Verte, bude nám tu bez vás veľmi smutno. Veď sme si na vás zvykli — ste proste náš. Všetci vás máme radi a ja — ja — ja si pripadám ako vaša matka, hoci aj som o trošičku mladšia než vy.“

Severson stisol Nataši ruku a vďačne sa usmial.

„Máte so mnou starosti, pravda? Takého nevďačného pacienta, ako som ja, určite ste už dávno nemali.“ Obrátil hlavu k oknu a zahľadel sa na bohato ozdobené vrcholky susedných palácov. Nepozrel na svojich spoločníkov, lež pomaly a namáhavo pokračoval:

„Mám toho všetkého plnú hlavu a všetko samý otáznik! Keby som aspoň vedel, čo sa so mnou vlastne stalo a ako som sa k vám dostal. Mohli by ste mi o tom porozprávať, Nataška?“

Miťa akoby bol čakal na túto otázku.

„Vasil Vladimírovič, nemohli by ste súdruhovi požičal! niekoľko živých kníh o ňom?“ spýtal sa rýchlo a hneď dodal: „Veď preto sme prišli.“

Vasil Vladimírovič zaprotestoval rukami.

„Vari si toho ešte málo poplietol, uličník? Nevieš chvíľu mlčať? Len počkaj! Všetko poviem oteckovi! Ten ti ale ukáže! Nedajte na reči nerozumného chlapca,“ obrátil sa k Seversonovi a potom sa nemou otázkou podíval na Natašu.

Nataša chvíľu váhala. Zahryzla si do spodnej pery a zhlboka vdýchla.

„Požičajte nám tie knihy, Vasil Vladimírovič. Bude to tak azda lepšie… Súdruhovi Tarabkinovi potom všetko vysvetlím…“

Severson zvýšil pozornosť. So záujmom sledoval počínanie staršieho muža.

Vasil Vladimírovič si sadol za veľký polkruhový stôl a stlačil jeden z gombíkov. Na protiľahlej stene zažiarilo písmeno S. Potom ako pri telefóne vytočil akési číslo. Pod svietiacim písmenom trikrát bliklo zelené svetlo a na ľavom krídle stola otvorila sa zásuvka. Starší muž do nej siahol a vytiahol niekoľko guľatých kovových škatúľ.

„Vari to majú byť knihy?“ myslel si prekvapený Severson a mimovoľne si pritiahol kreslo bližšie k záhadnému stolu.

„Všetko je v poriadku. Začneme prvým dielom?“

„Prirodzene,“ pokúsila sa o úsmev Nataša a chvejúcimi sa prstami pohladila si vlasy na sluchách. Vasil Vladimírovič vložil škatuľku do ďalšej zásuvky a opäť stisol jeden z gombíkov. Na protiľahlej stene zjavil sa obraz Seversona.

„Syn severu — živá kniha Alexeja Čerepanova a Nataše Orlovovej,“ ozval sa odkiaľsi neznámy hlas — rovnako ako v televízii, ktorú pacient už poznal.

„Písal sa rok tisíc deväťsto dvadsaťosem…“ pokračoval hlásateľ, zatiaľ čo sa obraz pomaly menil.

„Tromsö,“ zašepkal užasnutý Severson pri pohľade na snímku prístavného mesta a povstal.

„Len ostaňte pohodlne sedieť, Severson, sú to iba dokumentárne snímky z vášho odletu,“ povedala tíško Nataša, ktorá nespúšťala oči zo svojho spoločníka.

Nasledovali fotografie Amundsena a lietadla Latham — a potom mapka s pohyblivým lietadielkom, ktoré letelo smerom na Špicbergy. Za skupinou ostrovov sa zrazu stratilo a namiesto neho sa zjavil červený krúžok.

„Tu — niekde neďaleko Ľadového ostrovčeka — Latham havaroval,“ vysvetľoval hlásateľ. „Pozorovateľ lietadla Severson dostal sa — nevedno ako — na breh ostrova, kde zamrzol… Prešli roky, prešli desaťročia. Prišli slávne dni oslobodenia celého ľudstva. Slová Marxa, Engelsa, Lenina a Stalina sa naplnili. Kapitalizmus a imperializmus — rovnako ako predtým feudalizmus — odišli z javiska dejín. Navždy sa skončilo nebezpečenstvo vojen. Obrovská tvorivá sila, plytvaná predtým na vymýšľanie ničivých zbraní, uvoľnila sa teraz pre to najkrajšie: pre boj za šťastlivý dnešok a ešte šťastlivejší zajtrajšok. Nastal netušený rozmach vedy a techniky. Už o dvadsaťpäť rokov po odstránení nebezpečenstva vojen malo ľudstvo takú silu, že sa mohlo pustiť do gigantického boja so Saharou a Arktídou. Za päť ďalších rokov zatlačili sme ľadovce až k severnému pólu. A na tejto slávnej, víťaznej ceste objavili sme Seversona…“

Pred široko roztvorenými očami Seversona rozvinul sa úchvatný dej.

Berger hlásil Svetovej akadémii vied a Tarabkinovi, že v jednom z ľadovcov na Ľadovom ostrovčeku našiel neznámeho človeka v obleku pilota prvých lietadiel. Leží schúlený v priehľadnom ľadovci, akoby spal. Hlavu má položenú na ľavej ruke a pravou rukou si zviera kožený kabát s kožušinou, aby chránil teplotu svojho tela pred vetrom.

Na ostrov priletel veľký vrtuľník. Zatrepoce vrtuľami a pristáva medzi ľadovcami. Na scénu prichádza skupina lekárov — tarabkinovci. Zvláštnymi nástrojmi opatrne vyrezávajú z ľadovca veľkú kocku s telom človeka a vsúvajú ju pomocou žeriava do trupu lietadla.

Vidno Moskvu a potom strechu paláca, ktorý už Severson pozná.

„Vo vrecku neznámeho človeka našiel sa vojenský preukaz,“ hovorí hlásateľ a na obraze zjaví sa snímka otvorenej knižočky. Bola zrejme dlhší čas vo vode, lebo písmená písané atramentom sú rozmazané. V rubrike pre meno sú čitateľné iba štyri písmená: —e-son.

Obraz knižky vystrieda záber z laboratória. Usmievavá čiernovlasá dievčina (Severson v nej hneď spoznal Natašu) hovorí: „E-son, e-son-, to sa mi nepáči. Našli sme ho na severe, hovorme mu teda predbežne Severson…“

„Rok ťažkej a zodpovednej vedeckej práce — rok úporného boja s neúprosnou prírodou,“ hovorí ďalej hlásateľ. „Ale napokon zvíťazí veda a — život!

Severson začína dýchať… Severson prvýkrát hovorí… Veda slávi jedno z najväčších víťazstiev! Smrť je na ústupe!“ Živá kniha sa končí. Sálou znie hudba, ktorá schytí človeka do náručia a dá mu krídla. Mohutná kantáta života…

Severson je dojatý.

„Ste zlatí ľudia,“ šepká. „Nataša — Vasil Vladimírovič — Miťa…“ Hlas mu viazne v hrdle.

Nataši žiaria oči šťastím. Najradšej by Seversona pobozkala. Veď kríza je prekonaná. Teraz sa môže smelo postaviť pred starostlivého Tarabkina a hrdo hlásiť: „Náš drahý Severson už žije v prítomnosti!“


10

V KRAJINE ZÁZRAKOV


Rozhovor s Tarabkinom Natašu prekvapil. Akademik nebol ani zďaleka taký nadšený, ako očakávala mladá lekárka.

Naopak, prejavil veľké obavy o pacienta.

„Nehovorte hop, kým nepreskočíme, Nataša,“ povedal vážne. „Vám mladým predsa len niekedy chýba rozvaha. Viem, viem, boli ste v ťažkej situácii a napokon nemali ste veľa času na premýšľanie. No,“ pokrčil Tarabkin plecami, „uvidíme, čo nám prinesie zajtrajšok. Dúfajme, že iba dobré veci. Priznám sa, že aj ja som bezradný. Mám azda skúsenosti s ľuďmi, ktorí sa bez prípravy prebudili rovno do dnešného života?“

„Budem dávať pozor, súdruh Tarabkin,“ povedala tíško Nataša. „A postarám sa, aby pacient spal dobre. Zajtra ho pripravím na spánkovú terapiu, súhlasíte?“

Tarabkin privrel oči a zahľadel sa na obrázok zasneženej krajiny, ktorý visel na stene. Napokon prikývol na súhlas. „Rozhodne ma pri hocijako malej zmene zobuďte. Dobrú noc…“


Severson spal dobre, vďaka neškodnému uspávajúcemu prostriedku, ktorý mu Nataša pridala do večere.

Prebudil sa svieži. Rýchlo sa obliekol a postavil sa k oknu. Rozprávkové mesto sa mu videlo teraz celkom iné než pred niekoľkými dňami.

„Ľudia dnes žijú nádherne — ale kedy vlastne pracujú?“ prišlo mu zrazu na um. „Kto vytvára ten blahobyt okolo? Doteraz som nevidel nikoho pracovať…“

S radosťou uvítal Natašin príchod.

„Prichádzate ako na zavolanie. Už som sa na vás tešil. Mám k vám totiž veľkú prosbu. Mohli by ste nejako oznámiť Miťovi, že som nezabudol na jeho sľub? Pozval ma totiž včera do elektrárne, kde pracuje jeho otecko. Spomínate si?“

„Áno, spomínam,“ prikývla Nataša. „Pôjdeme aj tam. Pripravila som pre vás bohatý program. No najskôr vás chcem o niečo poprosiť. Buďte, prosím, celkom úprimný. Ako na vás pôsobí všetko teraz? Nie ste už nešťastný?“

Severson zvážnel.

„Neviem,“ povedal po chvíli. „Zatiaľ som iba zvedavý. Teraz by som sa chcel rozbehnúť po svete a pozrieť, ako sa zmenil.“

„A cítite sa dosť silný? Nebolo by lepšie pokračovať ešte v liečení?“ spýtala sa dievčina starostlivo.

„Prečo by ste ma mali liečiť, veď sa cítim celkom zdravý a svieži,“ čudoval sa Severson. „Ani hlava ma už nebolí.“

„Viem, viem,“ prisvedčila rýchlo Nataša. „No veľké rozrušenie mohlo by vám ublížiť. Spánok by vám bol možno ešte na osoh…“


„Spánok?“ divil sa ešte viac Severson. „Hádam nechcete, aby som prespal celý deň ako dojča? A spať sa mi ani nechce!“

„A vidíte — práve spánok vám pomohol na nohy. Zo skúsenosti určite viete, že po dobrom spánku ste vstali vždy svieži a veselý. Lež po prebdenej noci boli ste nevrlý a malátny. Človek vydrží mesiac bez jedla, ale bez spánku najviac desať dní. Nedostatok spánku totiž pôsobí škodlivo na mozog. A ten potrebuje oveľa viac odpočinku než hociktorý iný orgán.

Jediným odpočinkom pre mozog je spánok, pretože v spánku takmer nepracujú mozgové centrá a zmyslové ústroje. Veľmi dobre to objasnil veľký ruský fyziológ I. P. Pavlov. Dokázal, že činnosť nervových buniek sa pri spánku zastaví. Aby ste tomu lepšie rozumeli: V ľudskom mozgu odohrávajú sa dva procesy — podráždenie a útlm. Podráždenie — to je aktívny prejav mozgu, ktorý núti jednotlivé orgány človeka pracovať. A útlm — ten vypína procesy podráždenia, ako keď otočíte vypínačom a zhasnete elektrické svetlo.

Útlm teda hamuje činnosť nervových buniek a zabraňuje, aby sa vyčerpali a zničili. Pri útlme majú bunky dosť času občerstviť sa. Pavlov prišiel na to, že útlm nemá len ochranný, ale aj liečivý význam. Dokázal, že mnohé choroby u človeka vznikajú prepätím a vyčerpaním mozgovej kôry a že tieto choroby nemožno liečiť iba pôsobením na chorý orgán, ale že treba odstrániť pôvodcu choroby — prepätie. A tu prišiel lekárom na pomoc spánok. Pavlov po mnohých pokusoch zistil, že niektoré uspávajúce prostriedky pôsobia na organizmus priaznivo.

Teraz mi už hádam veríte, že práve spánok vás natoľko posilnil, že sa dnes už cítite zdravý…“

„Verím vám. Veď som vám vždy veril. No spať sa mi naozaj nechce, aj vy mi verte. Radšej by som šiel do tej Miťovej elektrárne. A nijakého rozrušenia sa neobávajte. Zažil som už mnoho dobrodružstiev — hoci aj len na výpravách s Amundsenom — a vidíte, som tu — a dokonca celkom veselý… Nie som predsa cíperiatko.“

„Tak sa mi páčite, Severson! Teraz vám už teda môžem prezradiť, že Miťa vás netrpezlivo očakáva…“

Seversonovi zažiarili oči. Niekoľkými skokmi vybehol na chodbu, schytil chlapca a zdvihol ho vysoko nad hlavu.

„Chlapec môj zlatý,“ zvolal radostne. „Ty si môj najlepší lekár…“

„Prišiel som vám povedať, že otecko vás pozdravuje a srdečne pozýva do svojej elektrárne. Vidíte, že vždy dodržím slovo,“ hrdo povedal chlapec, keď ho Severson postavil na dlhý pestrý koberec.


„V tomto paláci bývaš, Miťa, všakže?“ spýtal sa Severson, keď naši traja pútnici prichádzali k veľkej budove porastenej divým viničom a vyzdobenej sochami.

„Nie, tu pracuje môj otecko, súdruh Severson,“ vysvetľoval chlapec. „To je naša atómová elektráreň.“

Severson nevychádzal z údivu.

„Takto predsa továrne nevyzerajú! Tu by mohol bývať anglický lord! A kde sú komíny? Čím sa tu kúri?“

„V našich elektrárňach sa dnes už nekúri,“ vysvetľovala Nataša. „Vedci zistili, že atómy, z ktorých sa skladá všetka hmota, ukrývajú v sebe obrovskú energiu, ktorú možno uvoľniť a. využiť v prospech človeka. Poďme len dnu, sám uvidíte.“

Návštevníci prešli ožiarenou chodbou a vstúpili do priestrannej miestnosti.

„Á, vzácna návšteva je už tu,“ vítal prichádzajúcich statný muž v bielom plášti. „Vítam vás, súdruh Severson, v našej továrni na energiu. Čo by ste chceli vidieť najprv, priateľ? Dispečera, reaktor alebo expedíciu elektriny?“

„Pomaly, pomaly, súdruh Zajcev,“ usmiala sa Nataša. „Nehovorte s nami sanskritom. Veď náš hosť vám vôbec nerozumie. Určite bude so mnou súhlasiť, keď vám navrhnem, aby ste sám rozhodli.“ Zajcev sa poškrabal za uchom.

„Tak dobre, priatelia, ale kam skôr? Teda k dispečerke?“

Hostia súhlasili. Na Zajcevovu výzvu vstúpili do výťahu a šli o niekoľko poschodí nižšie, do podzemných miestností.

Seversona prekvapovala vzorná čistota a krásna výzdoba stien. Mimovoľne si spomenul na papiereň, v ktorej kedysi pracoval jeho strýc. Bolo tam plno špiny, haraburdia a huku. A tu — tu je ticho ako v kostole.

Jedny z dvier dlhej chodby sa otvorili a pred návštevníkmi sa zjavil zaujímavý obraz. Uprostred sály bol obrovský model krajiny, ktorý žiaril mnohými pestrofarebnými svetlami. Medzi miniatúrnymi horami a riekami boli rovnako malé mestá označené rôznymi značkami. Aj svetlá boli očíslované.

Iba teraz si Severson všimol, že sála nie je tak celkom bez ľudí, ako sa zdalo na prvý pohľad. V sklenom pavilóne, zavesenom na stene neďaleko povaly a vyzdobenom pestrými kvetmi, sedela svetlovlasá dievčina a pozorne sledovala svietiaci model. Jednou rukou sa opierala o kreslo a druhú mala položenú na šikmej doske stola pred sebou. Dosku vypĺňali gombíky a obrazovky.

Dievčina v sklenom pavilóne na okamih pozrela dolu na návštevníkov, usmiala sa na pozdrav — a znova sa venovala doske s obrazovkami a gombíkmi.

Zajcev jej zakýval pravicou a obrátil sa k hosťom.


„V robote nepozná nijakej zábavy. Je ako náš malý Perún, ktorý vládne horami a bleskami nad celým moskovským krajom. A aká je na nás prísna! Listy prijíma iba s plným titulom: Nadežda Molodinová — atómo-elektrárenská dispečerka moskovského kraja. Na to si potrpí.“ Zajcev stíšil hlas a naklonil sa k Seversonovmu uchu.

„Dobre, že nás nepočuje. Musím vám o nej totiž niečo prezradiť. Náramne by sa srdila, keby ma teraz počula. Má zmysel pre zábavky. Na prehľad o spotrebe elektriny v jednotlivých mestách a budovách stačili by jej totiž až-až prístroje na kontrolnej doske, ktorú má pred sebou. No to by nebola ona!

„Túto robotu treba nejako spríjemniť,“ vyhlásila, len čo trošku rozumela kontrolnej doske. A po krátkom čase zjavila sa v mojej pracovni s veľkým stočeným papierom na kreslenie. Keď ho rozvinula na stole, iba hlavou som krútil. „Do frasa,“ vravím, „odkedy sa zaoberáš kreslením pohľadov z vtáčej perspektívy? Vari to len nebude moskovský kraj z rakety? Načo si ty, atómo-elektrárenská dispečerka, lámeš hlavu s takou mravčou robotou?“ Pozrela na mňa rozhorčene, že som sa až naľakal. „Vari sa len nebudem ustavične dívať do obrazoviek a svetielok?“ povedala. „Prečo by som si nemohla prácu spríjemniť? V dispečerskej centrále si postavím plastický model celého kraja — a signály miest, závodov a obytných domov si umiestim priamo na modeloch. Prehľad budem mať práve taký dobrý ako doteraz — a budem môcť obdivovať aj svoj rodný kraj!“

No — a odvtedy sa to začalo. Od tej chvíle ju aj chlapci prestali zaujímať. Každý deň mi doniesla ukázať nové domčeky, stromy a mosty. Po mesiaci zistila, že taký zložitý model neurobí ani za dva roky. A ona sa tej krásy nemohla dočkať! A čo myslíte, že urobila?


Nuž — jednoduchú vec: zavolala si na pomoc pionierov z technických krúžkov. Aj tuto. náš Miťa sa prihlásil. Aj to je taký majster. Potom, pravda, išlo to ako v rozprávke. Raz vám prídem do haly — hľadím, dívam sa a idem si oči vyočiť. Na veľkom pódiu predo mnou rozprestiera sa celý kraj — aj s riekami a parkami. Pozriem pod pódium — a čo vidím: Nadežda sedí na zemi s akýmisi náčrtmi a dáva pokyny. A chlapci a dievčatá z krúžku rádioamatérov mocú sa sem a tam a montujú čosi nad hlavou. Večer toho dňa sa prvýkrát rozsvietili tieto svetlá,“ ukázal Zajcev na veľký model krajiny. „Čo na to poviete? Nie je zábavný ten náš malý Perún?“ zasmial sa a znova pozrel na dievčinu.

„Ty čert,“ zahrozil prstom.“ No, možno sa na ňu spoľahnúť, to musím priznať. Počas jej smeny v dodávke prúdu nemáme ani najmenšiu poruchu.“

Severson so záujmom prezeral model a chvíľami zaletel zrakom k sklenému pavilónu.

„A ktorú časť si urobil ty?“ obrátil sa k Miťovi.

Chlapec sa zahľadel na model.

„Tak dajme tomu hentam ten automat, na ktorom sa rozsvietilo červené svetlo. Ľaľa, pozrite! Nadežda už zazrela svetielko a zapína silnejší prúd.“

„Vysvetli to zrozumiteľnejšie, Miťa,“ zasmiala sa Nataša. „Tá miniatúrna budova predstavuje veľký automatizovaný závod „Kosák a kladivo“ na výrobu helikoptér. Také závody stručne nazývame automaty.“

„A červené svetlo signalizuje, že automat potrebuje zvýšenú dodávku prúdu,“ poponáhľal sa hneď Miťa. „Nejdeme už ďalej, otecko?“

„Som tu tvojím sprievodcom, alebo sprievodcom hostí?“ hneval sa očistom Zajcev. „Viete, ako každého chlapca, najviac ho zaujímajú stroje. Do výrobnej časti sa dostane málokedy a teraz by chcel využiť príležitosť… Napokon, možno s jeho návrhom súhlasiť,

či nie? No najprv malé občerstvenie, aby som sa neprevinil proti povinnosti hostiteľa…“

Návštevníci sa vrátili do Zajcevovej pracovne a pohodlne si posadali do kresiel okolo nízkeho konferenčného stolíka.

„Pred vstupom do dielní musíme si všeličo vysvetliť,“ ujal sa slova Zajcev, len čo skončil telefonický rozhovor so závodnou kuchyňou.

„Elektráreň, v ktorej ste dnes vzácnym hosťom, súdruh Severson, vyrába elektrický prúd z uvoľnenej atómovej energie. Ako som počul, povolaním ste letec — teda technik — a techniku ste študovali aj v Londýne. Nemusím vám preto vysvetľovať všetko od začiatku.“

„O atómoch toho veľa neviem,“ nesmelo povedal Severson. „Pamätám sa iba, že sa skladajú z protónov, neutrónov a elektrónov a že kladné protóny tvoria podstatu atómového jadra… A že okolo tohto jadra obieha práve toľko záporných elektrónov, koľko je v jadre protónov. Dúfam, že som to nepoplietol.“

„Výborne, výborne! Vidieť, že ste študovali s vyznamenaním,“ plesol Zajcev dlaňami o operadla kresla a naklonil sa dopredu. „No — a práve tu je začiatok histórie atómovej elektrárne. Všeteční vedci totiž zistili, že atómové jadro skrýva v sebe obrovskú energiu, ktorú možno uvoľniť buď rozbitím jadra, buď skladaním jadier z častíc. Pravda, kladivom nemožno atóm rozbiť,“ zasmial sa, „preto sa hľadali iné prostriedky. Múdre hlavy prišli napokon na to, že by to mohli byť samotné protóny niektorých látok. Musela by sa im, pravda, dať poriadna rýchlosť, aby jadrom vôbec pohli. Preháňali ich teda kol-dokola v kruhovej dráhe dovtedy, kým neleteli patričnou rýchlosťou. Tak vznikli cyklotróny a iné „bombardovacie“ a urýchľovacie prístroje.

Tak sa konečne podarilo atóm rozbiť.


Výsledok bol vtedy prekvapujúci. Z gramu rozštiepených atómov uránu získala sa vtedy dva a pol milióna ráz väčšia energia než z gramu benzínu, ktorý bol v tom čase najlepšou pohonnou látkou pre lietadlá.

Uvoľňovanie atómovej energie, pravda, bolo objavené v čase, keď na Zemi vládlo nebezpečenstvo vojen. Na svete boli vtedy aj takí vedci, ktorí tento objav za peniaze predali americkým imperialistom a ochotne sa zúčastnili na výrobe atómových bômb na vraždenie ľudstva. Tak sa stalo, že účinky atómovej energie ako prví pocítili na svojej koži obyvatelia dvoch japonských miest, ktorých vyvraždili v roku 1945 americké atómové bomby.“ Zajcev kývol rukou, akoby chcel odohnať ťažký sen.

„No nechajme smutné spomienky, priatelia. Ľudstvo pomerne zavčasu spoznalo, akým nebezpečenstvom je atómová energia v rukách vojnových podpaľačov. A práve toto nebezpečenstvo napokon otvorilo ľudstvu oči a pomohlo mu rýchlejšie pochopiť, v čom je koreň zla — že šťastie, ba aj samotnú existenciu Všetkých národov sveta ohrozuje hŕstka ziskuchtivých imperialistov. Dnes už tridsať rokov žijeme vo večnom mieri. Príčiny vojen sa už dávno odstránili. Celé ľudstvo používa atómovú energiu jedine na pokorovanie prírody, na vedecké ciele, na zvyšovanie blahobytu, o čom sa naostatok môžete presvedčiť na vlastné oči, priateľ Severson. Okamih, prosím, práve prichádza občerstvenie.“

Zajcev priskočil k otvoru v stene, vzal podnos s jedlom á položil ho na stolík.

Severson sa medzitým vážne zadumal a zdalo sa, že prestáva vnímať svoje okolie. Zajcev to hneď spozoroval.

„Čo to tu táram! Unavujem vás učenými prednáškami… Poslúžte si! Vás by, pravda, oveľa viac zaujímala kuchyňa, kde varíme atómovú energiu, všakže?“

„Ba nie,“ vytrhol sa Severson z myšlienok. „O osudoch ľudstva teraz často premýšľam. Veľa som spánkom zmeškal, teraz to vidím. A aj vedomosťami som zaostal. Čo viem napríklad o atómovej energii? Nič! Čo viem o vašej obdivuhodnej televízii? Nič! Všetko to vynašli bezo mňa!“ Trpko sa zasmial. „Mám čo doháňať, ak vám chcem rozumieť. A priznám sa, mám obavy…“

„Čoho by ste sa báli?“ zasmiala sa Nataša so zle skrytými obavami. „Ani tu v elektrárni, ani nikde inde nehrozí vám nijaké nebezpečenstvo. Ľudia dnes dokonale ovládajú atómovú energiu i všetky stroje a prístroje…“

„To som si už všimol, Nataša, a práve preto sa bojím. Na ťarchu nechcem byť nikomu — a povedzte mi, ako sa so svojimi vedomosťami uživím… Veď dnes už ničomu nerozumiem…“

„Teda tak?“ vydýchla si uľahčene. „To sú celkom zbytočné obavy. Všetko ešte stihnete! Smelo môžete pokračovať v štúdiách a zvoliť si povolanie, aké chcete — alebo zostať letcom.“

„Rád by som to urobil,“ neisto povedal Severson, „no kde vziať peniaze? Otec bol nižším úradníkom a nemohol mi teda zanechať nijaké dedičstvo. Lež práce sa nebojím, ani tej najťažšej, hoci aj s krompáčom…“

„Ten by ste našli iba v múzeách, súdruh Severson,“ zamiešal sa do rozhovoru Zajcev. „Dnes už nik tak neľudsky nemozolí. Načo by boli potom stroje?“

„A štúdium tiež nemusíte platiť,“ dodala Nataša. „Dnes je už zadarmo. Zaplatíte nám ho svojím vzdelaním.“

„Začneme teda hneď,“ navrhol Zajcev a bez toho, že by bol čakal na odpoveď, ukázal na veľký obraz na stene. „Pozrite, priateľ. Tu máte celú našu elektráreň ako na dlani. Obraz vám prezrádza všetky tajomstvá výroby elektriny z atómov. V belasom rámiku vľavo je schéma najstaršieho spôsobu, ktorým sa začalo. Ten sivý kotol je reaktor, v ktorom sa uvoľňuje atómová energia z uránových tyčí. Celý proces treba usmerňovať, aby nám to všetko nevybuchlo ako atómová bomba. Preto sú do reaktora zasunuté kadmiové tyče, ktoré sa samočinne posúvajú dnu a štiepenie uránu udržujú na rovnakej úrovni. Prečo to tak je, to sa dozviete pri ďalšom štúdiu — naraz by toho bolo veľa.

Vnútro kotla je izolované vrstvou berylu alebo čistej tuhy, aby neutróny neunikali z kotla.

Takto štiepením atómov získavame v reaktore obrovskú tepelnú energiu. A čo teraz s ňou? Ako ju využiť? Je na to niekoľko spôsobov. Pri tomto najstaršom spôsobe je cesta od tepla k elektrine trochu zložitá. Do reaktora vháňame zospodu niektorý z nehorľavých plynov, ako napríklad hélium. Ten sa rozžeraví a potrubím prichádza do parného kotla. Odtiaľ ide para do turbíny, ktorá roztočí generátor.

Pravda, dnes už získavame elektrinu z atómov oveľa jednoduchším spôsobom. Ostatne, priatelia, podívajme sa na to zblízka…“

Návštevníci vyšli z miestnosti do dlhej chodby, osvetlenej bielom svetlom. Za Zajcevom aj ostatní stúpli si na pohyblivý pás, pomaľovaný ornamentami ako perzský koberec.

Severson si počas pomalej jazdy so záujmom prezeral steny chodby, bohato zdobenej freskami, sgrafitmi a mozaikami najrozličnejších námetov. Keď prišli ku sklenej prekážke, chcel z pohyblivého pása zoskočiť, ale Miťa ho zadržal.

Dvere sa totiž pred návštevníkmi samočinne otvorili — a potom sa zasa zatvorili.

„To ale potrvá, kým si zvyknem na vaše vynálezy!“


šťukol sa prstom do čela. „Veď toto som už zažil v ružovom paláci pri druhej vychádzke!“

Návštevníci sa ocitli v priestrannej sále. Na matne sa lesknúcej podlahe odrážala sa zeleň pestrých kvetín a obrysy bzučiacich turbín a generátorov. Stáli v dlhom rade okolo okien s výhľadom na vzdialené mesto.

„Tak teda vyzerá atómová elektráreň staršieho typu,“ vysvetľoval Zajcev. „Reaktory sú ukryté za hrubým múrom, ktorý chráni živé organizmy pred rádioaktívnym žiarením. Pri rozštiepení atómu vzniká totiž žiarenie, ktoré pôsobí na človeka i na rastliny škodlivo — pri väčšej dávke aj smrteľne. Pozrite dnu,“ ukázal Seversonovi na rad kukadiel v stene.

Pohľad dovnútra Seversona sklamal. Očakával podobný obraz, ako keď sa dívaš do rozžeraveného vnútra vysokej pece — a zatiaľ videl iba rad veľkých valcových kotlov olovenej farby, ktoré stáli na silných trojuholníkových podstavcoch.

„To sú uránové reaktory,“ odpovedal Zajcev na hosťov spýtavý pohľad. „Ako vidíte, žiadny zázrak, iba dômysel človeka. Poďme však do vedľajšej sály, tam krotíme atóm oveľa dokonalejšie.“

V susednej miestnosti bolo úplné ticho. Dlhý rad lesknúcich sa kotlov nevydal zo seba ani najmenší šelest.

„Reaktory tu pracujú pod podlahou, no nebojte sa, priateľ Severson, nevybuchnú,“ usmial sa Zajcev. „Dávajú iba svoje teplo kotlom. Tu sa už pracuje celkom inak. Teplo sa tu premieňa na elektrinu priamo, pomocou termočlánkov.

Princíp termočlánkov, myslím, poznáte: Ak spojíte dva rôzne kovy, vzniká medzi nimi rozdiel potenciálov. Keď potom jeden spoj ochladzujete a druhý ohrievate, preteká v tomto uzavretom okruhu prúd. V primitívnom termočlánku je tento prúd slabý. Závisí od zloženia kovov a od rozdielu teplôt obidvoch spojov, V týchto kotloch vytvorili sa však predpoklady získať množstvo prúdu vysokého napätia. Vnútri je spojená séria termočlánkov z ťažko taviteľných zliatin kovov a rozdiel teplôt je tu dostatočne * veľký. Termočlánky sú zložené do ružíc tak, že jedny spoje sú obrátené do rozžeraveného vnútra a druhé sa chladia zvonku rýchle tečúcou vodou. No ani pri tomto spôsobe výroby sme sa nezastavili. Vo vedľajšej sále máme už reaktory, v ktorých priamo usmerňujeme kinetickú energiu atómových častíc a premieňame ju na pohyb elektrónov, takže celý kotol je akousi batériou, ktorá dáva elektrinu. A v našom vývojovom oddelení, kde som vedúci, hľadáme ďalšie cesty. Tak napríklad…“ Zajcev zmĺkol. Jeho zrak upútal muž pri rozvodnej doske. Kývaním naznačoval, že Zajceva volá telefón.

Na obrazovke zjavila sa usmievavá tvár dievčiny s tupým nosom a jamôčkami na lícach.

„Peter Ivanovič, prijímaš návštevy?“ spýtala sa veselo Alena.

„Alenka, dievča zlaté, kde sa tu berieš?“ zvolal Zajcev radostne. „Myslel som, že sedíš niekde na Mesiaci a pestuješ si v skleníku rastlinky. Čo ťa k nám vedie? Nezabudla si ešte na starých priateľov zo štúdií? Návštevy veru prijímam, a najmä také vzácne. Jednu mi dnes už priviedol Miťa; hneď idem po teba a predstavím ťa…“

„Nie, ďakujem,“ potriasla dievčina hlavou. „Nechcem vyrušovať — a musím si ešte všeličo vybaviť. Navštívim vás večer doma…“

„Nuž dobre, dobre, ako chceš, stretneme sa teda všetci u nás.“


Podvečer išiel Miťa Nataši a Seversonovi naproti, ako im to sľúbil pri rozlúčke v elektrárni. Sadol si na lavičku pri vchode do budovy a čakal. Keď sa zjavil na schodišti Severson sám, čudoval sa.

„A kde ste nechali súdružku Orlovovú? Hádam ste jej zasa neušli? To sa nesmie robiť! Je taká dobrá — a mňa by výplata zasa neminula,“ strachoval sa.

„Len sa neboj, statočný rytier,“ smial sa Severson. „Všetko je v najlepšom poriadku. Nebudem už utekať, veď mi je tu dobre. A Natašu mám u otecka ospravedlniť. Má akúsi súrnu robotu. Zverila ma tvojmu sprievodu. Kade pôjdeme?“

„Ojojoj, my bývame ďaleko, súdruh Severson,“ zvolal chlapec. „Pešo by sme k nám prišli až niekedy po polnoci. Chcete ísť metrom alebo letieť vrtuľníkom?“

Severson zdvihol hlavu a chvíľu mlčky sledoval poletujúce vrtuľníky najrozličnejších farieb, ktoré brázdili vzdušný priestor všetkými smermi.

„A ty lietavaš vrtuľníkom?“ spýtal sa.

„Často, najmä v nedeľu s oteckom a mamičkou na výlety.“

„A nebojíš sa? Veď to lietadlo nemá krídla!“

„Prečo by som sa bál? A načo by boli vrtuľníku krídla? Veď ho nesú vrtule.“

„A čo sa stane, keď motory zlyhajú? Potom lietadlo spadne na zem ako kameň, však?“ A Severson na zdôraznenie svojich slov plesol rukami.

„Motory nezlyhajú, sú sústavne kontrolované — a po druhé, ani potom by vrtuľník nespadol prudko. Vrtule by sa pri páde roztočili opačným smerom a lietadlo by pristálo ako padák.“

Severson zaváhal.

„Nemysli si, že sa bojím — ja sa len tak pýtam,“ povedal, akoby sa ospravedlňoval. „Leťme teda vrtuľníkom,“ rozhodol sa napokon. Zrazu sa však zmiatol.

„A či ty vieš viesť vrtuľník? A kde ho máš?“

„Nebojte sa, ja ho viesť nebudem,“ smial sa chlapec.


„Zavoláme si aerotaxi. Lietajúce taxíky majú šachovnicovo pomaľovaný spodok, ako napríklad henten tam. Ak je voľný, odvezie nás.“

Severson s napätím sledoval chlapcovo, počínanie.

Miťa vytiahol z vrecka vreckovku a zamával na lietadlo. Pilot v sklenej kabíne pokýval rukou, že berie znamenie na vedomie. Vrtuľník sa zastavil vo vzduchu a pomaly klesal, až sa zastavil na niekoľko metrov nad hlavami chodcov.

Dno vrtuľníka sa pohlo a z trupu sa vysunula valcová kabína, ktorá sa na niekoľkých ťahadlách spustila k nohám našich hrdinov.

Miťa rýchlo odsunul časť zábradlia a vstúpil do kabíny.

„Nastúpte, tu na ulici vrtuľníky totiž nesmú pristávať. Preto majú naše taxíky tieto výťahy,“ vysvetľoval. Kabína s obidvoma cestujúcimi vyšla opäť hore a stratila sa v trupe lietadla.

Miťa ponúkol svojmu spoločníkovi miesto v kresle pri okne a sám si sadol naproti. Stlačil gombík na malom mikrofóne v stene a udal svoju adresu.

Vrtuľník sa dal do pohybu. Rýchlo stúpal povedľa okien Tarabkínovho ústavu, až sa ocitol vysoko nad palácom.

Severson si letmo spomenul na posledný let s Amundsenom. V Lathame bol taký hluk, že sa posádka mohla len ťažko dohovoriť, a tu je ticho ako v kostole. Motory pracujú tak ticho, že ich ani nepočuješ.

Meniaci sa výhľad z okna vrtuľníka zaujal Seversona natoľko, že celkom zabudol na pocit neistoty, ktorý mal na začiatku letu. Iba teraz si mohol utvoriť ucelenejšiu predstavu o veľkosti a kráse mesta. Paláce najrozmanitejších tvarov rýchlo sa striedali s parkami, ihriskami a kúpaliskami.

„Všimol si si, Miťa, že neletíme priamo, lež okľukou?“ spýtal sa Severson po chvíľke mlčania. „Vieš, mne ako starému letcovi to neušlo. Letíme priamo k vám, alebo je to vyhliadkový let?“

„Nie, letíme k nám,“ zavrtel chlapec hlavou. „Ale blížime sa k letisku a tu už usmerňuje náš vrtuľník hlavný dispečer. Inak by do nás mohlo vraziť niektoré prúdové lietadlo — tu ich sústavne veľa štartuje alebo pristáva. My totiž, súdruh Severson, bývame až na okraji mesta, aby mal otecko blízo do práce. Medzinárodné letisko je ďaleko od nás.“

„A pristaneme na ňom?“

„Prečo by sme tam pristávali?“ čudoval sa chlapec. „Potom by sme museli ešte kus pešo, a takto nás pilot vyloží priamo na streche.“

„Škoda,“ neisto povedal Severson. „Ja totiž — mňa by totiž letisko veľmi zaujímalo. Chcel by som si ho poobzerať…“

„To predsa môžete aj bez pristánia. Stadeto ho vidíte lepšie než zo zeme,“ ubezpečoval chlapec muža.

Severson pozorne sledoval obzor a netrpezlivo čakal, kedy sa zjaví plocha letiska. Zrazu rýchlo zdvihol hlavu. Na jasnej belasej oblohe zablyslo sa strieborné lietadlo s krídlami, pripomínajúcimi lastovičku. Ako šíp preletelo vysoko nad hlavami našich pútnikov a zmizlo z dohľadu. Na oblohe ostala za ním biela čiara.

„Sedia v tom lietadle aj ľudia?“ spýtal sa so začudovaním. A keď Miťa prikývol, dodal: „A či znesú takú rýchlosť?“

„To predsa nebola ešte nijaká rýchlosť,“ usmial sa chlapec. „Lietadlo ešte len naberalo rýchlosť. Mali by ste vidieť, ako rýchlo poletí v stratosfére. O pol hodiny môže byť až v Pekine.“

Severson spýtavo pozrel na chlapca a pokrútil hlavou.

„A vieš ty vôbec, že Pekin je až v Číne? Alebo tu máte nejaký iný Pekin?“


„Nie, myslím ten v Číne,“ bránil sa Miťa. „A čo je na tom čudného? Prúdové lietadlá predsa práve tak rýchlo priletia do Ameriky alebo do Austrálie. Vlani cez prázdniny letel som takým lietadlom do Prahy a tohto roku mi otecko sľúbil, že poletíme do Londýna.“

„A koľko by nám trvala cesta do Nórska?“ spýtal sa Severson nedôverčivo.

„No presne neviem, ale určite menej než pol hodiny. Práve na tomto letisku by sme nasadli do lietadla,“ ukázal Miťa dolu.

Severson si rýchlo pritlačil čelo na okno.

Letisko vyzeralo celkom inak, ako si ho predstavoval. Uprostred stála budova s čudnými konštrukciami na streche a od nej sa na všetky strany lúčovito rozbiehali betónové cesty. Namiesto jednej z nich dvíhal sa dlhý šikmý most, ktorý trochu pripomínal lyžiarsky mostík.

„Kam vedie ten podivný most, veď na druhom konci nestojí nijaká budova?“ čudoval sa Severson.

„Ten vám vedie ďaleko, súdruh,“ ochotne vysvetľoval Miťa. „Na ňom totiž štartujú medziplanetárne lietadlá, ktoré trikrát do týždňa lietajú na Mesiac. V takom lietadle by som chcel aj ja raz sedieť…“

„Kamže lietajú?“ otočil sa Severson prudko k chlapcovi.

„No na Mesiac, na ten, čo večer svieti na oblohe.“ Severson si chvíľu obzeral chlapca a potom sa trpko usmial.

„Nemaj ma celkom za hlúpeho, Miťa! Hoci som aj mnoho rokov prespal, predsa len viem, čo je možné, a čo nie. Viem napríklad celkom určite, že medzi Zemou a Mesiacom je vzduchoprázdny priestor. A teraz mi zasa ty povedz — keď už tak všetko vieš — o čo sa opierajú lietadlá, aby sa udržali vo výške? O vzduch, pravda? A o čo sa budú opierať tam hore, kde už niet vzduchu? Chceš to vari tak riešiť ako Verne a lietadlo jednoducho vystrelíš z dela ako náboj? To je možné iba vo vernovkách, pretože v skutočnosti by prudký náraz posádku určite zabil. A potom — lietadlo by si musel vystreliť rýchlosťou dvanásť kilometrov za sekundu, aby sa vôbec dostalo z príťažlivosti Zeme. Takú rýchlosť predsa nemožno dosiahnuť nijakým výstrelom — to sa už vypočítalo. Radšej mi povedz pravdu, Miťa, načo majú na letišti ten most?“

„Vy mi ešte vždy neveríte, súdruh Severson,“ povedal chlapec vyčítavo. „A koľkokrát som vás už presvedčil, že nikdy neklamem. Čo by som z toho mal? Ten most — to je naozaj štartovacia dráha pre lietadlá na Mesiac. Nevidím ho predsa prvý raz. A medziplanetárne lietadlá nepotrebujú vzduch. Veď ich poháňajú rakety — to sme už veľa ráz preberali v škole. Len sa spýtajte súdružky Svozilovej. Včera sa takým lietadlom vrátila z Mesiaca — a večer príde k nám.“

Severson sa zamyslel.

„Možno máš pravdu, Miťa, nehnevaj sa na mňa. Si celkom milý spoločník, nerád by som ťa nejako urazil. Ale keď práve ty mi pripravuješ také prekvapenia, že sa z toho ledva spamätám… Ty teda hovoríš, že človek sa už dostal na Mesiac. Ak máš aj tentoraz pravdu, nuž slávnostne ti sľubujem, že sa už skutočne ničomu nebudem diviť…“

Miťa sa rozhovoril o problémoch letu do vesmíru, ako ich poznal zo školy, ale Severson jeho slová veľmi nevnímal. Jeho predstavivosť márne sa snažila vykresliť podobu ženy, ktorá preletela vzduchoprázdnym priestorom a pristála na Mesiaci. Čo tam videla? O čom bude rozprávať? Je tam život? Alebo nejakí podivní ľudia?

Letisko sa medzitým dávno stratilo z dohľadu a vrtuľník zľahka pristával na širokej plošine, spájajúcej dve krídla bohato zdobeného paláca…


11

ÚSPECHY LOVCOV VĹN


Hlavným sprievodcom po Zajcevovom byte bol zasa Miťa. Napriek oteckovým a mamičkiným protestom zaviedol hosťa najprv do svojej „pracovne“, kde vyrábal modely najrôznejších typov lietadiel a lodí.

„Toto je práve „Iskra“, ktorá lieta na Mesiac,“ vysvetľoval živo. „Neviem, v čom to väzí, ale ešte vždy mi zle lieta. A to mám už druhú. Tá prvá, keď som ju usmerňoval, odletela mi kamsi — rovnako ako prúdové lietadlo, ktoré ste vy nedávno našli — a nemôžem ju už nikde nájsť…“

Ktovie dokedy ešte by bol Miťa zasväcoval Seversona do tajomstiev svojho malého kráľovstva, keby sa vo dverách nebol ozval Zajcevov hlas:

„Neobťažuj našich hostí, ty večný vrták. Na verande nás už čaká večera a Alenka je po ceste z Mesiaca zaiste poriadne hladná.“


„Súdružka Svozilová už prišla?“ spýtal sa radostne chlapec a rýchle vybehol z miestnosti.

Zajcev sa usmial.

„Je nevychovaný — ešte by vás tu nechal. Ak dovolíte, milý priateľ, pôjdem napred.“

Severson nasledoval hostiteľa so striedavými pocitmi vzrušenia a zvedavosti. Ženu z Mesiaca si predstavoval — hoci sám nevedel prečo — bledú a vážnu, vysokej, štíhlej postavy. A zatiaľ na verande sedela pri stole jednoduchá dievčina, opálená do čokoládová. Práve sa veselo bavila s hostiteľkou. Keď zazrela vo dverách Seversona, rýchle vstala a šla mu niekoľko krokov v ústrety.

„Som Alena Svozilová,“ predstavila sa. „Peter Ivanovič mi nechcel prezradiť, kto je dnes u neho hosťom. Vraj to bude prekvapenie — a to sa mu naozaj podarilo. Práve včera sme vás s Cahénom spomínali. Pravdaže, ani som netušila, že sa stretnem s vami, tak skoro.“

Severson sa zatváril rozpačito. Zachránil ho Zajcev, ktorý vzal obidvoch hostí za rameno.

„Čomu sa divíš, Alenka? Kde inde môžeš nájsť vzácnejších hostí ako u mňa? Ale ani vy sa, priateľ môj, nedivte. Bodaj by vás Alenka hneď nepoznala ľ Povedzte mi, ktorá žena sa nezaujíma o slávnych mužov! — A veru sa nemýlim… Pozrite, ako na mňa zazerá. Ale teraz s chuťou do jedla, aby sa nám lepšie hovorilo!“

Severson predstieral, že ho celkom zaujala večera. Ukradomky však pozeral občas na „dievčinu z Mesiaca“..

Keď to Alena zbadala, začervenala sa a obrátila sa k Zajcevovi:

„Myslím, že spor o signály z vesmíru sa čoskoro skončí. A vyhrá ho Navrátil. Už je to takmer isté…“ „Nevrav,“ zvolal Zajcev prekvapene a jeho vidlička ostala na polceste k ústam. „Vari sa už podarilo rozlúštiť záhadné značky?“

„To nie. Nejde totiž o nijaké značky, lež o súvislé vysielanie…“

„Vysielanie z Proxima Centauri? To je úžasné! A čo vysielajú? Rozprávaj rýchlo a nenapínaj zbytočne!“

Alena sa usmiala.

„Nežiadaj všetko odrazu. Stačí už to, čo zistil Čansu včera tesne pred mojím odletom z Mesiaca. Dlho si lámal hlavu, prečo vysiela Proxima na toľkých vlnách naraz — a prečo počuť na každej vlne iné signály.

„Zistili sme,“ povedal nedávno, „že prijímače pre amplitúdovú moduláciu nám nepomôžu. Na Proxime používajú pravdepodobne systém podobný Murgašovmu „tónsystému“ s kmitočtovým kľúčovaním a extrémne veľkým zdvihom.“

Cahén namietal, že prijímač s kmitočtovým demodulátorom bol by už dávno musel prezradiť kmitočtovú moduláciu. No Čan-su sa nedal.

„Vysielanie je — po prvé — pre naše nedokonalé prijímače veľmi slabé,“ povedal. „A po druhé — je celkom možné, že rôzne signály na niekoľkých vlnách sú v podstate iba výsledkom príjmu na pomerne úzkom kmitočtovom pásme, ktoré sú schopné naše prijímače zachytiť. Pretože Proxima vysiela zrejme kmitočtovo modulovanú vlnu s nepochopiteľne veľkým kmitočtovým zdvihom, vzniká na našich jednotlivých prijímačoch iba krátkodobý, nepravidelne sa opakujúci impulz. Na Proxime majú pravdepodobne pre každé písmeno inú skupinu zmien vlnovej dĺžky.

To by teda znamenalo, milý Peter, že tvory vo vesmíre nevysielajú pre nás viacero programov naraz, ako sme sa dosiaľ domnievali, lež iba jeden, z ktorého chytáme iba úryvky.“

Zajcev pohodil rukou.


„Počkaj, to sú všetko iba dohady. Čo vlastne zistil Čan-su včera?“

„Nebuď netrpezlivý a nepredbiehaj. Čan-su po našom rozhovore hneď odletel na Zem. Vrátil sa s veľkým širokopásmovým pred zosilňovačom, ktorý dal vyhotoviť podľa vlastného návrhu. A znova začal chytať vlny z Proximy. Včera sa konečne jeho domnienka potvrdila. Pri použití veľkého počtu prijímačov zistil, že impulzy určitým spôsobom na seba nadväzujú. Ak sa mu podarí rozlúštiť kľúčovanie, potom už nepotrvá dlho a budeme počúvať program neznámych tvorov z vesmíru. Tak sa po prvý raz dokáže, čo my astrobiológovia tvrdíme už dávno: že naša Zem nie je jedinou planétou, na ktorej je život na takom vysokom stupni vývoja.“

„Ako vidím, tešil som sa predčasne,“ zažartoval Zajcev. „Čakal som, že mi prezradíš, ako sa povie po proximsky „atómová elektráreň“, a tam hore si zatiaľ lámu hlavu ešte len šiframi. A čo, ak má pravdu Watson, a nie Navrátil? Prečo by vodíkové výboje niekde v žeravých hmlovinách nemohli vysielať tónsystémom?“

„Tak isto by potom krokodíl mohol hovoriť po španielsky,“ hnevala sa Alena. „Navrátil ma posiela za tebou, aby som ťa požiadala o spoluprácu — a ty sa zatiaľ spojíš s Watsonom — proti nám…“

„No, no, Alenka, už ani len žartom nerozumieš?“ udobroval dievčinu Zajcev. „To si sa za tie roky natoľko zmenila? Neviem, čím by som mohol Navrátilovi pomôcť, ale ubezpečujem ťa, že vás nesklamem. Napokon, o tom si pohovoríme neskôr, všakže? Spoločnosť by akiste uvítala veselšiu zábavu. A čo keby sme šli pozrieť radšej do parku kultúry a oddychu?“

Severson až doteraz z celého rozhovoru veľa nerozumel, hoci načúval veľmi pozorne. V duchu si už zostavil otázky, ktoré dá „dievčine z Mesiaca“, ale na koniec stratil odvahu. Veď by pred ňou vyzeral smiešne. Zajcevov návrh mu preto prišiel veľmi vhod.


„Najprv by sme mali prejsť celý park, aby si ho mohol súdruh Severson prezrieť — a potom si môžeme sadnúť do záhradnej reštaurácie pri hlavnom pavilóne, aby sme sa našli, ak by sa niektorý z nás stratil medzi ľuďmi,“ navrhovala pani Zajcevová.

Návrh prijali jednomyseľne. Severson so záujmom sledoval pestrý život veľkého parku.

Voľné priestranstvo s hojdačkami a kolotočmi ovládli deti, pavilóny s vážnym programom zaujímali viac dospelých a v prírodných divadlách striedali sa jedni i druhí — malí aj veľkí.

„Môžem sa povoziť na kolotoči — na tom s raketovými lietadlami?“ zaprosil Miťa. „Len chvíľočku…“

„Poznám tvoju chvíľočku,“ smiala sa pani Zajcevová. „Ale čo sa dá robiť, tu má prednosť mládež! Povozím sa s ním — a vy zatiaľ choďte ďalej. Stretneme sa pri hlavnom pavilóne.“

Len čo matka s chlapcom odišla, skupina detí obkolesila Zajcevových hosťov. Pochytali sa za ruky a Seversona s Alenou uzavreli do kruhu.

„Neostáva nám nič iného ako vykúpiť sa, súdruh Severson,“ smiala sa Alena. „Ustálená norma je tu desať drepov.“

„Ba nie, my sa na drepy nehráme,“ zavrtelo hlavou najväčšie z dievčat. „Musíte sa s nami zahrať na hada.“ A deti už aj vzali obidvoch zajatcov za ruky a v dlhom rade rozbehli sa medzi ľudí. Chlapec na začiatku hada tak rýchlo zatáčal sem i tam, že niekoľko detí na konci sa neudržalo.

Rozosmiaty Severson si iba teraz všimol, že Zajcev ostal niekde vzadu.


„Medzi toľkými ľuďmi ho teraz ťažko nájdeme. No nič sa nestalo, stretneme sa pri hlavnom pavilóne,“ upokojovala Alena svojho spoločníka. „Nateraz vám budem robiť sprievodcu sama, veď to tu dobre poznám. Kúsok odtiaľto je univerzita, kde som študovala… Tak teda, ktorým smerom sa pustíme?“

„Viete, ktorým smerom by som sa najradšej pustil? K letisku,“ usmial sa Severson.

„Prečo práve k letisku?“ spýtala sa prekvapená Alena. „Kam by ste chceli letieť? Vari sa vám medzi nami nepáči?“

„Oj, to nie, to som nechcel povedať, prepáčte,“ rýchlo sa ospravedlňoval Severson. „Ja by som aj tak nemohol nikam letieť. To bol iba chvíľkový záchvat detskej zvedavosti…“

„A kam by ste leteli, keby ste mohli?“

Severson sa zamyslel.

„Najprv by som letel domov, do Nórska,“ povedal váhavo. „Potom by som sa znovu pokúsil preletieť severný pól a nakoniec by som chcel na vlastné oči vidieť lietadlo, ktoré štartuje na Mesiac…“

Alena pozrela na hodinky.

„Všetky želania sú splniteľné, a to posledné dokonca ešte dnes. „Iskra“ totiž štartuje o necelú polhodinu. Poďte, dovtedy sa pohodlne dostaneme k prieplavu.“

Severson šiel vedľa Aleny bez slova. Slnce už zapadalo a celý park žiaril tisícami svetiel. Po chvíli zjavila sa medzi stromami lesknúca vodná hladina.

Naši pútnici sa ocitli na brehu prieplavu.

„Odtiaľto dobre vidieť na letisko,“ rozhovorila sa Alena. „Vidíte v diaľke ten most? Je to štartovacia dráha pre medziplanetárne lietadlá.“

„To už viem,“ chvastal sa Severson. „Miťa mi ho ukázal z vrtuľníka…“ Ďalšie slová mu zamrzli na perách.


Most sa zablysol červenou žiarou a na jeho vrcholku zjavilo sa čudné lietadlo s malými krídelkami vzadu.

A už sa vznáša vo vzduchu. Jeho dráhu po tmavej oblohe kreslí ohnivá čiara, ktorá sa o chvíľočku stráca v nekonečno.

Na oblohe sa zjavujú prvé hviezdy…

Severson sa dlho díval na miesto, kde čiara zasvietila naposledy.

„Vidí sa mi, že je to všetko len sen, slečna…“ povedal zamyslene.

„Celkom to chápem, súdruh Severson. Ale Zajcevovci nás už určite netrpezlivo čakajú. Nemali by sme sa už vrátiť?“


12

NOČNÁ NÁVŠTEVA


Hosť sa vrátil domov zasa vrtuľníkom. Odprevádzala ho Alena.

„Tak, veľa zdravia — a nezabudnite na svoj sľub! Do videnia v Prahe!“ zakričala ešte raz z okna. Potom sa lietadlo ľahko ako pierko vznieslo nad strechy Tarabkinovho ústavu. Rýchlo mizlo v diaľke — kým sa nepremenilo na jednu z poletujúcich nočných hviezd ožiareného veľkomesta…

„Do videnia v Prahe,“ znelo Seversonovi v ušiach ešte počas jazdy výťahom a pri vstupe do izby. Poobzeral sa.

„Prečo sa dnes pozdávaš malá, prečo mi je tu tak tesno?“ čudoval sa. Vytiahol roletu, otvoril okno a niekoľkokrát zhlboka vdýchol svieži vzduch. Hlavou mu zmätene vírili udalosti vzrušujúceho dňa — a všetky dojmy sa vracali s oveľa väčšou pôsobivosťou, ako ich prežíval prv. Hrudník mu zvierala čudná tieseň…


Sadol si za písací stôl a mimovoľne vytiahol zo zásuvky hárok papiera a pero.

„Milý Albert,“ napísal trasúcou sa rukou… Nedopísal. Obidve slová prečiarkol a papier zhúžval.

Znova siahol do zásuvky. Vytiahol ďalší list a meravo sa zadíval na jeho bielu plochu.

„Komu písať? Komu sa zveriť? Veď som tu na svete celkom sám! Starí priatelia ma opustili — a pri nových som až smiešne úbohý…“

Vstal a niekoľkokrát sa prešiel po miestnosti. Znova sa vrátil k stolu. Musí sa zbaviť pálčivých myšlienok a búrlivých citov, musí ich zveriť aspoň mlčanlivému papieru!

Písal rýchlo, akoby ruku neviedol mozog, lež priamo cit.

„…Ťažko mi je. Ničomu nerozumiem. Mám pocit, že som iba úbohým mravcom, ktorý sa z prachu zeme díva na človeka — velikána. Obor je ku mne milý a láskavý — no ja sa ho bojím. Vládne strašnou silou. Zdá sa mi, že sa mu predĺžili ruky a že nimi oblápa zemeguľu ako loptu. Ľahko dočiahne až do vesmíru. A aký je bystrozraký! Stačí mu malinká skrinka, aby videl do nedozerných diaľok ako na vlastnú dlaň. Neobmedzene vládne aj tam, kde som kedysi v boji s prírodou stratil život. Ba aj môj život vytrhol smrti z náručia a donútil ju k ústupu.

Žijem s človekom — obrom, ktorý nepozná prekážok, ktorý nepozná závraty z výšok, ani z rýchlosti. Z jeho milosti žijem v rozprávkovom meste, ktoré sa smelo vyrovná raju. A jednako — bojím sa. Možno práve preto. Ľahko sa zvyká na dobré — ale ťažko je potom vracať sa do zlého. Ostane mi ešte dosť síl na veľký boj s osudom?

Kedysi som sa smelo mohol postaviť medzi prvých… no teraz som posledným z posledných, úbohejší a hlúpejší ako desaťročný chlapec. Koľko som len spánkom zameškal! Ako kruto sa mi čas prevalil nad hlavu. No nechcem žiť z milosti! Musím sa vrátiť — domov — a začať od základu! Buď dnešného človeka dohoním, buď-.“ Posledné slovo sa premenilo na prudký škrt, podobný blesku. Severson sa hodil na posteľ a hlavu zaboril do podušky.

Zrazu sa strhol. Pod rukou zacítil chladný kus papiera. Pozrel naň zblízka. List… Rýchlo preletel úhľadne napísané riadky.

„Nehnevajte sa na mňa, drahý priateľ, že som nečakala, kým sa vrátite. U súdruha Tarabkina máme dôležitú prácu, ktorú ani na chvíľku nemožno odložiť. Za náhradu venujem sa Vám zajtra po celý deň. Dúfam, že sa Vám u Zajcevovcov páčilo. Ak budete niečo potrebovať, len pokojne zazvoňte.

Želám Vám dobrú noc a príjemné sny.

Nataša.“

Severson si sadol na okraj postele a pomaly si urovnával v hlave myšlienky.

Nataša teda ešte nespí… Ani Tarabkin…“

Chvíľu váhal.

„Nie, nečakám ani do rána. Všetko im poviem ešte dnes,“ rozhodol sa odrazu a vybehol z izby na matne osvetlenú chodbu. Bezradne sa zastavil, nevediac, ktorou stranou sa má dať.

„Na tomto poschodí Tarabkinova pracovňa určite nie je, vídal by som ho tu predsa častejšie,“ povedal si napokon a zamieril k výťahu. Do kabíny sa však neodvážil. Nemá predsa právo o polnoci rušiť pokoj domu.

Pomaly, s tlčúcim srdcom zostúpil po schodoch na nižšie poschodie. Potichučky sa zakrádal chodbou. Opatrne ako mačka pristupoval k jednotlivým dverám a pozorne načúval.

Nikde ani najmenšej známky života. Kovové čísla na dverách mlčky chránili tajomstvá ukryté vo vnútri. Vrátil sa teda ku schodišťu.

„Ujdi, ujdi,“ vzišlo mu odrazu na um. A už sa rozbehol dolu do prízemia. No o tri poschodia nižšie sa bezradne zastavil. A kade sa pustiť? Kam dôjde bez peňazí? A ako prekĺzne mestom, keď ho takmer každý pozná a zaiste hneď pochopí, že má pred sebou utečenca? A čo povie, ak náhodou niekoho stretne v dome?

Roztúlaný zrak ustrašeného muža padol na rad mramorových doštičiek so zlatými nápismi:


LABORATÓRIÁ — 1548—56 AKADEMIK TARABKIN — 1547 OPERAČNÉ SIENE — 1557-60


„Či som len hlupák,“ usmial sa mimovoľne a vstúpil do dlhej chodby. Číslo 1547 sa zablyslo práve na protiľahlých dverách. Zľahka zaklopal. Keď sa nik neozval, zaklopal silnejšie. Opäť ticho.

Opatrne chytil kľučku. Dvere neboli zamknuté. Ešte jedno zaklopanie — a vstúpil dnu. Kreslá, rozostavené okolo okrúhleho stola, boli prázdne. Aj pracovný stôl pri okne bol opustený. Iba roztvorená kniha prezrádzala, že tu pred chvíľou dakto sedel.

Severson sa chcel rýchlo vrátiť — nech si napokon niekto nemyslí, že sem prišiel kradnúť — no pomýlil si dvere a namiesto na chodbu vošiel do vedľajšej miestnosti. Od prekvapenia ostal stáť na prahu. V belasom svetle ligotali sa sklené nádrže, zoradené vo dvoch dlhých radoch. Na každej bolo pripevnené niekoľko prístrojov. Niektoré z nich pripomínali mikroskop, ako ho poznal Severson ešte z čias štúdií. Ale tieto boli oveľa zložitejšie.

No zvedavosť v ňom rýchlo zvíťazila nad nerozhodnosťou. Nezvaný návštevník pristúpil k jednému z prístrojov a pritisol oči na mäkké okraje dvojitého okulára. So zatajeným dychom sledoval čudný, zvonka nepozorovateľný pohyb v nádrži. V trocha zakalenom roztoku ako kopovité mračná prevaľovala sa nepravidelná hmota. Naraz sa začala rozdeľovať na niekoľko priehľadných guľôčok, ktoré sa rozpŕchli na všetky strany. Hneď nato do zorného poľa vstúpila nová, tak isto nepravidelná hmota.

Teraz zachytili oči mikroskopu jednu z novozrodených guľôčok. Zdalo sa, akoby znehybnela uprostred roztoku. Vnútro záhadného telieska sa však rýchle menilo. Najprv sa zjavilo malinké zrniečko, potom druhé a tretie. Vonkajšia blana zosilnela a pokrčila sa. Keď sa opäť vyrovnala, guľôčka sa zväčšila. A opäť vyrástla. Pretiahla sa do osmičky — a rozdelila sa na dve.

Až teraz Severson pochopil, čo sa odohralo pred jeho očami. Z nepravidelnej slizkej hmoty vytvorili sa v roztoku živé bunky, ktoré sa ďalej delia.

Zamyslel sa. Omnis cellula e cellula — každá bunka iba z bunky, spomenul si na obľúbený, do omrzenia opakovaný výrok starého profesora botaniky. A znova sa sklonil nad mikroskop. Márne, profesor vtedy nemal pravdu. V nádrži nevznikajú bunky z buniek, lež z akejsi beztvarej hmoty. To by teda znamenalo, že sa človekovi podarilo vytvoriť z mŕtvej látky živé tvory… Alebo sa azda mýlim a sledujem tu niečo celkom iné? Prekliata nevedomosť…

Severson zdvihol hlavu od okulára a naľakané sa obzrel. Pozorovanie ho natoľko zaujalo, že zabudol, prečo sem vlastne prišiel. A teraz sa mu zazdalo, že ktosi vstúpil do miestnosti a sleduje ho.

Nie, v miestnosti niet nikoho — bol to iba klam.

Ani vo vedľajšej sieni nebolo nikoho. Nezvaný návštevník sa na chvíľu zastavil pri veľkom sklenom hranole a so záujmom si prezeral jeho zložitý mechanizmus. Ani netušil, že práve v týchto miestach mu znova začalo biť srdce. A že v takom istom termostate o kúsok ďalej malá bublina vzduchu zadusila sotva sa prebúdzajúci život neandertálca…

Samota medzi neznámymi prístrojmi privolala opäť mučivú tieseň. Severson, hnaný túžbou stretnúť sa so živým človekom a zbaviť sa chmúrnych myšlienok, čoraz rýchlejšie prechádzal neznámymi miestnosťami.

Konečne začul ľudské hlasy. Zastavil sa a sliedil, odkiaľ prichádzajú.

Jedny dvere boli pootvorené.

Tíško vstúpil. Ocitol sa na prahu veľkej lesknúcej sa siene. Bola takmer prázdna. Okolo stien niekoľko sklených skriniek s nástrojmi — a uprostred operačný stôl obstúpený skupinou lekárov s maskami na tvárach. Dvaja z nich sedeli pri prístrojoch a pozorne sledovali obrazovky, na ktorých v pravidelných intervaloch naskakoval biely bod. Prebehol od kraja ku kraju á opäť naskočil ďalší.

„Srdce pracuje pravidelne.“

„A teplota?“ ozval sa Tarabkinov hlas.

„Nezmenená — 38,3.“

„Chlapče, chlapče,“ pohladil niekto spiaceho po vlasoch. „Ty si nám narobil starostí. Pustiť sa do takých pokusov…“

„No, deti, myslím, že náš malý vynálezca je zachránený,“ prehovoril opäť Tarabkin. „Srdce vydržalo transfúziu, to je to hlavné. S popáleninami si už poradíme. Choďte pokojne spať. Pri Seriožovi ostane so mnou iba Nataša, však, dievča? Ráno o štyroch nás môže Róbert s Andrzejom vystriedať.“

„Zostanem tu namiesto vás, súdruh Tarabkin. Nespali ste už dve noci,“ ponúkol sa jeden z bielych mužov, ale akademik potriasol hlavou.


„Mám v tom už väčší cvik a potrebujem menej spánku než vy mladí. Len si spokojne odpočiňte — a ráno do videnia.“

Severson privrel opatrne dvere a skryl sa medzi prístrojmi, aby ho odchádzajúci lekári nevideli. Márne však čakal, že sa dvere otvoria. Lekári odišli opačným smerom.

„Prečo ste dnes taká zamĺkla, Nataša?“ spýtal sa Tarabkin po krátkej prestávke.

„Zamĺkla? Ani nie! Len som sa tak trochu zamyslela. Spomenula som si totiž na Seversona. Ten už asi spí ako dudok. Iste sa dnes unavil. Ani sa nečudujem. Až donedávna sa predsa oboznamoval s novým životom iba pomocou televízie — a teraz doňho vkročil sám. Veľmi by som chcela vedieť, ako to všetko naňho pôsobí. Nechcem sa ho pýtať, a on je taký málovravný…“

„Ako každý Severan,“ usmial sa Tarabkin. „Nečakajte, že hneď bude jasať. Veď predbežne je iba divákom — i keď už opustil televízor a rozhliada sa vlastnými očami. Naopak, obávam sa, že do nového života vkročil trochu príliš rázne…“

„Prečo myslíte?“

„Svet sa za tie roky veľmi zmenil, Nataša. My sme si na to už dávno zvykli, no on skočil do našich čias rovnými nohami. Vidí iba povrch vecí, modernú techniku, paláce, ľudí. Pod povrch však ešte nenazrel. Nepozná zmysel všetkého, čo sa okolo neho deje. Nechápe ešte, že technika, ktorá ho tak ohromuje, nie je pre nás modlou, ale že nám slúži, že je zdrojom nášho šťastia. Len si spomeňte, čo vám povedal v elektrárni. Bál sa, že sa neuživí, že ho nikde nevezmú do práce, pretože nerozumie novým strojom. Nedivte sa tomu. Najprv mu musíme dať sebavedomie. Ako, to ešte neviem, márne si nad tým lámem hlavu…


Napokon, teraz si uvedomujem, že som urobil chybu. Nemal som vás tu zdržovať. Zavolajte sem, prosím, Wroclawského a choďte sa presvedčiť, či váš zverenec naozaj prežíva pokojnú noc…“

Pre Seversona nastal okamih, keď sa už nedalo váhať. Hlučne pristúpil k dverám a zaklopal.

„Ktože tu zasa niečo zabudol? No, len vstúpte,“ vyzval Tarabkin prichodiaceho. Keď však zbadal — v opačných dverách ako očakával — bledého muža, prekvapený vytreštil oči.

„Kde sa tu, prepánajána, beriete? Práve sme hovorili o vás. Vari vás trápi nespavosť? Nataša vás práve išla navštíviť.“

„Ak môžete, zavolajte ju, prosím, späť. Zľakla by sa, keby ma nenašla v izbe,“ vyjachtal Severson.

„Už ju ťažko zastihnem. No nebojte sa. Určite si pomyslí, že ste ešte na návšteve u Zajcevovcov. A potom ma hneď zavolá. Nuž tak — a čo máte na srdci, drahý priateľ?“

Severson bol v pomykove.

„Chcem vás poprosiť… Rád by som vás požiadal. Nehnevajte sa, prosím, na mňa, že vás vyrušujem pri takej dôležitej práci. Nemajte mi to za nevďak… Páči sa mi u vás, ale…“

„Ale doma je doma, viem, viem, čo mi chcete povedať,“ usmial sa Tarabkin. „Prichádzate vlastne ako na zavolanie. Ráno som vás chcel navštíviť a oznámiť vám, že liečba sa už skončila, skôr, ako sme očakávali. Najväčší podiel na tom máte vy sám. Ste húževnatý chlapík! Nerád sa s vami rozlúčim — veď ste tak trochu mojím synom. No, čo robiť? Domov, domov vedie cestička, povedal básnik už pred storočiami.“

Na televíznom telefóne neďaleko operačného stola bliklo červené svetlo a na obrazovke sa zjavila zadychčaná Nataša.


„Súdruh Tarabkin, Severson zasa odišiel…“

„…a čaká vás tu,“ dodal rýchlo Tarabkin, „Chce vás požiadať, aby ste mu pomohli pripraviť sa na cestu. Odchádza domov, do Nórska, a rád by si ešte pred cestou odpočinul. Predsa nechcete, aby do rána balil?…“


Severson už dávno pokojne spal, keď Nataša podala Tarabkinovi odpis zúfalého Seversonovho listu.

Akademik pokýval hlavou.

„Zbadal som to na ňom hneď, len čo sa zjavil vo dverách. Myslím, že vlasť bude preňho najlepším liekom. Jedine ona mu môže vrátiť sebavedomie a naučiť ho chápať dnešok. Čakajú ho doma síce viaceré rozčarovania, no iba tam môže znova nájsť seba. Treba však aspoň teraz napraviť chybu, ktorej sme sa tu dopustili.“

Nataša pozrela na akademika nechápavo.

„Áno, drahé dievča. Urobili sme chybu — teraz to vidím. Nemali sme pacienta ponechať v izbe samého. Mali sme mu dať spoločníka — hneď od chvíle, keď sa celkom prebral z bezvedomia. Možno by sa mu bolo lepšie dýchalo v spoločnosti viacerých ľudí. Samota je zlým priateľom a ešte horším radcom. Sprevádzajú ju čierne myšlienky a niekedy aj zúfalstvo, najmä u ľudí, ktorí nemajú pred sebou jasný cieľ…“


13

NÁVRAT


Nadišla chvíľa lúčenia. Tarabkin objal Seversona posledný.

„Veľa zdravia, syn môj,“ pošepol. „A skoro mi napíš! Nezabúdaj na svojho nového — starého otca. A skoro nás navštív — budeme sa na teba tešiť. Počkaj — takmer by som bol zabudol… Keď si nájdeš chvíľku času, odovzdaj tieto listy. Sú to pozdravy mojim nórskym priateľom — spolubojovníkom…“

Iba teraz si Severson uvedomil, že mu všetci prirástli k srdcu — Tarabkin, Miťa, Zajcev… A ako ho majú naozaj radi. Veď pri rozlúčke nezaznel z dojatých hlasov ani jediný falošný tón, ani tieň spoločenskej pretvárky. Takto sa lúčia iba skutoční bratia…

So slzami v očiach vstúpil do lietadla. Ešte naposledy zakýval — a na Natašin pokyn, ktorá ho čakala už v lietadle, sadol si do vedľajšieho kresla k oknu.

Dvere sa zatvorili a lietadlo sa rozbehlo po štartovacej dráhe. O niekoľko okamihov už sa vznášalo vo vzduchu. Otočilo sa a ešte raz preletelo nad letiskom.

Hlboko dolu zatrepotali sa biele šatky priateľov…

Lietadlo zamierilo šikmo nahor.

Paláce sa navidomoči zmenšovali.

Výhľad na mesto zastreli mraky.

Blankytne belasá obloha sa rýchlo menila na indigovú, až napokon celkom stemnela. Na oblohe zjavili sa hviezdy. A cez okná kabíny usmievalo sa zlaté slnce….

Severson nevychádzal z údivu.

„Že by sme boli vleteli už do polárnej noci?“

„Nie, tak rýchle predsa len neletíme,“ zasmiala sa Nataša. „V týchto výškach je obloha všade čierna. Vzduch je tu taký riedky, že slnečné lúče sa nemajú od čoho odrážať. Pozrite len na obzor. Všimli ste si, ako sa nám odtiaľ zaguľatil horizont? Tu by už aj ten najväčší neverec prestal pochybovať, že naša Zem je guľatá…“

Severson sa snažil preniknúť zrakom pásmo mračien, ktoré plávali hlboko dolu. Zdalo sa mu, že mračná sa váľajú priamo po zemi.

Lietadlo začalo klesať.

„Zastavíme sa niekde cestou?“ spýtal sa.

„Nie, o chvíľku pristaneme na letisku v Oslo.“

„Už?“ divil sa Severson. „Miťa mal teda zasa pravdu… Ale veď toto nie je Oslo. Poznám ho ako staré topánky,“ zvolal, keď sa priblížili k mestu.

„Je to naozaj Oslo, môžete mi veriť. Len sa trošku zmenilo,“ usmievala sa Nataša. „Nedivte sa. Ani tu ľudia nechceli žiť v nezdravých zadymených uličkách…“

Na letisku presadli naši cestujúci do vrtuľníka a pokračovali v ceste. Teraz im už neubiehala tak rýchlo ako v raketovom lietadle, zato však mali odtiaľ lepší výhľad na zem.


Leteli nevysoko nad pobrežím, rozorvaným mnohými fjordami.

„Kde si želáte pristáť?“ prerušila Nataša mlčanie. „Najlepšie bude, keď si sadneme k pilotovi a sám mu určíte miesto pristátia. Stále si myslím, že sme predsa len mali o vašom príchode radšej upozorniť obyvateľov Jarlsbergu. Privítanie mohlo byť radostnejšie…“

„Naopak, Nataša. Teším sa, že vkročím do rodného kraja nikým nepozorovaný. Slávnostné reči nemám rád — a naopak, veď sa nevraciam domov ako víťaz, lež ako porazený…“

Vrtuľník sa vzniesol do výšky a zamieril do vnútrozemia.

Severson nepokojne prechádzal od okna k oknu a dychtivým zrakom sledoval rodnú zem, ubiehajúcu hlboko pod ním. Mestečká a dediny sa mu zdali pestrejšie a veselšie, pustá tundra zelenšia…

Ihličnaté lesy, ktoré lemovali popukané skaly, lákali svojimi tajomstvami k návratu späť — do detstva…

Zdalo sa mu, že až sem, do výšok vyhriatych slnkom, preniká hukot horských potôčikov, ktoré na svojej ceste k moru roztáčajú turbíny v malých priehradách.

Nad holé vrcholky škandinávskych hôr vystúpil na obzore biely vrchol Galdhöpiggenu.

V diaľke sa striebristo zaleskla hladina Severného mora.

„Pozrite tam naľavo, Nataša — tam je Bergen!“ s detskou radosťou zvolal Severson. „Je na čase, aby sme sami prevzali vedenie lietadla.“

„Chcete, prosím, mapu?“ spýtal sa pilot.

„Nie, ďakujem, nepotrebujem. Poznám tu každý kopček — ba každý ostrovček — a to už vari len niečo znamená,“ zasmial sa Severson.

„Napríklad záliv, ponad ktorý práve letíme, je jedným z ramien Sognefjordu. Po pravici máme teraz Gaupne a Leikanger. Leťte priamo na Gulen a potom pozdĺž pobrežia k ústiu Sognefjordu…“

O pol hodiny vrtuľník sa už vznášal nad skupinou malých ostrovčekov.

„Leťte, prosím, trochu nižšie!“ požiadal Severson pilota. „Zdá sa mi, že naše ostrovčeky dostali nový kabát…“

Ostrovčeky sa naozaj zmenili. V čase, keď ich videl Severson naposledy, boli posiate iba chudobnými chatrčami rybárov. Iba na dvoch ostrovčekoch vypínali sa vtedy prepychové vily fabrikantov z Gulenu. Dnes pripomína skupina ostrovov skôr moskovský Park kultúry a oddychu. Niekoľko ostrovov spája dlhý most. Zo sviežej zelene žiaria krásne vily a bohato ozdobené domy s veľkými verandami.

„Kam sa podeli rybári?“ diví sa Severson. „Aj stadeto ich už vytlačili boháči? A naši rybári boli dobrí ľudia — a čestní. Práve na tomto ostrovčeku žil starý Fridtjof Elvestad. Často som ho s chlapcami navštevoval. Bol to taký ľudový filozof. Mnoho nehovoril, no medzi nami sa rozhovoril… A aj ja som sa teraz akosi rozvravel,“ spamätal sa zrazu Severson a ukázal do diaľky. „Môžete, prosím, pristáť na náprotivnom brehu? Vidíte tú rovinku pod skalami? Áno, tam.“

Lietadlo pomaly klesalo ku skalnatému brehu.

„Stade už nemám ďaleko domov. Iba hodinku pohodlnej cesty. Mohli by sme tu vystúpiť a prejsť sa pešo, Nataša!“ požiadal Severson.

„Veľmi rada by som išla s vami, ale čaká ma ešte malá návšteva v nemocnici vo Farnese. Doktor Gasborg nás požiadal o pomoc pri riešení určitého problému — a Tarabkinovi som sľúbila, že pôjdem k nemu hneď po príchode k vám. Dovtedy si prezrite svoj rodný kraj — la večer sa môžeme stretnúť u profesora Hallstrôma. Nájdete ho ľahko — všetci ho vo vašom rodisku poznajú. Odovzdajte mu, prosím, Tarabkinov list. Máte ho medzi tými, ktoré vám dal akademik pri rozlúčke. Na obálke je presná adresa. Ak dovolíte, vezmem vašu batožinu so sebou, aby sa vám lepšie šlo…“

Len čo zmizol vrtuľník za skalnatou cestou nad fjordom, Severson sa obrátil k moru a sadol si na balvan obrastený machom. Pri pohľade na večne bežiace biele hrebene vĺn srdce sa mu pomaly upokojovalo. Vlny sa odrážali od skál, poskakovali cez prichádzajúce — až sa strácali kdesi v hlbinách.

Nad skalami vyčnievali pokrútené borovice, nemí svedkovia všetkých zmien na ostrovčekoch…

No chodníček medzi skalami sa nijako nezmenil. Je rovnako krásny a romantický, ako býval kedysi, keď sa tu malý Leif túlaval s chlapcami. Iba cesta vedúca hore — domov — zbavila sa za tie roky kamenia a vyrovnala sa v peknú hradskú.

Severson po nej rázne vykročil. Najradšej by sa bol rozbehol s vetrom opreteky…

Za prvou zákrutou zjavia sa „trpasličie“ skaly… Hej, sú na starom mieste — a nezmenili sa. Čudne zoskupené balvany ešte vždy pripomínajú hodokvas malých piadimužíkov. Nože, len lepšie pozri, návštevník! Uvidíš, že ich obličaje sa škľabia, smejú — ba aj pohybujú. Ten najmenší dodnes hľadí namrzene k moru, kde mu podľa starej povesti Vikingovia zobrali čln…

A ani trochu ďalej skaly nie sú nemé. Ostré tône popoludňajšieho slnka vdýchli im život…

Severson sa zasnene díva na kolmú skalnú stenu. Zdá sa mu, že z hry svetiel a tieňov vystúpila milovaná, ľadovými vetrami ošľahaná Amundsenova tvár…

Táto predstava ho prinavrátila do prítomnosti.

A čo nového u nás?

Pridal do kroku.


Cesta sa teraz vinie strmým údolím. Sprevádza ju zurčiaci divý potok. Žblnkoce a víri, zúrivo bije do žulového brehu a cez balvany, rúti sa do mora. Prináša prvý pozdrav z rodnej dedinky…

Ešte zákruta — a som pri prvom dome, pri chalupe starého čudáka, nešťastného maliara Abilgaarda. Jeho príbytok, ukrytý v divo rastúcom kroví, lákaval chlapcov svojou tajuplnosťou. Prihrbený starec chodieval po okolí a núkal svoje obrazy. Ľudia ho už poznali. Nekupovali od neho, ale dávali mu almužnu ako žobrákovi. Prijímal ju s detským úsmevom. „Ďakujem, ďakujem,“ volal radostne. „Aspoň mám peniaze na farby…“ Všetci však dobre vedeli, že už dávno nič nemaľuje a že za tých pár grošov kupuje si chlieb, soľ a slaninu — svoju jedinú potravu…

Medzi storočnými borovicami nezjavila sa však chatrč v dolnej časti s kamennou podstienkou, lež veľká moderná vila so sklenou strechou. Severson sa pred ňou zastavil a dlho si ju obzeral.

V obloku sa zjavil usmievavý starší muž s kozou briadkou.

„Môžem vás pozvať na malé občerstvenie? Do dediny je ešte ďaleko,“ zakýval na chodca. To nebol starý Abilgaard — bol to ktosi cudzí. Nový samotársky obyvateľ v prekrásnom údolí.

Severson zmätene sklopil zrak.

„Nie, ďakujem, mám naponáhlo,“ odmietol pozvanie a rýchlo pokračoval v ceste.

Údolie sa pomaly otvorilo.

Pri pohľade na náhornú rovinu Severson ostal stáť ako prikovaný. Kde sa vzali tie vilky a prekrásne domy? Kam sa podeli naše staré otcovské chalupy?

Nezmýlil som si cestu?

Nesmelo vstúpil medzi prvé budovy.

Hej, doma je. Na tejto stráni predsa sedával večierkami s mládežou. A v lese nad ňou liezol po boroviciach a vyberal sovie hniezda. Koľko nepríjemností mal pre to doma…

Ale na týchto miestach stál predsa celkom iný dom! V drevenej chatrči trávili tu svoju neradostnú starobu dedinskí chudáci, ktorí ostali na svete sami, bez príbuzných a bez majetku. Niektorí z nich mali síce syna alebo dcéru v Amerike, kde sa im vraj dobre viedlo, no poštár chodil okolo chudobinca bez povšimnutia. A starcom ostávala iba jediná útecha — nádej, s ktorou odchádzali do hrobu…

„Ani tú chatrč už nenechali chudákom,“ pomyslel si Severson a zovrelo mu srdce. Odbočil z hlavnej cesty a dal sa krovinatým chodníčkom k malému hájiku medzi skalami.

Tu už pozná každý kameň. Táto cesta predsa vedie k rodnému domu. Naposledy ho navštívil roku tisíc deväťsto dvadsaťsedem…

Keď sa medzi stromami zjavil starý, typický severský dom s veľkým pecovitým komínom, Seversonovi zažiarili oči.

Aký zázrak! Rodný dom — môj drahý rodný dom — zub času ho ušetril! Tak ako pred rokmi vľúdne kynie mi v ústrety: Poď, chlapče, nech ťa objímem! Ako rád ťa zas vidím vo svojom náručí!

Severson stojí pri múriku a starú budovu hladká zaslzenými očami. Potom — ako pred rokmi, keď bol ešte chlapcom — rozchlopí dvierka, až zavrzgnú, a vbehne do záhradky. Aj tá je ešte vždy starostlivo ošetrovaná, akoby v nej dosiaľ pracoval starostlivý otec. A v debničkách pod oknami smejú sa kvetiny.

Kto tu len teraz býva?

Až teraz mu padla do oka mramorová doska pripevnená nad dverami. Zlatým písmom, ale jednoduchými slovami oznamuje, že v tomto dome sa narodil a prežil svoju mladosť verný spolubojovník Amundsena, statočný bojovník s ľadovými kryhami, ktorý v službách ľudstva a vedy položil život. A na samom okraji dosky je čerstvo pripísané:… „a ktorého veda ľudstvu znovu vrátila,“

Severson si znova a znova číta stručný nápis.

Konečne sa rozhodne a vstupuje po kamenných schodíkoch ku dverám.

Zaklope.

„Už idem — už idem,“ ozval sa znútra príjemný hlas. Dvere sa otvorili, na prah vstúpil starec s veľkou šedivou bradou.

„Vitaj, môj milý!“ zvolal, len čo uzrel návštevníka.

„Teda prichádzaš! No poď len ďalej, poď len dnu, Leif! Už dávno ťa čakám.“

Starec vzal vzácneho hosťa za ruku a viedol ho dnu.

„Všetko je ako kedysi. Pozri len — tvoja izbička…“

Severson vstúpil do miestnosti.

„Kto vám povedal, že prídem?“ otočil sa zrazu k starcovi.

„No, nik, nikto! Kam inde by mala viesť tvoja prvá cesta, ak nie domov? Oddýchni si teraz. Si po ceste… Skočím zatiaľ dolu do mestečka doniesť niečo pod zuby.“

„Ďakujem za láskavosť, dedko,“ povedal dojatý Severson. „Ale — pekne vás prosím — dolu ani muk. Nikomu nehovorte o mojom príchode. Aj tak ma tu už nikto nepozná…“

Starčekova biela hlava stratila sa medzi stromami rozkvitnutej záhrady.

Severson sa poobzeral po miestnosti. Starý príborník stojí tam, kde stával pred rokmi. Iba sošky a drevené figúrky sú trocha inak usporiadané.

A v jednoduchej jedálni dýcha všetko minulosťou. Len stena oproti oknu je vyzdobenejšia. Zmenila sa na galériu rodinných fotografií. Uprostred visia tri veľké obrazy otca, matky a mladého Leifa zo študentských čias.

Severson sa posadil za ťažký dubový stôl a očami prebehol vyrezávané stoličky. Tu sedával v rodinnom kruhu.

Zo spomienok ovládla ho tá najživšia. Zdalo sa mu, že na stole je zasa pripravená hostina. Otec dvíha pohár a vstáva: „Tak teda — na to ďalšie povýšenie, vzácni priatelia…“ Rad-radom si štrngá s hosťami.

„Vale, vale, podúradnícke roky,“ veselo volá kantor z jednotriedky a berie husle. Otec nie je zvyknutý piť; po treťom poháriku mu už žiaria oči. „Len jedzte a pite, nastávajú lepšie časy,“ hovorí radostne. Matka sa však tvári ustarostene. Nakláňa sa k manželovi a šepká — žiaľ — príliš hlasno: „Dnes tu hodujeme, a zajtra možno si už budeme opasok priťahovať. Plat sa ti predsa oveľa nezvýšil — práve o toľko, že už nemusíme kupovať na dlh…“

Niekoľkí hostia matkinu poznámku počuli. Úsmev im zamrzol na perách. Chvíľku sa ešte naoko bavili — a potom sa jeden za druhým nečakane lúčili. Musia domov, čaká ich ešte veľa práce… Otec prebodáva matku pohľadom. „Prekliaty život — aj túto malú radosť mi musíš pokaziť svojimi večnými starosťami, Angela?“ zvolal beznádejne a pohár vína tresol o stenu…

Severson sa snaží rýchlo zahnať takéto smutné spomienky. Vstáva a ide k oknu.

„Čo asi robí môj dúbok?“ vzíde mu na um pri pohľade na lesík. „Nevyhynul ešte?“

Vychádza z domu a vystupuje k lesu.

Pri skupine balvanov rozkladá svoju korunu mohutný strom.

„Vari ty si môj dúbok? Veru dávno je už tomu, čo som ťa tu — maličkého — zasadil na pamäť radost ného života v škole — a potom, ako, som sa o teba staral! Len my dvaja sme tu ostali — a okolo nás sa zmenilo všetko…“

Koruna stromu tíško šumela, akoby sa chcela porozprávať so svojím starým známym. Posvätné ticho letného dňa prerušilo čvirikanie vrabcov, zápasiacich v malej neškodnej šarvátke.

Severson si sadol do trávy a oprel sa o kmeň. V týchto miestach sedával za letných večerov s otcom. Často sa dívali celé hodiny bez slova na chudobnú dedinku a na krajinu za ňou. Mladému Leifovi sa zdala veľmi chudobnou, príliš tesnou pre bujného orla s mohutnými krídlami. Túžil vzletieť vysoko a do neznámych diaľok, bojovať a dobývať. Iba v cudzine čaká nás šťastie…

Otec, ten rojčil viac o tom, aké by to bolo krásne, keby on a všetci jeho susedia zbohatli a mohli žiť aspoň tak spokojne a bezo strachu ako farmár Vestersen. Z čoho by však mohli zbohatnúť? Kraj je taký Chudobný — a oni príliš lipli na rodnej pôde…

A predsa! Na miestach, kde kedysi stála chudobná dedinka, rozkladá sa teraz mestečko s prepychovými vilkami. Jarlsberg sa premenil na mesto.

Na asfaltovej ceste, vedúcej zo stredu dediny na stráň, zjavilo sa čudné auto. Malo elegantne zaoblené tvary a šlo celkom ticho, akoby nemalo ani motor. O chvíľu sa zastavilo pri rodnom dome.

Z auta vystúpil starček. Pod pazuchou niesol veľkú škatuľu. Zakýval na Seversona a vstúpil do domu. O chvíľu sa zjavil na stráni.

„Tak už som zasa tu,“ povedal dobromyseľne a sadol si vedľa hosťa. „No — ako sa ti, synku, páči domov? Opeknel ako bábika, všakže?“ Rukou nežne prešiel panorámu pod stranou.

„Naozaj opeknel, dedko… Takmer som ho nepoznal. Čí je ten nádherný dom uprostred dediny? Áno, ten najväčší.“

„Číže by bol? Je náš.“

„Váš? Vašej rodiny? Prepáčte, ako sa voláte?“ Starček sa srdečne rozosmial.

„Vidíš — ani som sa ti nepredstavil. Každý ma tu tak dobre pozná, že mi to ani na um neprišlo… Po otcovi volám sa Kolfsen, ale hovoria mi len Olafsen.“

„Kolfsenovcov som dobre poznal,“ spomína si Severson. „Bývali na kraji dediny pri potoku. S Albertom Kolfsenom som študoval v Oslo. Ale Kolfsenovci — to predsa neboli nijakí boháči. Mali veľa detí a otec im toho mnoho dať nemohol. Bol iba drevorubačom…“

„Jedným z tých som práve ja,“ usmial sa starec. „A vidíš, som bohatý, a nielen ja, ale všetci v našej dedine… Ako vidím, s tým domom sme si nerozumeli. Nepatrí iba mne alebo mojej rodine, lež všetkým v obci. Je to totiž náš kultúrny dom.“

„Pred chvíľou som o tom premýšľal,“ zadumane povedal Severson. „Povedzte, ako sa to stalo, že ste v dedine tak nečakane zbohatli? Našli ste vari niekde v horách zakopaný poklad?“

Starček prikývol.

„Veru hej, chlapče, našli sme veľký poklad. A vzácnejší a cennejší ako zlato. A vieš, ako sa nazýva? Prezradím ti to. Hovoríme mu svorná spoločná práca bez vykorisťovania človeka človekom. Pozri len, koľko šťastia nám priniesol tento poklad. Tá biela budova so slnečnými oknami na protiľahlej stráni — to je náš dom zdravia — prv sa mu hovorilo nemocnica. A tá ružovkastá budova pri vchode do Björnsonovej rokle — to je pioniersky palác pre náš drobizg. A teraz pozri na Jotunský vrch. Čo tam vidíš?“

„Zdá sa mi, že tam stojí hvezdáreň. Doteraz som si ju ani nevšimol.“


„Správne, to je naša ľudová hvezdáreň. Vieš, ľudia sa dnes do astronómie priam zaľúbili. Moji vnuci a vnučky chodia tam každú sobotu večer. Keby sme sedeli trochu vyššie, videl by si aj naše športové ihrisko a kúpalisko. Odtiaľto ich nevidíme, sú skryté medzi stromami.“

„A načo máte tú veľkú sklenú halu?“

„To je náš nový textilný závod. Keď vstúpiš dnu, začuduješ sa, ako málo ľudí tam pracuje. Všetko je automatizované — proste — namáhajú sa tam za nás stroje.“

Severson si odtrhol steblo trávy a odhryzol mu konček. „Ešte vždy nechápem, kde vzali peniaze na také nákladné stavby. Požičali ste si z banky alebo od niektorého milionára z Oslo?“

„Kdeže, chlapče! Na banku, ani na milionárov nikdy sa nedalo spoľahnúť. Kým boli v našej krajine páni, pšenica nám veľmi nekvitla. Boháčom išlo vždy o to, aby sa mali dobre oni sami. Čo im už záležalo na tom, že starý Kolfsen umieral s deťmi od hladu? Že veľký a talentovaný umelec Abilgaard musel žobrať? Že zostarnutého chudáka čakalo už len biedne živobytie v chudobinci, z milosti dobrotivých susedov, ktorí sami nemali oveľa viac? Drahý Leif, s milionármi by sme našu dedinu nikdy neboli zveľadili. Odjakživa sa bratríčkovali s anglickými boháčmi a aj svoj kapitál, vycicaný z nášho ľudu, vyvážali do Anglicka. A ľud — čo im na ňom záležalo! Hlavné, že ich vrecká boli plné.

Tajomstvo nášho bohatstva tkvie v inom. Čoskoro uvidíš na vlastné oči. Dovoľ, aby som ťa pozval na malý olovrant…“

Na starom dubovom stole v jedálni bolo pripravené niekoľko tanierov s vkusne upravenými studenými jedlami, zákuskami a ovocím.

Severson sa nedal dlho núkať…


14

PRI PRAMENI BOHATSTVA


„Dedko, mohli by ste mi tajomstvo vášho bohatstva prezradiť už dnes? Veď iste chápete, že horím zvedavosťou. Nedalo by mi to pokoja…“

Starčekovi sa rozžiarila tvár.

„Prečo nie? Ba celkom sa teším, že ťa naša práca zaujíma. Na šťastie mám tu auto a malou prehliadkou sa nijako neunavíme.“

„Toto auto je vaše, myslím totiž — je vaším súkromným majetkom?“ spýtal sa Severson, keď sa pohodlne posadil.

„Áno, moje,“ povedal hrdo starček. „Kúpil som si ho za prémiu, ktorú som nedávno dostal.“ Auto sa rozbehlo.

Severson márne napínal sluch. Typické bzučanie motora nebolo počuť.

„Ako to, že motory idú tak tíško?“ spýtal sa prekvapene.


„To je veľmi jednoduché, chlapče,“ usmieval sa starček. „Moje auto nejde na benzín, ale na elektrinu.“

„Poháňajú ho azda akumulátory?“ hádal hosť.

„Niekedy. Na bočných cestách. Na hlavných hradských si berie energiu z kábla ukrytého pod zemou.“

„To vari nemyslíte vážne,“ čudoval sa Severson. „Ako môže vaše auto brať energiu z kábla zakopaného pod hradskou? A či možno elektrinu vysielať na diaľku bez drôtu?“

„Prečo nie? Rozhlasové stanice to robili už v tom čase, keď ty si bol ešte mladý. Energiu, ktorú vysielali na všetky strany, zachycovali prijímacie antény.

V našich elektrických hradských je proste inštalované vysokofrekvenčné vedenie, ktoré indukuje elektrickú energiu v aute. Toto ešte nie je posledné slovo techniky. V Moskve, v Prahe a v ďalších mestách, kde je vývoj už v pokročilejšom štádiu ako u nás, začínajú vyrábať už celkom nový typ áut, ktoré poháňa priamo atómová energia.“

Severson sa zamyslel.

„Ako to myslíte, že sú ďalej?“ spýtal sa.

„Mám tým na mysli vývoj ľudskej spoločnosti.

V Moskve a v Prahe napríklad dali sa na cestu socializmu o niekoľko rokov prv ako my. Jednoducho — troška nás predbehli. Žijú už pekne v komunizme — a my tu máme ešte len socializmus. No vôbec nám to nevadí, neboj sa. Veď ich čoskoro dohoníme..

Išli práve ulicami mestečka.

Ľudia, ktorí stretávali auto, kývali im na pozdrav. Seversonovi sa zdalo, že zdravia až príliš slávnostne, akoby už vedeli, že pri starčekovi sedí návštevník zo starého Jarlsbergu…

Po malej chvíli auto opustilo mestečko. Prešlo skalnatým priesmykom a zastavilo sa na okraji zvlnenej náhornej roviny.


Severson ju dobre poznal. Predtým tu bývali iba pusté pastviská.

Od toho času sa rovina veľmi zmenila. Kamenitá macošská pôda vydala zo seba nečakané plody. Bývalá pustatina sa premenila na kvitnúcu záhradu.

„Vystúpime na chvíľku?“ spýtal sa starček. „Vidím ti na očiach, Leif, že by si chcel tú krásu ohmatať rukami.“

Severson prikývol a vyskočil z auta. Pomaly sa rozhliadal okolo seba — a mlčal.

Zlaté obilie sa vlnilo v teplom vetríku a vytváralo bežiace tiene. Roľníci tomu hovoria, že sa váľa nový chlieb.

Na stranách pásli sa stáda kráv a oviec. Celú rovinu pretínali pásy ovocných stromov.

Uprostred tejto bohatej rodiacej krajiny stál rad podlhovastých budov.

„Ako vidíš, chlapče, tajomstvo nášho bohatstva je celkom jednoduché. Za ten čas, čo si tu nebol, stali sa z nás hotoví farmári,“ usmieval sa starček. Pozorne sledoval aj ten najmenší pohyb na Seversonovej tvári.

„Nijako nemôžem pochopiť, ako ste to mohli dokázať na tunajšej chudobnej a neúrodnej pôde,“ krútil hlavou Severson.

„Naša pôda bola kedysi chudobná — no už dávno nie je, chlapče. Naučili sme ju dávať vysoké výnosy. Vieš, bez práce nie sú koláče. Ale nemysli si, že pôdu prinútiš rodiť iba lopotou. Naši predkovia tu lopotili od pradávna — a predsa nemali z čoho zbohatnúť. Ak chceš z pôdy zbohatnúť, musíš poznať jej záľuby a nedostatky. Potom si dá povedať. Len pozri, aké krásne žito sme vypestovali! Rodilo sa tu, keď si bol mladý? Nikdy. Nože ho popozeraj zblízka…“

Starček pristúpil k lánu, odtrhol niekoľko klasov a podal ich Seversonovi.


„Šesť klasov na jednom steble?“ zvolal prekvapený hosť. „Je to dáka odroda, či je všetko žito takéto?“

„Všetko!“ povedal hrdo starček. „A nie je to žiadna odroda, ale nami vypestované šesťklasové žito. Dáva nám šesťkrát väčšie výnosy ako normálne žito.“

„A či môže človek donútiť rastlinu, aby rástla podľa jeho želania? To dokáže hádam len čarodejník — a poverám neverím.“

„A vidíš, my sme takí čarodejníci. Vypestovali sme nielen nové druhy rastlín podľa nášho želania a potreby, ale aj nové druhy zvierat, ktoré majú pre nás menej nevýhodných a viac užitočných vlastností. Len počkaj, keď prejdeš našimi maštaľami alebo líščou farmou, ktorú mám ja na starosti!“

„Zdá sa mi to ako v rozprávke. Naučili ste sa vari robiť zázraky?“

„Nie, to sme ani nepotrebovali, chlapče. Iba sme ovládli vedu, ktorú dal ľudstvu Mičurin — veľký priekopník v boji o víťazstvo človeka nad prírodou. V prvej budove, ktorú vidíš priamo pred sebou, je výskumná stanica. Skúšame tam najnovšie objavy vedy a neustále skúmame, ako možno ešte zdokonaliť všetky druhy rastlín a zvierat, ktoré pestujeme. A súčasne hľadáme cestu k celkom novým druhom. Tak napríklad pred rokom podarilo sa nám dochovať výbornú dojnicu, ktorá je vlastne krížencom kravy so sobom. Krížením sme spojili najlepšie vlastnosti obidvoch druhov zvierat.“

Severson sa tváril nedôverčivo.

„A čo máte v tých ďalších budovách?“ spýtal sa.

„V tej podkovitej uskladňujeme stroje. Tieto sú pre nás popri vede najdôležitejšie. A teraz už ostáva iba jediné, čo je nevyhnutné: trochu dôvtipu! Musíš si napríklad prepočítať, ako najlepšie môžeš dve tretiny úrody z polí premeniť na mäso. Aj keď sa budeme čo ako usilovať, na obilnicu náš hornatý kraj nepremeníme. Preto hlavným prameňom nášho bohatstva je pre nás živočíšna výroba. Tejto patria ostatné budovy.“

„To sú teda maštale, však?“ hádal Severson.

„Tak trochu. No vyzerajú celkom inak ako chlievy, ktoré si poznal za mladi. Premenili sme ich takmer na továrne. Mlieko i maslo vyrábame doslova na bežiacom páse.“

„To hádam nie je ani možné,“ zapochyboval Severson. „Dobytok predsa ostane dobytkom…“

„To áno,“ smial sa starček. „Ale prácu s ním možno zmeniť a zdokonaliť. Nášho dobytka sa ľudská ruka ani nedotkne.“

„Vari ste ho naučili hovoriť, chodiť si po krm a vlastnoručne sa očistiť a podojiť?“ pokúšal sa o vtip Severson.

„Poďme teda dnu, uvidíš sám,“ usmial sa starček popod fúzy a viedol hosťa k veľkej budove, ktorá mala pôdorys v podobe písmena H.

Pri vchode ich privítala slnkom opálená dievčina v bielom plášti.

„Ste zverolekárka, prosím?“ spýtal sa Severson.

„Naša Angelika je všetko,“ usmial sa starček. „Vedie celý mliečny konvejer[1 - konvejer — dopravný pás, zvaný aj „paternoster“.]. A jej biely plášť ťa nemusí prekvapovať. Aj my ho hneď dostaneme, bez plášťa nás totiž Angelika nevpustí dnu…“

Hostia vskutku dostali biele plášte a dievčina ich uviedla do budovy.

„Vysvetľuj všetko zrozumiteľne, Angelika, á nemysli si, že hovoríš s nejakými odborníkmi,“ prekáral dievčinu starček.


„Ako by som mohla hovoriť nezrozumiteľne, Olafsen?“ ohradzovala sa Angelika. „Veď tu nie je nič zlo

žité. Ustajnené kravy obsluhuje niekoľko jednoduchých zariadení. Krmivo prichádza automaticky až do žľabu; aj o čistenie kravina starajú sa stroje, štyrikrát denne prechádzajú kravy do miestnosti na dojenie, ktorá je uprostred budovy… V týchto miestach ich očistia striekacie a vysávacie prístroje. Kravy prichádzajú na dojenie celkom čisté… Tu, v miestnosti na dojenie, im nasadíme strojové dojičky. Mlieko preteká týmto potrubím do chladiarne, potom do kanví a do skladu. Prepravné cisterny si automaticky prečerpajú mlieko z kanví a odvezú ho do mliečneho kombinátu v Bergene.“

Severson obdivoval dômyselné zariadenia a! vzornú čistotu celého kravína. Podobné stroje vykonávali všetku ťažkú prácu aj v teľatníku, v sklade ä v prípravovni krmiva, v ošipárni i v teplárni.

„Tak prepychove negazdoval ani bohatý Vestersen,“ povedal s uznaním Severson.

„Ako by aj mohol?“ zvolal starček. „Toto všetko sme si mohli vybudovať iba my, všetci spoločne. Jednotlivec by to nikdy nedokázal. Na rozkúskovaných políčkach by sa naše stroje ani nepohli a v malinkých chlievoch, aké mali jednotlive hospodáriaci roľníci, by sme úmornú robotu okolo dobytka neboli mohli mechanizovať.“

„A komu teda patrí tento veľkostatok?“ spýtal sa Severson.

„Ešte vždy si všetko predstavuješ po starom,“ srdil sa očistom starček. „Komu inému by mohol patriť, keď nie nám všetkým? Hádam by si nechcel, aby sme tu nechali kraľovať nejakého dedinského boháča, akým bol Vestersen? Vari si myslíš, že by nám postavil kultúrny dom, pre každú rodinu vilku — a nad Jarlsbergom hvezdáreň? Radšej by získané peniaze vyviezol do cudziny. Nám začalo šťastie kvitnúť, chlapče, až vtedy, keď sme sa všetci spojili v družstve a dedinským boháčom sme vzali všetku moc. Tak je to. Vo svornej práci je tajomstvo nášho bohatstva…“

Seversona natoľko zaujala prehliadka modernej farmy, že celkom zabudol na čas.

Iba predlžujúce sa tiene mu pripomenuli dohovorenú schôdzku s Natašou.

„Kde, prosím pekne, býva pán Hallström?“ spýtal sa starčeka. „Mám preňho list od akademika Tarabkina.“

„Zaveziem ťa k nemu. Určite ho ešte zastihneme v dome zdravia. Často je tam až do neskorého večera.“

Hallström však v nemocnici už nebol. Pred hodinou odišiel domov. Starček zaviezol teda Seversona k jeho vilke.

„Prvú noc prespíš doma, alebo prijmeš pohostinstvo nášho primára?“ spýtal sa ho starček pri lúčení.

„Rozhodne by som radšej spal doma, no nečakajte ma, pôjdem domov pešo. Aspoň si prezriem dedinu — a trocha sa aj prejdem…“

Severson zazvonil. Otvorili sa domové dvere a v ústrety mu vyšiel asi päťdesiatročný muž statnej postavy.


„Odpusťte, že vás obťažujem,“ vyjachtal rýchlo Severson, len čo sa predstavil. „Prinášam vám list od akademika Tarabkina z Moskvy…“

„Mám teda dvojnásobnú česť naraz,“ usmial sa lekár. „Vaša návšteva — a list od môjho veľkého učiteľa… No nestojme tu na schodoch. Iste prijmete moje skromné pohostinstvo…“

Lekár voviedol hosťa do veľkého, no jednoducho zariadeného salónu a ponúkol mu kreslo proti sebe. Na okamih sa ospravedlnil a rýchlo otvoril obálku. Po prečítaní listu úprimne sa podíval Seversonovi do očú.

„Akademik Tarabkin ma požiadal, aby som sa ujal starostlivosti o vaše zdravie, ktoré vám prinavrátil. Ak máte ku mne rovnakú dôveru…“

„Neviem, či si takú pozornosť vôbec zaslúžim,“ povedal nesmelo Severson. „Ešte ani neviem, či tu nájdem nejaké zamestnanie a či budem vôbec schopný zarobiť toľko, aby som sa mohol s vami vyrovnať…“

„Aj v tom vám rád pomôžem,“ usmieval sa Hallström.

„To veru nemôžem od vás žiadať,“ zavrtel hlavou Severson. „Ničomu totiž nerozumiem. Príliš veľa som spánkom zameškal…“

„Môžete byť spokojný a bez obáv. Všetko rýchlo dohoníte. Učený ešte nikto z neba nespadol a ani dnes sa naše deti nerodia s inžinierskym vzdelaním. Ak sa pustíte do učenia s chuťou, zakrátko vniknete do všetkých dnešných tajov.“

„Chcem sa učiť — chcel by som začať hneď. No čím a kde začať? Celá dnešná veda a technika je pre mňa španielskou dedinou. Mám dojem, že by som prepadol aj v škole pre najmenších žiakov…“

„Len sa nepodceňujte, také zlé to s vami nie je. Študovali ste predsa techniku v Londýne — a tá vám iste dala slušné vzdelanie. Na tomto základe môžete dobre stavať. Veď dnešná veda a technika je taká istá, aká bola, keď ste boli mladý. Základy sú celkom rovnaké, iba sa viac rozvinula do hĺbky a šírky.“

Lekár vstal a otvoril dvere do vedľajšej miestnosti.

„Pozrite. Všetky tieto knihy máte kedykoľvek k dispozícii. Rád vám pri ich štúdiu pomôžem, nakoľko len budete moju pomoc potrebovať.“

Severson sa díval na veľkú knižnicu dychtivým zrakom. Zdalo sa mu, že sa pred ním otvorilo čosi ako rozprávkový poklad na Veľký piatok.

„Môžem si knižnicu poprezerať?“ zašepkal.

„Nech sa páči, môžete si vziať hociktorú knihu. Zatiaľ pripravím s manželkou večeru. Ospravedlňte ma, prosím, na chvíľočku…“

Hosť prečítal najprv zlaté nápisy na chrbtoch kníh. Potom sa osmelil a jednu z nich vytiahol z regála. Bola to rozprava o anabióze čiže oživovaní živočíchov. Severson si prezrel kresby a dal sa do čítania. Ktovie, ako dlho by bol čítal, keby sa v miestnosti zrazu nebol ozval hlas:

„Vidím, že máte pravdu, súdruh Hallström. Náš drahý priateľ sa vskutku pustil do štúdia hneď…“

Severson rýchlo zdvihol hlavu. Vo dverách stála pri lekárovi Nataša…

„Nie je tu už dávno?“ vzišlo mu na myseľ. „Nepovolila mi cestu pešo len preto, aby ma predbehla a Hallstrôma a celý Jarlsberg pripravila na moju návštevu?“

Usmieva sa akosi potmehúdsky.


15

POZVANIE


Nataša sa ma druhý deň ráno rozlúčila a vrátila sa do Moskvy.

Severson sa stal u Hallströmov denným hosťom. Na radu lekára začal študovať systematicky podľa starostlivo vypracovaného plánu. Získané vedomosti si denne overoval v rozhovoroch.

Pravidelne navštevoval aj kultúrny dom a výrobné stredisko. Čoskoro si získal medzi obyvateľmi Jarlsbergu mnohých dobrých priateľov. Každý večer vracal sa do svojho rodného domu na stráni.

Teraz sa staral oň sám, no aj starček mu ostal verný. Nebolo dňa, aby sa tu cestou zo svojej líščej farmy nezastavil.

Raz ho zaviedol aj do textilného závodu. S rozkošou sa kochal pohľadom na hosťa z minulosti, ktorý nevychádzal z údivu. Obrovské dielne, vedené jediným človekom, ohromovali ho svojou čistotou a dômyselnosťou automatických strojov, ktoré pracovali presnejšie, pozornejšie, ako by to dokázal najzručnejší človek.

Dni sa míňali v usilovnej práci. Severson si už osvojil základy atómovej fyziky a mičurinstva, vnikol do podstaty mnohých moderných strojov a rozširoval svoje znalosti z matematiky.

Raz týždenne písal listy svojim známym v Moskve — a Alene Svozilovej do Prahy. A raz týždenne mu prichádzali aj odpovede…

Až prišiel onen nečakaný osudný list… Na obálke bola vytlačená hlavička:

Svetová akadémia vied, Prezídium, Přerov.

Severson sa najprv domnieval, že ide o omyl. Akadémii nepísal a rozhodne ani nečakal, že by ho mohla akadémia o niečo požiadať. No adresa hovorila celkom jasne, že list patrí naozaj Seversonovi. Potvrdil to aj jeho obsah:


„Vážený súdruh Severson, dovoľujeme si Vás pozvať na pravidelné zasadnutie historickej sekcie Svetovej akadémie vied, na ktorom sa budú hodnotiť študijné práce o začiatku dvadsiateho storočia. Dúfame, že nám ako znalec tohto historického obdobia pomôžete overiť a doplniť niektoré fakty, pre ktoré nemáme priamy dokumentačný materiál.

Na zasadnutí Vás očakávame v utorok tridsiateho septembra. Použite, prosím, raketové spojenie Oslo — Praha. Oznámte nám vopred hodinu príletu, aby Vás mohol čakať náš zástupca, ktorý bude Vaším spoločníkom na ceste do Přerova.

    
Za prezídium akademik Vandans.“


Dvanáste poschodie rozľahlej budovy fyzikálneho ústavu v Prahe je už vyše mesiaca noc čo noc osvetlené až do rána. Po celý ten čas akademik Navrátil neopustil svoju pracovňu. Spával denne iba niekoľko hodín na gauči, ukrytom za záclonou v rohu miestnosti.

Okrem členov Navrátilovho kolektívu málokto vedel, na čom akademik tak intenzívne pracuje.

Keď Alena Svozilová vstúpila do pracovne s veľkým lepenkovým puzdrom na výkresy v pravej ruke, sedel akademik práve pri dokonalom počítacom stroji typu „Sloboda“.

Alena trpezlivo vyčkala, kým stroj dopočítal a podal konečný výsledok. Navrátil vzal rýchlo ústrižok pásky a porovnával ho so svojimi poznámkami v notese.

Iba teraz spozoroval príchod dievčiny. Usmial sa na ňu — a zavrel oči. Alenu to nijako neprekvapilo. Dobre poznala akademikov zvyk — premýšľať so zatvorenými očami. Robieval to aj pri rozhovoroch, keď pozorne načúval.

„Čan-suova pripomienka je správna,“ povedal bez toho, že by otvoril oči. „Viac hláv, viac rozumu. Bude treba pozmeniť dráhu podľa jeho návrhu… Čo dobrého mi prinášate?“ pozrel opäť na dievčinu.

„Zajcev dodržal slovo,“ odpovedala s úsmevom a položila puzdro na stôl. „Som dobrý diplomat, však?“

„Otvorte puzdro radšej vy,“ povedal namiesto odpovede.

Alena prerezala poistnú pásku na vrchnáku a sňala ho. Trasúcou rukou opatrne vytiahla svitok výkresov a husto popísané hárky papiera. Rozložila ich po stole a aby sa neskrúcali, položila na ne niekoľko predmetov, ktoré mala po ruke.

Akademik prebehol nervóznymi očami po náčrtoch a po stĺpcoch čísel. Jeho zrak utkvel na posledných riadkoch pripojeného listu:

a z toho teda vyplýva, že Váš návrh je uskutočniteľný. Projekt atómovej elektrárne, ktorý Vám posielam, je overený skúškami v našich laboratóriách. Rád by som sa zúčastnil na konečných skúškach na Mesiaci; nezabudnite ma pozvať. Počítajte so mnou aj pri realizácii svojho odvážneho a pritom takého skvelého návrhu.

Do boja za ďalšie víťazstvo vedy — za ďalší triumf ľudstva!

Váš Peter Ivanovič Z a j c e v.

Navrátil sa rýchlo sklonil nad veľkým, starostlivo narysovaným výkresom.

„Posledné najdôležitejšie ohnivko reťaze je pevné,“ zvolal po chvíli. „Pozrite, Alenka, ako krásne doplní náš „Lúč“.“

Ani pri prezeraní ďalších výkresov a výpočtov nevychádzal akademik z nadšenia.

„Zlatý Peter Ivanovič!“ zvolala zrazu dievčina a podala Navrátilovi hárok papiera. „Dáva nám k dispozícii svoj najnovší objav…“

Akademik pozorne prečítal listinu a zavrel oči.

„Využitie energie atómových jadier na sedemdesiatdeväť percent,“ zašepkal… „Ako v tej rozprávke: do batoha sme dali hríby — a priniesli sme domov zlato…“


Do pracovne preniklo už belasé ranné svetlo. Štyridsaťročný muž bez fúzov a počerná dievčina ešte vždy študovali materiál z Moskvy…

„Čo je dnes?“ spýtal sa nečakane Navrátil.

Dievčina neporozumela otázke.

„Myslím, ktorý deň je dnes. Štvrtok?“

Alena sa srdečne zasmiala.

„Vidieť, že nežijete s časom, ani s priestorom. Veď je už sobota! Sobota dvadsiateho ôsmeho septembra…“ zdôraznila.


„Do pondelka máme teda ešte dva dni. čo myslíte, spracujeme za tie dva dni všetok materiál a vypracujeme definitívny návrh?“

Dievčina sa trochu zarazila.

„Chcete ho predniesť už na budúcom plenárnom zasadnutí Akadémie?“ spýtala sa neisto.

„Už by som to rád mal za sebou, dievčatko. Veď viete, ťažko je človeku, keď musí svoje dielo nosiť v srdci niekoľko rokov,“ zasmial sa.

„Nie som taký spokojný, ako sa vám hádam zdá. Nezabúdajte, že som z Kyjova — zo Slovácka, — a že mi v žilách koluje horúca krv. Bojovná, viete? Čakanie ma už znervózňuje… Možno, že návrh zamietnu — a potom by bolo zbytočné ďalej na ňom pracovať…“

„Nemôžu zamietnuť! Je uskutočniteľný! Uvidíte, že ho prijmú… No za dva dni…“ zaváhala.

„… to nedokážeme, chcete azda povedať?“ dokončil vetu Navrátil. „Čo je dnes s vami? Ani vás nepoznávam. Vari nedokázal náš kolektív viac — a často v kratšom čase? Keď si. rozdelíme úlohy, v pondelok ráno bude všetko hotové. Len s chuťou do toho! Ktovie, čo všetko ešte budeme musieť, na návrhu zmeniť po pripomienkach Akadémie. No aj keď prijmú návrh bez zmeny, koľko práce nás ešte čaká!“

Dievčinu zalial rumenec, viditeľný aj na počernej pleti.

„Nemyslite si, že pri poslednej bitke chcem utiecť z boja. Ale…“

„Ale?“

Akademik pozrel na Alenu skúmavo.

„Ach tak, celkom som zabudol,“ klepol sa končekom prstov do čela. „Čakáte hosťa, pravda?“

„Ja nie, ale Akadémia,“ opravila ho a sklopila oči.

„No, nemajte mi za zlé. Pomýlil som sa. Severson teda priletí do Prahy už dnes?“


„Áno, na poludnie. Poslal telegram. Zajtra ho mám na žiadosť Akadémie sprevádzať do akademického mesta… Napokon — veď ho Akadémia pozvala na váš návrh,“ dodala vyčítavo.

„Bez doktorky Svozilovej by som na tento geniálny návrh nebol prišiel. Obávam sa, že to bol ten najlepší krok k tomu, aby som stratil svoju najlepšiu spolupracovníčku…“

„Vyčítate mi tie dva dni voľna, ako — ako — akoby ste na Seversona žiarlili,“ urazila sa Alena. „Dobre viete, ako mám rada svoju prácu a ako si vážim vaše vedenie. Ako by som vás mohla opustiť? Vari neviete, akou cťou je pre mňa spolupracovať s vami? Veď veď Seversona ani dobre nepoznám. Iba v Moskve som s ním hovorila niekoľko hodín. Keď je to tak, rozhodne mu nebudem robiť sprievodkyňu…“

Rozbehla sa k televíznemu telefónu.

Navrátil ju zadržal.

„Nikam nevolajte… Nerozumiete žartu — vy veľké dieťa! Radšej prineste návrh na kuchyňu! Robili ste na ňom, hlavné fakty môžete mať za dve hodiny hotové. Viac by som od vás nebol žiadal ani vtedy, keby ste nikam nešli. O pol dvanástej už môžete byť na letisku… Prepáčte — podľahol som na okamih nervozite…“


Strieborné raketové lietadlo zosadlo ľahko na asfaltovú plochu pražského letiska. Zastavilo sa pri hlavnej budove.

Dvere trupu sa otvorili a na schodíkoch ako prvý spomedzi cestujúcich zjavil sa Severson.

Roztržito sa rozhliadal. Vtom zazrel Alenu.

„Vy tu?“ zvolal prekvapene. „Ako ste sa dozvedeli, že priletím do Prahy? Veď som vám o tom úmyselne nepísal. Chcel som vás prekvapiť…“


„A zatiaľ som prekvapila ja vás… Hľadáte azda ešte niekoho?“ spýtala sa dievčina, keď srdečne privítala hosťa v Prahe.

„Áno, mám sa tu stretnúť so zástupcom Svetovej akadémie, ktorý ma bude sprevádzať do Přerova…“

„Tým zástupcom som ja,“ usmiala sa.

„Vy, slečna?“ vzdychol Severson prekvapene. „Ako to, že práve vy?“

„Vôľou osudu,“ žartovala Alena. „Vari ste sklamaný?“

„Naopak, veľmi milo prekvapený, slečna…“

„A môžem vás hneď o niečo poprosiť? Nehovorte mi, prosím, slečna! Znie to cudzo, staromódne. Hovoria mi buď súdružka, priateľka alebo jednoducho Alena. To posledné sa mi najviac páči…

No — a teraz vám predkladám posúdiť program, ktorý som zostavila na dnešok: popoludní — prehliadka mesta, večer — koncert alebo opera, podľa výberu. Súhlasíte?“

„Som vám veľmi povďačný. Už dávno som túžil pozrieť si Prahu. Keď som bol mladý, niekoľkokrát som cestoval do Talianska cez Prahu. No to je už naozaj dávno…“ usmial sa rozpačite.

Alena objednala aerotaxi. Najskôr musí hosťa odprevadiť do hotela, aby sa mohol po ceste vykúpať a dobre najesť.

Vrtuľník sa vzniesol nad letisko a zamieril k mestu.

Parky a zelené trávniky medzi palácmi menili sa už na zlatú záplavu jesenných farieb.

„Táto časť Prahy zostala nezmenená,“ ukázala Alena na Hradčany a na Malú Stranu. „Ponechali sme ju pre jej historickú cenu. Aj všetky pamätné budovy a umelecky hodnotné stavby, ako Národné divadlo, Národné múzeum a kostoly zostali zachované. Niektoré budovy ostali na svojom pôvodnom mieste, iné sme presťahovali, aby sa dosiahol dokonalý súlad medzi starou a novou Prahou.

Najviac sa zmenili tie časti mesta, kde sa bývalo bez slnka a bez zelene a kde obytné budovy nemali ani historickú, ani umeleckú hodnotu. Pozrite napríklad vľavo, na túto stráň: to je Žižkov. Vežovité paláce postavili sme už v atómovom veku — a predsa nijako nerušia ráz našej „stovežatej Prahy“. Architekti sa o to úzkostlivo starali. Podobne sa zmenili Vinohrady na protiľahlej stráni.

Priemyselné stavby sme preložili za mesto, aby bolo vnútri Prahy viac miesta pre parky. Našou zásadou je bývať zdravo a v krásnom prostredí. Do každého bytu musí určitú časť dňa svietiť slnko…“

„Čože je to za palác na tomto kopci?“ ukázal Severson na Petřín.

„To je pýcha našich národov,“ povedala hrdo Alena. „To je pamätník kultúry českého a slovenského národa. Na stavbe pracovali naši najvýznamnejší umelci — sochári, architekti, maliari. V pamätníku sú uložené diela všetkých našich mysliteľov, vedcov, umelcov a spisovateľov, ako Komenského, Purkyňu, Mánesa…“

Vrtuľník zamieril k Nuselskému údoliu. Preletel ponad nuselský most a pristál na streche paláca zo žltkastého mramoru. Hlboko dole práve vychádzala z metra skupina smejúcich sa ľudí…


Je nedeľa dvadsiateho deviateho septembra.

Severson sedí s Alenou v lietadle a so záujmom si prezerá krajinu, ubiehajúcu pod ním. Mestá, kúpajúce sa v zeleni, široké lány, lesy, jazierka a moderné závody… Zdá sa, že celá krajina kvitne, hoci je už jeseň…

V diaľke zasvietil v lúčoch slnka strieborný pás rieky.


Nie, to nie je rieka, uvedomuje si Severson. Tečie príliš priamo a pravidelne. Je to dielo človeka — prieplav. Obidvoma smermi plavia sa po ňom biele lode.

Lietadlo pristáva na letisku uprostred nedozernej roviny.

Cestujúci presedajú do elegantného auta a vezú sa po širokej hradskej k mestu.

Seversona prekvapuje jeho nádhera. Na šikmom námestí, zdobenom parkami, vypína sa obrovský palác so zložito členeným pôdorysom. Okolo neho sú menšie budovy a vilky.

„Přerov?“ pýta sa Severson ako vo sne.

„Nie, Přerov je o kúsok ďalej. Toto mesto postavila Svetová akadémia vied. Zhromažďujú sa v ňom vedecké objavy z celého sveta. Tu sa organizuje aj boj ľudstva s prírodou. V palácoch a vilkách naokolo bývajú členovia prezídia a zamestnanci Akadémie.

Zajtra predpoludním bude v ľavom krídle hlavného paláca zasadať historická sekcia, ktorá vás pozvala. A v hlavnej sále uprostred budovy padne zajtra popoludní osudové rozhodnutie, o ktorom bude hovoriť celý svet…“

Severson nechápavo pozrel na Alenu.

„Zajtra sa všetko dozviete,“ usmiala sa záhadne.


16

ODVÁŽNY NÁVRH


Hlavná sála Svetovej akadémie vied bola zaplnená do posledného miesta. Priesvitné svetlozelené závesy v širokých oknách spríjemňujú slnečnú žiaru a rozptyľujú ju do bočného krídla oddeleného stĺporadím.

Vedci zo všetkých krajín sveta stíchli.

Na tribúnu vystúpil prezident akadémie a otvoril zasadnutie. Slovo odovzdal akademikovi Čan-suovi, vedúcemu severného observatória na Mesiaci:

„Rád by som vám podal zprávu o posledných výskumoch signálov z Proximy…“ ujal sa slova Čan-su.

Na chvíľu sa odmlčal, aby zvýraznil svoje slová. Oči všetkých prítomných viseli na jeho perách. Watson si nervózne naprával golier a Navrátil šúchal dlaňou po kolene. Zdalo sa, že rečník spozoroval nepokoj týchto dvoch mužov, preto pokračoval:

„Spor medzi akademikom Navrátilom a akademikom Watsonom o signáloch z vesmíru rozhodla veda…“


„Prečo hovorí tak pomaly, rozčuľuje ma to,“ zašepkala Alena Seversonovi.

„Naše observatóriá na Mesiaci dnes už dokázali, že Proxima — lepšie povedané jedna z planét blízko nej — nevysiela signály, lež súvislý program. Vysielanie je zložito kľúčované a má nepochopiteľne veľký zdvih. No aj napriek tomu podarilo sa nám niektoré časti kľúčovania rozlúštiť a zásluhou zdokonalených prijímačov zachytiť úryvky súvislého programu. Posúďte, prosím, sami podľa priameho prenosu z južného observatória.“

Čan-su stisol gombík na stolíku pred sebou. Na veľkom striebornom plátne v čele sály zjavil sa záber z hvezdárne na Mesiaci. Pred zložitým prístrojom s mnohými obrazovkami sedel muž chrbtom k divákom so slúchadlami na ušiach.

Otočil niekoľkými gombíkmi.

V reproduktore sa ozvali signály, pripomínajúce telegrafné značky, vysielané v rôznych dĺžkach a tóninách.

Zrazu sa značky premenili na čudné hlasy a zvuky.

A zase značky…

A teraz sa rozozvučala v sále škrekľavá hudba…

„To nám nijako nedokazuje, že zvuky vysielajú mysliace tvory,“ vykríkol nečakane Watson z prvého radu. „Taká motanica tónov môže vzniknúť aj náhodným zoskupením vplyvom vodíkových výbojov v hmlovinách!“

„Nechceli by ste, Watson, aby vám na Proxime zahrali rázny marš?“ poznamenal ktosi vzadu.

Sálou zašumel smiech.

„Ani na túto námietku sme nezabudli,“ pokračoval pokojne Čan-su a stisol ďalší gombík. „Preto sme premenili zvuk na obraz…“

Na plátne sa zjavila zložitá krivka, ktorá sa pomaly posúvala zľava doprava.


„Všimnite si, prosím, že určité zoskupenie hlások z tónov sa v nepravidelných intervaloch opakuje. Ak súčasne premietneme snímku ľudskej reči… zistíme, že sa v mnohom dosť podobajú.

Je isté, že nebude ľahké rozlúštiť zmysel vysielaných slov alebo viet — táto úloha čaká napokon na ďalších vedcov — no niet pochyby o tom, že pôvodcom vysielania z neznámej planéty pri Proxime sú mysliace tvory s dosť vysokou kultúrou…“

V sále zahrmel potlesk.

O slovo sa prihlásil akademik Scheiner:

„Ako je známe, pokúšame sa pomocou najsilnejšieho vysielača, aký na Mesiaci máme, nadviazať spojenie s Proximou. Ťažkosť je v tom, že nepoznáme ich reč, nepoznáme ich výrazové prostriedky, nepoznáme ani ich abecedu. Nevieme, aké gramatické zákony tam majú, nevieme o nich vlastne nič… Predsa však je jeden zákon, ktorý platí všade, u nás, na Mesiaci, na Proxime! Je to matematika a geometria…

Navrhujem, aby sme začali základným pilierom geometrie — Pytagorovou vetou. Na Proxime sa bude nazývať celkom určite inak, ale jej základný vzťah ostáva. Nože — preskúšajme obyvateľov Proximy, či ju poznajú!“

Veselý šum prebehol zhromaždením, lež akademik Scheiner pokračoval. „Bude to celkom jednoduché. Vyšleme najprv tri signály, potom štyri a napokon päť signálov. Urobíme prestávku a po nej vyšleme deväť, potom šestnásť a nakoniec dvadsaťpäť signálov — teda vyšleme do vesmíru staručkého Pytagora s jeho vzťahom 32 plus 42 rovná sa 52…! Ak nám potvrdí Proxima tento výsledok, tak…“

V potlesku, ktorý zaburácal sálou, celkom zanikli posledné slová akademika Scheinera.

Na tribúnu vystupuje akademik Navrátil.


„Chcel by som vám predložiť iný návrh, ako sa presvedčiť o existencii mysliacich tvorov na neznámej planéte,“ hovoril pomaly a hlas mu trochu preskakoval.

„Navrhujem, aby sme sa vydali do susednej slnečnej sústavy osobne a podívali sa na vlastné oči, ako vyzerajú ľudia pri vysielači…“

Tváre všetkých farieb sa pretiahli od údivu a sála zašumela.

„To je nemožné! Ako chcete prekonať vzdialenosť viac ako štyri svetelné roky?!“ ozval sa opäť Watson.

„V tom je práve zmysel môjho návrhu. Priznávam, znie príliš fantasticky. A či sme dosiaľ neprekonali viac prekážok, ktoré sa zdali neprekonateľné?

Do dvadsiateho siedmeho júla tisíc deväťsto päťdesiatštyri zdali sa mnohé veci nemožné. Toho dňa však — spustením prvej atómovej elektrárne v Sovietskom sväze začal sa atómový vek. Ľudstvo ovládlo nevyčerpateľný zdroj obrovskej energie. Pomocou nej po páde imperialistov premenilo Saharu na kvitnúcu záhradu a ľadovce Arktídy zatlačilo takmer až k Severnému pólu. Dobylo Mesiac a preskúmalo ostatné planéty našej slnečnej sústavy. Predĺžilo ľudský život a skrátilo vzdialenosti. Naučilo sa premieňať prvky — dávny to sen starých alchymistov. Kedysi škodlivé rádioaktívne žiarenie premenilo na zbraň človeka v boji proti škodlivým mikróbom.

Odvážim sa povedať, že človek s takouto energiou nemôže ostať navždy väzňom našej slnečnej sústavy. Aj záujem vedy žiada, aby pozrel o kúsok ďalej. Ako by mohol inak rozlúštiť záhady našej galaxie a vzniku hviezd a planét?

Navrhujem preto, aby sa zostrojilo lietadlo, ktoré bude schopné prekonať obrovskú vzdialenosť štyroch svetelných rokov. Jeho podrobný projekt predkladám

prezídiu Svetovej akadémie vied. Oboznámim vás preto iba s hlavnými faktami…“

Na premietacej ploche zjavil sa schematický rez medziplanetárneho lietadla.

„Na návrhu spolupracovalo niekoľko význačných vedcov z rôznych krajín,“ pokračoval Navrátil. „Lietadlo musí byť dostatočne veľké o približne rovnakej kubatúre, ako má veľký zaoceánsky parník…“

„Z akého materiálu chcete takýto kolos postaviť? Veď aj čo ako pevná konštrukcia sa vám zlomí pod vlastnou váhou!“ poznamenal Watson. „Pripusťme, že sa vám to napokon podarí. Potom si však z lietadla môžete urobiť múzeum, pretože sa s ním neodlepíme od Zeme…“

„Pochopiteľne, súdruh Watson má pravdu,“ usmial sa Navrátil. „Pretože však nepotrebujeme múzeum, ale medziplanetárne lietadlo, s ktorým sa chceme dostať až k Proxime, postavíme ho radšej na Mesiaci, kde je jeho gravitácia šesťkrát menšia, a umožní nám teda smelšiu konštrukciu a okrem toho nedostatok atmosféry umožní nám pohodlnejší štart. Ako vieme, nerastného bohatstva je na Mesiaci dostatok, takže materiál nemusíme dovážať…“

Nadšený potlesk.

„Lietadlo bude vyzbrojené dokonalou atómovou elektrárňou o výkone sedemdesiatdeväť percent využitia energie atómových jadier na základe najnovších objavov akademika Zajceva…“

Údiv — a nový potlesk.

„Poznámka na okraj“, opäť sa ozval Watson. „Ako dlho bude trvať let? Má to byť vari doživotná cesta? Hádam sa chcete živiť vzduchoprázdnym priestorom?“

„Vítam námietky akademika Watsona,“ usmial sa Navrátil. „Uľahčujú mi výklad. Teda — po prvé: nič nebráni tomu, aby dosiahlo lietadlo v medzihviezdnom priestore postupne polovičnú rýchlosť svetla. Podarilo sa nám totiž skonštruovať nový typ pohonného reaktora, ktorý usmerňuje a vymršťuje priamo do priestoru čiastočky štiepených atómov.

Postup zrýchľovania letu som v návrhu presne vypočítal. Raketové motory pochopiteľne budú fungovať iba do toho času, kým lietadlo dosiahne potrebnú rýchlosť, to sú približne asi dva mesiace. Hlavnú časť cesty vykoná letúň zotrvačnosťou bez ďalšej spotreby energie. Motory zapneme zasa až dva mesiace pred pristátím. A po druhé: celý let do slnečnej sústavy Centauri sme vypočítali približne na osem rokov. Zásobovanie si zabezpečíme na tento čas umelými potravinami, ktoré sa najlepšie uskladňujú.

Akiste sa ma teraz chcete spýtať, ako strávi posádka týchto osem rokov. O tom vám najlepšie podá zprávu náčrt:

Väčšiu časť lietadla zaberajú sklady pohonnej hmoty, potravín, kyslíka, raketový pohon a atómová elektráreň. Vo valcovitom trupe je umiestená aj klubovňa pre oddych a zábavu vo voľných chvíľkach. Nad ňou sú kabíny posádky — spojené hlavnou chodbou. Hlavu lietadla — veľkú guľu — vyplňujú laboratóriá, pozorovateľne a vysielače. Na samom vrcholku je centrálna kabína, odkiaľ sa bude usmerňovať celé lietadlo. K hlavnému trupu sú pripojené štyri pomocné menšie lietadlá, ktoré sa môžu od kolosa kedykoľvek odpojiť a letieť samostatne.

Pri projektovaní lietadla počítalo sa s pätnásťčlennou posádkou odvážnych vedcov — dobyvateľov vesmíru…

Ako som už povedal, podrobný návrh podložený presnými výpočtami predložil som prezídiu. Očakávam, že ho na zajtrajšom zasadnutí kriticky zhodnotím. Potom bude záležať na vás, ako rozhodnete…“


Akademik Navrátil sa uklonil a zostúpil z tribúny. Keď si sadol do kresla, chveli sa mu ruky. Alena mu tuho stisla pravicu.

„Vyhráme,“ zašepkala.

Prezident akadémie oznámil desaťminútovú prestávku. Nikto však ani len nepomyslel na občerstvenie, ktoré bolo pripravené vo vedľajšej sále. Účastníci vytvorili skupinky, v ktorých sa živo diskutovalo.

Sála hučala ako rojaci sa úľ.

„Aká zvláštna žena,“ pomyslel si Severson pri pohľade na Alenu, ktorá sa práve pre čosi škriepila s Watsonom. „Preletela obrovskú vzdialenosť na Mesiac a späť, a teraz sa odvažuje ešte ďalej, do nekonečného priestoru…“

Alena pozrela na Seversona, akoby cítila, že si ju prezerá. Ospravedlnila sa a opäť si sadla k nemu.

„Hneváte sa na mňa, že som zlá spoločnica, však? Som naozaj nevychovaná, keď vás tu nechám sedieť samotného. No neviem sa zdržať — ten Watson so svojimi spiatočníckymi názormi ma tak rozčuľuje…“

„Keby ste len vedeli, ako vám závidím,“ usmial sa neisto Severson.

„Závidíte? A komu?“ začudovala sa.

„Vám všetkým. Žijete v úžasnej dobe, plnej rozprávkových možností…“

Alena sa podívala na neho s výrazom netajeného údivu, „A vy vari nežijete v tejto dobe? Veď žijete s nami…“

„Nehnevajte sa na mňa, no zdá sa mi, že nežijem — že sa len dívam…“

„Prečo máte tento čudný dojem? Ubližujeme vám azda, alebo sa správame voči vám ako k cudziemu?“ povedala vyčítavo.

„Nie — nie, tak som to nemyslel, zle ste mi rozumeli. Chcel som vám povedať, že som medzi vami vždy iba hosťom, no radšej by som…“

Zaváhal.

„Pracoval s nami?“ spýtala sa Alena a pozrela mu priamo do očí.

„Áno, už ste mi porozumeli. Lenže ja — ja — ja v skutočnosti ničomu nerozumiem…“

„Večer sa o tom porozprávame…“ zašepkala Alena, lebo šum v sále opäť utíchol.

Za rečníckym stolíkom stál Watson.

„Nemyslite si, vážení priatelia, že budem hovoriť z dákej nenávisti voči akademikovi Navrátilovi. Alebo že azda zo zásady budem v opozícii. Proste — ako vedec som povinný obraňovať pravdu, o ktorej som presvedčený.

Predovšetkým k cieľu navrhovanej cesty, k domnelým ľuďom na planéte X:

Nepochybujem o tom, že aj v slnečnej sústave Proxima Centauri existuje život v najrôznejších formách. Našli sme ho napokon aj na planétach našej sústavy, ako napríklad na Venuši a na Marse. Nie je však náhoda, že ani na jednej z nich nevyvíjal sa život rovnako ako na Zemi. Stručne povedané — nikde sme nenašli tvorov na takom vysokom vývojovom stupni, ako sú ľudia. A to je vskutku zákonité. Len si uvedomte, od koľkých najrozličnejších činiteľov závisí zložitý život na našej Zemi! Od zloženia atmosféry, od vzdialenosti planéty od Slnka, od jej veľkosti a sklonu zemskej osi, od štruktúry horných vrstiev, od kolobehu vody — a tak ďalej — a tak ďalej. Zmeňte jediného činiteľa, napríklad zloženie atmosféry — a život na Zemi buď zahynie, buď sa vráti do primitívnych foriem. Aby mohol vzniknúť taký mnohotvárny a bohatý život, ako je na našej planéte, musel by mať presne tie isté podmienky. Spočítajme to obrovské množstvo činiteľov a pripočítajme k tomu ešte skúsenosti z ostatných planét našej slnečnej sústavy — a pokúsme Sa na základe počtu pravdepodobnosti určiť, koľko planét podobných našej Zemi môžeme nájsť v okruhu pätnástich svetelných rokov. Zistíme, že žiadnu, alebo v najlepšom prípade jednu desatinu planéty.

Nechcem tvrdiť, že nikde vo vesmíre neexistujú mysliaci tvorovia, podobní nám. Ale neverím, že ich nájdeme hneď v susednej slnečnej sústave. Logika to proste nepripúšťa.

Nie som však biológ a nemôžem túto otázku definitívne rozhodnúť.

Oveľa vážnejšie námietky mám z hľadiska fyziky, ktorá je mojím hlavným odborom. Akademik Navrátil predpokladá, že lietadlo môže dosiahnuť v medzihviezdnom priestore polovičnú rýchlosť svetla — čiže stopäťdesiattisíc kilometrov za sekundu. Zdôraznil som slovo predpokladá, pretože pre túto domnienku nemá nijaké vedecké podklady. Je vôbec otázkou, či znesie hmota takúto rýchlosť — a či ju znesie človek.

Právom sa domnievam, že hmota pri rýchlejšom pohybe ako stotisíc kilometrov za sekundu stratí svoju súdržnosť a rozpadne sa na atómy. Proste vybuchne. Len si všimnite, že nikde vo vesmíre nenájdete teleso, ktoré by sa pohybovalo takou šialenou rýchlosťou. Dokonca som presvedčený, že hmota sa takou rýchlosťou ani nemôže pohybovať.

Ak poletí lietadlo rýchlosťou osemdesiattisíc kilometrov za sekundu, môžeme byť spokojní. Prečo by cesta nemohla trvať dlhšie? Ľudský život je dnes oveľa dlhší ako prv — nebude to teda nikomu prekážať…

Ďalšou otázkou je, ako chce akademik Navrátil pristáť s takým kolosom niekde na planéte. A ako potom odštartovať, pretože rozumne predpokladáme, že na Proxime nechce ostať naveky.


Nezabúdajme ani na Dopplerov princíp, ktorý nám hovorí, že pri polovičnej rýchlosti svetla posádka lietadla neuvidí hviezdy ani pred sebou, ani za sebou, pretože čiary spektier sa posunú tak, že svetlo akejkoľvek farby stane sa pre ľudské oko neviditeľným.

Ešte som podrobný návrh akademika Navrátila nepreštudoval, ale nedostatky, na ktoré upozorňujem, bijú do očí už na prvý pohľad. Nepochybujem o tom, že aj v podrobnom návrhu nájdem veľa vážnych chýb, a na ich základe vám napokon dokážem, že Navrátilov návrh je nerealizovateľný…“

O slovo sa prihlásil akademik Chotenkov, vedúci výskumného ústavu pre medziplanetárne lety.

„Určite si tu všetci uvedomujeme, že v diskusii, ktorá sa tu rozvinula o návrhu akademika Navrátila, ide o viac ako o spor dvoch vedcov. Ide tu o to, aby sme sa rozhodli, či sa odvážime prekonať vzdialenosť medzi dvoma hviezdami a či túto myšlienku vopred vyhlásime za beznádejnú.

Niet sporu o tom, že ide o čin veľmi odvážny. Nuž a či nebolo treba odvahy na to, aby si človek po prvý raz sadol do rakety a pustil sa temným priestorom k Mesiacu? Alebo aby sa vydal na prvú nebezpečnú cestu k Venuši? Vtedy síce človek už vládol nevyčerpateľnou atómovou energiou, ale ešte nepoznal nebezpečenstvo, ktoré na neho striehne v medziplanetárnom priestore. Proste nemal ani najmenšie skúsenosti, musel sa spoľahnúť jedine na vedecké výpočty.

A napriek tomu človek rozbil mreže, ktoré ho držali pri zemi, a smelo vstúpil do vesmíru. My všetci najlepšie vieme, aký obrovský vedecký význam mali tieto prvé priekopnícke cesty do vesmíru. Až po odpútaní od Zeme poznali sme ďalšie zákony hmoty a atómovej energie…

Nemožno teda pochybovať o tom, že návrh akademika Navrátila celkom vyjadruje túžbu a úsilie ľudstva pokračovať na svojej ceste za poznaním. Hovorím teda určite menom väčšiny z vás, keď tvrdím, že tento návrh vrele vítame. Predbežne som ho preštudoval iba zhruba, pre konečné rozhodnutie bude potrebné dôkladnejšie štúdium a skúšky — ale aj tak môžem smelo vyhlásiť, že návrh je vedecky starostlivo zdôvodnený a podložený a že je takmer do detailov dôkladne premyslený. S námietkami akademika Watsona preto nesúhlasím — a nesúhlasím ani s jeho názormi na existenciu ľudstva.

Jeho domnienka, že v okruhu pätnástich svetelných rokov má iba naša Zem podmienky pre vývin mysliacich tvorov, je celkom nevedecká. Natoľko nevedecká, že veľmi pripomína tvrdenie cirkvi v stredoveku, ktorá hlásala, že Zem je stredom vesmíru a všetko sa okolo nej točí.

Je síce pravda, že život na našej Zemi je podmienený mnohými činiteľmi, ale to ešte neznamená, že rovnako zložitý život sa nemôže vyvinúť aj v iných podmienkach.

Vedecké práce akademika Watsona v odbore fyziky si síce vážime, no jeho tvrdenie o ojedinelosti človeka vo vesmíre musíme čo najrozhodnejšie odmietnuť ako nepokrokové, ba spiatočnícke. Nemožno predsa zatvárať oči pred skutočnosťou. Doteraz sme preskúmali iba našu slnečnú sústavu. Čo nás teda oprávňuje tvrdiť, že na žiadnom z tisíc svetov v okruhu pätnásť svetelných rokov nie je život podobný životu tu na Zemi?

Nechápem ani, prečo akademik Watson schováva hlavu do piesku aj pred dokázaným vedeckým faktom, že zo súhvezdia Centauri prichádzajú k nám na vlnách éteru hlasy a tóny, svedčiace o vyššej inteligencii.

A tak isto nesúhlasím ani s názorom, že hmota sa nemôže pohybovať polovičnou rýchlosťou svetla. Je predsa všeobecne známe, že hmotné čiastočky kozmického žiarenia letia medziplanetárnym priestorom takmer rovnakou rýchlosťou.

Najviac ma však prekvapili pochybnosti, či človek vydrží takúto rýchlosť. To mi pripomína začiatky železníc, keď mnohí „vedci“ tvrdili, že človek neznesie rýchlosť vyššiu ako štyridsať kilometrov za hodinu. Pritom zabúdali, že v tom istom okamihu uháňajú vesmírom spoločne so zemeguľou rýchlosťou tridsať kilometrov za sekundu.“

Sálou sa ozval smiech.

„Nesmieme zabúdať, že od prvého vstupu človeka do vesmíru stal sa jeho let bleskurýchlym.

Na Navrátilovom návrhu bude treba možno ešte mnohé opraviť a zdokonaliť, ale je isté, a som o tom celkom presvedčený, že návrh bude skôr či neskôr realizovaný.

A myslím, že čas, keď sa človek môže odvážiť za hranice našej slnečnej sústavy, už dozrel.“

„Výborne, výborne,“ nezdržala sa Alena a vykríkla. Jej hlas však zanikol v ohlušujúcom potlesku.

Navrátil sa znova prihlásil o slovo. Čakal, až sa sála utíši.

„Rád by som odpovedal na niektoré námietky akademika Watsona,“ povedal chvejúcim sa hlasom. „Musím sa priznať, že pri príprave návrhu aj my sme si kládli tieto námietky. Dlho sme si lámali hlavu nad problémom pristátia obrovskej rakety na planéte. Dnes sa tomu musím usmiať, pretože riešenie, ktoré navrhla doktorka Svozilová, je také samozrejmé a jednoduché, že až prekvapuje. Veľké raketové lietadlo totiž vôbec nepristane…“

Sála zašumela.

„Na planéte pristanú iba menšie pomocné lietadlá, ktoré budú pripevnené na trup kolosa,“ pokračoval po krátkej prestávke.

„Veľké, povedzme, materské lietadlo, premení sa na umelý mesiac, ktorý bude krúžiť okolo planéty zotrvačnosťou bez použitia ďalšej energie. Uľahčí nám ďalšie spojenie so Zemou — a ľahko sa zasa premení na medziplanetárne lietadlo, pripravené pre dlhú púť vesmírom. Pravda, spojenie so Zemou bude počas letu obťažné a stavia sa mu do cesty hneď niekoľko prekážok odrazu. Predovšetkým — ako nám už ukázali skúsenosti z medziplanetárnych letov — rýchlosť, ktorou sa šíria rádiové vlny, je pre veľké vzdialenosti vo vesmíre príliš pomalá. Ak poletíme polovičnou rýchlosťou svetla, naše zprávy sa budú vždy viac oneskorovať, až nakoniec poletia k Zemi štyri roky. Pochopiteľne, na Zemi ich zachytíme značne skreslené — vplyvom Dopplerovho princípu, ktorý tu už pripomenul akademik Watson. Preto v návrhu počítame s tým, že sa zhotovia demodulátory, ktoré odstránia závady a umožnia normálny neskreslený príjem. Podobnými prístrojmi bude možné odstrániť aj vplyv posunu čiar v spektre, aby sa umožnila viditeľnosť.

Nakoniec by som sa chcel ešte raz vrátiť k problému rýchlostí medzihviezdneho lietadla. Navrhujem, aby sme z Mesiaca vystrelili pokusnú raketu bez ľudí, vybavenú iba kontrolnými prístrojmi a automatickou vysielačkou. Ak bude mať atómový pohon s maximálnym využitím energie, ako navrhol Zajcev, nepochybujem o tom, že predpokladanú rýchlosť dosiahne…“


17

SEVERSONOVO NOVÉ POVOLANIE


Nadišiel večer.

Zasadnutie prerušili a odročili na budúci deň.

Akademik Navrátil, Alena a Severson večerali na terase hlavného paláca, rozlúčili sa s priateľmi a na návrh Aleny Svozilovej vyšli na prechádzku mestom.

„Iste vás bude zaujímať, ako vyzerá pristav na umelej rieke,“ obrátil sa Navrátil na Seversona. „Nie je taký obrovský ako prístav na mori, no stojí za to, aby sa naň človek podíval.“

Niekoľko sto metrov za akademickým mestom spájali sa dva široké prieplavy v jeden a vytvárali tak veľké písmeno Y. Po hladine, zdvihnutej vysoko nad úroveň rovinnej krajiny, plavili sa lode najrozličnejších druhov a tvarov — motorové člny, výletné parníky a nákladné lode s niekoľkými plne naloženými vlečniakmi.

Naši výletníci vystúpili po schodoch na hrádzu a pokračovali v ceste po peknom, kvetinami lemovanom chodníku. Zanedlho prišli k veľkej oceľovej konštrukcii, pri ktorej hlboko dolu krčila sa budova so širokými oknami.

Tesne pri konštrukcii hrádze sa končili. Voda prieplavu vtekala do širokej nádrže, do ktorej sa práve plavili lode. Len čo zakotvili, prieplav uzavreli mohutné oceľové vráta a nádrž s loďami spúšťala sa pomedzi ramená konštrukcie dolu, kde prieplav pokračoval.

„Kanál musí prekonať veľké výškové rozdiely,“ vysvetľoval Navrátil. „Preto miestami preteká vo výkopoch a miestami medzi hrádzami. Aby stupne nehatili lodnú dopravu, majú tieto výťahy. Kanál má veľký hospodársky význam nielen pre dopravu — spája našu krajinu s troma morami — no aj pre poľnohospodárstvo, pretože súčasne napája zavlažovacie zariadenie v úrodných rovinách Moravy.“

„Veľkolepá stavba,“ povedal s uznaním Severson. A zasnene dodal: „Všetko, čo robíte, je naozaj veľkolepé…“

Alena pochopila príčinu jeho clivosti. Spomenula si totiž na rozhovor cez prestávku v hlavnej sále akadémie.

„Prečo vždy vravíte — robíte, žijete? Prečo radšej nepoviete — žijeme? Veď všetko, čo okolo seba vidíte, je naše spoločné dielo a patrí všetkým, teda aj vám. Aj vy ste pomohli vede svojou účasťou na prieskumoch Arktídy a Antarktídy. Vtedy ste predsa neriskovali život pre vlastný zisk, ale v prospech všetkých.

A dnes? Dnes znova prispievate vede. Akademik Welenski vyhlásil, že vaše pripomienky k historickému dielu o dobývaní obidvoch pólov boli veľmi cenné.“

„Podľa vášho rozhovoru usudzujem, že trpíte nečinnosťou, Severson,“ zasiahol do rozhovoru Navrátil. „Celkom to chápem. Nevydržal by som bez intenzívnej práce ani deň. Veda a práca je naša spása — to vedel Komenský už pred päťsto rokmi. Práca je vskutku najlepším liekom, tá vás najrýchlejšie uzdraví. Nechcem vám dávať iba neplodné rady. Tie poskytne každý dobrý priateľ, no máloktorý vrece múky, vravieval Havlíček. Preto vám radšej hneď predložím konkrétny návrh. Viete, návrhy sú mojou špecialitou. Dúfam však, že o tento návrh nevzniknú také prudké spory ako o ten v akadémii. Nanajvýš, že by proti nemu protestovala naša Alenka,“ usmial sa potmehúdsky na dievčinu.

„Teda, ponúkam vám spoluprácu na našom spoločnom diele, na stavbe medzihviezdneho lietadla. Ste predsa letec…“

Alena aj Severson sa podívali na akademika prekvapene.

Prvá sa spamätala Alena.

„Ďakujem vám,“ zašepkala, „chcela som vás o to požiadať — a vy sám…“

„Veď vám rozumiem. To iba vy ma máte za nežičlivého mrmloša…“

„Obávam sa, že na túto prácu nebudem stačiť,“ povedal neisto Severson.

Alena ho vzala za rameno.

„Len sa nebojte, všetko sa skoro naučíte…“

„Pravda, začnete jednoduchými prácami, a keď vám to pôjde a bude vás to zaujímať, môžete prejsť na zložitejšie. Možno nás v krátkom čase predstihnete v dôvtipe… Pevne verím, že zajtra môj návrh prijmú. Od zajtra ste teda spolupracovníkom nášho ústavu…“


Druhý deň zasadnutia otvorili za predsedníctva prezídia Svetovej akadémie vied.

„Vážení priatelia,“ ujal sa slova akademik Chotenkov.


„Prezídium ma poverilo, aby som vám oznámil jeho názor na návrh akademika Navrátila. Predovšetkým mi dovoľte, aby som akademikovi Navrátilovi a všetkým jeho spolupracovníkom poďakoval za veľké úsilie, ktoré vynaložili na vypracovanie tohto skutočne starostlivo a do hĺbky rozpracovaného návrhu. Všetky výpočty sú dôkladne overené a mnohé z nich doložené protokolmi o výsledkoch pokusov a skúšok.

Prezídium preto odporúča plenárnemu zasadaniu, aby Navrátilov návrh prijalo. Súčasne vyzýva vedcov celého sveta, aby ho preštudovali, prípadne doplnili a aby pomohli podľa svojich možností pri jeho realizácii.

Svetová akadémia vied dáva k dispozícii všetok potrebný materiál a laboratóriá. Súhlasí aj s uskutočnením skúšky na Mesiaci.

Kto súhlasí s názorom prezídia, nech zdvihne ruku.“

Sálou sa zavlnila hora rúk.

Všetci vstali a nadšene tlieskali.

Najnadšenejšie Alena Svozilová. Navrátil sa naklonil k jej uchu a zašepkal:

„Čaká vás teda ďalšia cesta na Mesiac. Treba čo najrýchlejšie dokončiť prípravy pre pokus. Aby vám tam hore nebolo smutno, môžete si vziať so sebou nášho nového spolupracovníka. Predbežne mu nič nevravte. Treba na to vyžiadať Tarabkinov súhlas…“


Severson vstupoval na druhý deň do budovy fyzikálneho ústavu v Prahe so stiesneným pocitom.

Sústavne ho trápili obavy, ako sa zapojí do kolektívu takých vyspelých pracovníkov.

Akademik Navrátil ho pozval do svojej pracovne a rozvinul pred ním veľký výkres: rez pokusnou raketou.


„Pozrite si to,“ povedal proste a posadil sa do kresla. „Rozumiete výkresom?“ spýtal sa po chvíli.

„Rozumiem. Ako vidím, na výkresoch sa vcelku nič nezmenilo. Sú vypracované a kótované tak isto ako za čias mojich štúdií.“

„Tak vidíte,“ usmial sa akademik. „A je po strachu. Teraz počúvajte, aká úloha vás čaká: pomôžete nám pri montáži vnútorného zariadenia. S náradím ako letec určite viete zaobchodiť — a kde si nebudete vedieť rady, poradíme vám. Na montáži sa totiž zúčastníme všetci. Hoci máme väčšinu prác zmechanizovanú, manuálnu prácu nepovažujeme za ponižujúcu — naopak, je pre nás zdravým telocvikom…“

Severson bol svojou úlohou nadšený. Dostal prácu, s ktorou si určite poradí…

Montáž napredovala naozaj rýchlo. Všetci pracovali s elánom, ktorý v nich vzbudilo schválenie návrhu. Striedali sa v troch smenách vo dne v noci.

Severson by bol najradšej pracoval najmenej dve smeny naraz, ale Alena to nedovolila.

„Nezabúdajte na odpočinok. Takto by ste to dlho nevydržali. A kto bude za vás študovať? Uvidíte, že vám prestanem byť učiteľkou!“ vyhrážala mu, tváriac sa veľmi vážne.


Po niekoľkých dňoch usilovnej práce prijal ústav vzácnu návštevu z Moskvy. Prišla Nataša Orlovová.

Seversona prekvapila v plnej práci.

Tešil sa z jej nečakaného príchodu ako chlapec, ktorý po dlhom čase uvidí mamičku.

„Ale ste prekvapená, že ste ma tu našli, však? Určite ste nečakali, že dostanem zamestnanie v takom významnom ústave,“ chválil sa.

„Prečo sa jednostaj podceňujete, Severson. O vašich schopnostiach som nikdy nepochybovala. Vedela som i to, že zameškané rýchlo dohoníte. A s tým prekvapením vám musím pokaziť radosť. Prišla som totiž za vami, áno, priamo za vami.“

„Kvôli mne ste prišli do Prahy?“ čudoval sa Severson. „A prečo, ak sa smiem spýtať?“

„Akademik Navrátil nás požiadal o dôkladné vyšetrenie vášho zdravia.“

„Prečo? Veď sa cítim celkom zdravý, nič mi nechýba a nič ma nebolí.“

„To ma len teší. Zdravotnej prehliadke sa však podrobuje každý, kto sa zúčastni letu na Mesiac…“


Severson pribehol za Alenou celý udychčaný.

„Zdravotná prehliadka sa skončila dobre,“ spustil hneď vo dverách namiesto pozdravu. „Je to naozaj pravda, že ma vezmete na Mesiac?“

„Vari sa bojíte toho letu?“ odpovedala Alena otázkou.

Severson sa začervenal.

„Nebojím — nebál som sa ani riskantného letu s Amundsenom…“

„Pekné prirovnanie! Chcete tým azda povedať, že aj let na Mesiac môže mať taký nešťastný koniec? Uspokojte sa. Lietame tam pravidelne trikrát týždenne — a doteraz ešte nedošlo ani k jedinému nešťastiu. Veď napokon Mesiac je na dosah ruky. Raketové lietadlá dosiahli už oveľa väčšie vzdialenosti — Merkúr, Venušu, Mars, Jupiter, Saturn…“

„A kedy štartujeme? Nehnevajte sa, prosím, že som taký nedočkavý…“

„Zajtra ráno letíme do Moskvy. Popoludní o štrnástej hodine štartujeme medziplanetárnym lietadlom Luna… Dnes popoludní a večer by sme sa mali ešte pokochať v živej prírode. Tam hore nám bude dlhší čas chýbať. Čo by ste povedali na malý výlet po Vltave?“

Severson ochotne súhlasil. Hoci ho práca na montáži pokusnej rakety veľmi zaujímala, nevedel sa dočkať konca smeny. Zdalo sa mu, že hlboké dojmy posledných dní sa mu nespracú do hrudníka, že sa musí o ne s Alenou podeliť.

Konečne sa práca skončila. Usmievavá, na hnedo opálená dievčina a ramenatý muž zastali na brehu Vltavy.

V požičovni lodiek Alena si požičala motorový čln a ujala sa jeho vedenia.

Zamierili na juh, proti prúdu rieky. Prešli popri niekoľkých ostrovoch premenených na Park kultúry — a o krátku chvíľu opustili mesto.

Z jasne belasej bezoblačnej oblohy usmievalo sa slnko a hrialo tak milo a príjemne, akoby bolo zabudlo, že je už jeseň…

„Ako krásne je u vás v Čechách! Cítim sa tu ako doma. Tie skaly — a lesy,“ ukázal Severson na romantický breh.

Na ceste stretávali parníky s výletníkmi, pestré motorové člny a pokojné plachetnice.

„Ahoj,“ volali niektorí vodáci na pozdrav — a Seserson tak isto nadšene odpovedal.

Čln sa priblížil k vysokej priehrade, zdobenej sochami a reliéfmi. Alena zmiernila rýchlosť a radostne zvolala:

„Letíme ako šíp! Vítame vás, milé Slapy!“

„Priehrada je krásna,“ povedal Severson s uznaním. „Ale vaši lodičkári ju asi nemajú veľmi radi, pretože sa cez ňu nedostanú.“

„Mýlite sa, priateľ môj. Len trochu trpezlivosti — o chvíľu budeme hore…“ Otočila čln a zamierila do bočného ramena.


„Ach tak, tu máte rovnaký výťah pre lode, ako som videl na kanáli pri Přerove…“

„Áno, majú ich všetky priehrady Vltavskej kaskády. Splnil sa dávny sen našich predkov: Vltava je dnes splavná až za Budějovice.“

„Vypláca sa vám lodná doprava? Máte predsa dostatok lietadiel a vrtuľníkov — a tie sú rozhodne rýchlejšie…“

„Máte pravdu, sú rýchlejšie, ale zato lode sú úspornejšie. Ani dnes, pri veľkom rozvoji techniky a pri dostatku energie, nesmieme zbytočne plytvať silami. Nesmiete zabúdať, že nie sme na svete sami. V Afrike a v Ázii je ešte dosť národov, ktoré vinou kapitalizmu vo vývoji zaostali. Teraz budujú ešte len ťažký priemysel, stavajú železnice a nové obydlia, ktoré sú dôstojnejšie slobodného človeka. A my im v tom pomáhame.

Koľko biedy bolo kedysi na svete! Kapitalizmus a imperializmus nám zanechali neblahé dedičstvo. Keď sa vrátime, môžeme si zájsť do Paláca kultúry na Petříne a požiadať o premietnutie historických filmov Hanzelku a Zikmunda. Boli to cestovatelia, ktorí s československým vozom Tatra ešte za vlády kapitalizmu precestovali celý svet. Keď uvidíte na vlastné oči tú prehliadku utrpenia, poníženia a úbohosti, pochopíte, koľko úsilia museli vynaložiť národy, aby napravili všetky krivdy minulosti…“

Čln vyplával z nádrže výťahu na veľké jazero nad priehradou. Na obidvoch brehoch stáli vilky a chaty, ktoré si tu postavili pracujúci pre chvíľku oddychu. Tu i tam nepohnute stáli člny a rybári, ktorí si liečili nervy trpezlivým čakaním na okamih, keď „zaberie“.

Na stráni nad jazerom usmievala sa typická česká dedinka s pestro pomaľovanými domčekmi. Na jej okraji v zeleni stromov schovávalo sa moderné poľnohospodárske výrobné stredisko s dlhými kravínmi, teplárňou a silážnymi vežami.

Naši výletníci opustili Slapské jazero a motorový čln rýchlejšie poskočil vpred. O chvíľočku vošiel pod obrovský širokoramenný oblúk železobetónového mosta.

„Smelé riešenie,“ obdivoval stavbu Severson.

„Je to najširší betónový oblúk v Európe,“ podotkla pyšne Alena. Na most práve prišiel vlak s aerodynamický formovaným rušnom. Kým si ho mohol Severson pozrieť, zmizol z dohľadu.

„Nevykoľají? Veď ide šialenou rýchlosťou…“

„Nie, na koľajniciach sa pridŕža elektromagneticky,“ vysvetľovala dievčina. „A má veľa ďalších zariadení, ktoré vlaky za vašich čias nemali. Pri každej stanici napríklad je vmontovaný do koľajníc automat, ktorý hlási vlakvedúcemu meno stanice. Aj všetky bezpečnostné zariadenia sú zautomatizované. Prirodzene, vlak poháňa atómová energia…“

„Pre ňu je všetko samozrejmé — čert aby tomu rozumel,“ pomyslel si Severson, ale mlčal.

O chvíľku prišli výletníci k ďalšej priehrade. Bola vyššia ako Slapská priehrada,

Slnko sa už dotýkalo pílovitého hrebeňa smrekového lesa, trčiaceho k oblohe nad skalnatým hrebeňom.

V podlhovastých oknách hydrocentrály zažiarili svetlá. Alena sa podívala na hodinky.

„Musíme sa vrátiť, aby sme sa dostali domov za svetla…“

Pred Prahou odbočili do neveľkého prieplavu, ktorý spájal Vltavu s umelo vytvoreným jazerom neďaleko Štechovíc. Rozsvietila reflektory, pretože slnko medzitým už zapadlo. Hladina sa rozkmitala tisícami reflexov, ktoré vymaľovali svetlá lodiek a svetlá na pobreží. Ľahký vetrík prinášal z protiľahlého brehu ťahavé tóny večerného koncertu.

„Chvíľu tu ostaňme, je tu vskutku krásne,“ tíško požiadal Severson.

Alena vypla motor. Čln ešte niekoľkokrát poskočil po hladine a zastavil sa.

Nad korunami stromov pobrežnej aleje vyskočil mesiac. Koldokola celá krajina zjasnela v jeho studenom svetle. Severson zaletel zrakom k striebornému kotúču a zatajil dych.

„Aký je teraz iný — zvláštny. Dnes to naozaj nie je strieborný tanier na oblohe, ktorý svietil na cestu pútnikom v Arktíde. Dnes je to obrovská guľa, plávajúca v temných priestoroch okolo Zeme… Chvíľami sa zdá, že má ľudskú tvár. Tie dve škvrny hore — to sú predsa oči — a dolu usmievajú sa ústa…

Teda zajtra — už zajtra vstúpim na pôdu tohto záhadného sveta…“

Alena otvorila aktovku, vytiahla ďalekohľad a bez slova ho padala spoločníkovi.

Severson si ho priložil k očiam a zamieril na Mesiac. Zrak mu utkvel na ostro osvetlených kráteroch, ktoré vystupovali na prechode medzi ožiarenou a temnou pologuľou nášho spolupútnika.


„Žijú tam ľudia?“ spýtal sa zadumane.

„Áno, žijú. Astronómovia, astronautici, pracovníci atómových elektrární a oceliarní, geológovia…“

„Čítal som kedysi úvahu od hvezdára Hansena. Tvrdil, že na mesačnej pologuli, ktorá je od nás neustále odvrátená, jestvuje atmosféra a umožňuje život na Mesiaci. Ba mal som v rukách aj román, ktorý opisoval pôvodných obyvateľov Mesiaca. Vraj sa nazývajú Lunania. Žijú vraj ustavične na opačnej pologuli a ani netušia, že neďaleko od nich je zaľudnená Zem. Je na tom dačo pravdy? Jestvuje na Mesiaci vôbec nejaký život?“

„Musím vám odpovedať?“ usmiala sa Alena. „Nebolo by lepšie, keby ste sa o tom presvedčili na vlastné oči? Rozhodne vás potom prehliadka Mesiaca bude viac zaujímať…“


Voľné predpoludnie v Moskve Severson využil na návštevy. Pozdravil Tarabkina, Natašu Orlovovú, navštívil aj Zajcevovcov. Miťa ho odprevadil až na letisko a trpezlivo čakal, kým medziplanetárne lietadlo neodletí.

„Prosím, cestujúci na Mesiac môžu nastupovať. Lietadlo je pripravené na odlet,“ ozvalo sa konečne z ampliónov v čakárni. Každý cestujúci dostal kaučukový skafander so sklenou kuklou — na ochranu hlavy — a gumovú ochrannú helmu na čas pobytu v lietadle.

Seversonovi a Alene pridelili kabínu číslo tri. Pri okrúhlom okne boli pripevnené dve sklápacie kreslá. Podušky na kreslách boli plnené vzduchom. Naproti kreslám bol umiestený televízor.

„Pripnite sa, prosím, o minútu štartujeme,“ usmiala sa do kabíny dievčina z obrazovky televízora.

„Sklopte kreslo a pripútajte sa po ležiačky,“ radila Seversonovi Alena. „Takto lepšie znesiete prvé zrýchlenie.“

V zadnej časti lietadla ozval sa praskot, ktorý sa o chvíľu premenil na pravidelný šum.

„Štartujeme!“

Severson zatajil dych a zatvoril oči. Očakával totiž, že lietadlo bude prudko vystrelené, aby dosiahlo rýchlosť jedenásť kilometrov za sekundu, ktorá je potrebná na prekonanie zemskej príťažlivosti. No nič takého sa nestalo. Iba zapadol hlbšie do podušiek, ktoré ho tesne objali.

Alena sa dívala na hodinky.

„Práve sme sa odpútali od matičky Zeme. Teraz si už spokojne môžeme sadnúť.“

Po niekoľkých okamihoch šum motorov utíchol.

„No, všetko je v úplnom poriadku. Už sme dosiahli rýchlosť jedenásť kilometrov za sekundu, takže zemská príťažlivosť už na nás nepôsobí. Takmer až k Mesiacu doletíme zotrvačnosťou.“

Severson sa posadil a pozrel von oknom.

Obloha už dávno nebola belasá. Zahalila ju temná noc s tisíckami hviezd. Hlboko dolu skrývala sa pod mrakmi krajina, zakončená viditeľným zaokrúhleným obzorom.

Onedlho sa krajina premenila na časť obrovskej gule, ktorá Sa pomaly otáčala zdanlivo proti smeru letu. O hodinu neskôr zemeguľa bola už tak ďaleko, že ju bolo možno zachytiť celú jediným pohľadom.

V medzerách medzi pásmami mračien miestami prekukovala hnedozelená zem a indigovobelasé more. Seversona tento pohľad sklamal, lebo očakával, že uvidí čosi ako školský glóbus s jasne rozoznateľnými pevninami a morami…


18

MALÝ VÝLET PO MESIACI


Na veľkej mesačnej rovine, upravenej na letisko, bolo rušno. Prílet medziplanetárneho lietadla zo Zeme vítali obyvatelia Mesiaca vždy radostne, hoci. sa opakoval trikrát do týždňa. Lietadlo predsa zakaždým prinášalo trochu „pozemského vzduchu“ a bolo akýmsi priamym spojivom s rodným domovom.

„Lietadlo Luna pristáva presne podľa cestovného poriadku,“ hlásil hlas v reproduktore vo vnútri veľkej sklenej haly. Neďaleko kráterov, ožiarených slnkom, dosadla raketa na rovnú plochu. Na kuse ešte bežala na širokých podvozkoch, až sa napokon zastavila pri hale. Otvorili sa veľké dvere a letúň vošiel dovnútra. Keď sa vráta zavreli, ozval sa šum, pripomínajúci ventilátor. „O chvíľu môžeme vystúpiť, len čo komoru naplnia vzduchom,“ vysvetľovala Alena.

„A nebudeme si navliekať skafandre?“ spýtal sa zadivený Severson.


„Pristávame na hlavnom letisku, tu ich nepotrebujeme. Hangáre sú tu vzorne vybavené, takže sa ocitneme priamo v pozemskom prostredí.“

Cestujúci prešli hlavnou chodbou k východu z rakety a pomaly zostupovali po pristavených schodíkoch. Severson chcel Alene dokázať, že je po ceste celkom svieži, a z piateho schodíka zoskočil.

Údivom vyvalil oči. Hoci bol voľne vo vzduchu, klesal tak pomaly, akoby visel na padáku.

Alena sa rozosmiala.

„Nezabúdajte, že tu máme šesťkrát menšiu príťažlivosť ako na Zemi. Tu sa musíte pohybovať opatrnejšie, lebo sa môže stať, že sa nečakane nájdete na vrcholku niektorého krátera.“

Cestujúci sa pozdravili s obyvateľmi Mesiaca a každý išiel po svojom. Alena a Severson si zajedli v jedálni hlavnej budovy letiska a na Alenin návrh vydali sa na cestu po povrchu Mesiaca. Obliekli si skafandre a nasadli do zvláštneho traktora, ktorý pripomínal vojenský tank. Namiesto oceľovej veže bola na ňom veľká sklená guľa, z ktorej si mohli poobzerať okolitú krajinu.

„Prosím, ku kráteru Tycho,“ požiadala dievčina šoféra a obrátila sa k Seversonovi: „Najskôr vám ukážem, aký je na Mesiaci život a koľko je pravdy na dohadoch starého hvezdára Hansena.“

Voz sa rozbehol veľkou rýchlosťou po ploche letiska priamo ku skalnatému pohoriu. Za krátky čas našli sa naši pútnici v úzkom údolí, lemovanom rozorvanými stenami fantastických tvarov. Ozubené pásy traktora rozvírovali okolo seba jemný sivohnedý prach, ktorý pomaly klesal dolu a zasypal stopy voza.

Údolie ústilo do neveľkej roviny zovrenej do menších kráterov.

„Na jeden z nich sa podívame bližšie, súhlasíte?“

navrhla Alena. Otvorila dvere kabíny a zoskočila dolu. Severson ju nasledoval, no teraz už opatrnejšie ako pri pristátí lietadla na Mesiaci.

Výstup po skalnatej stráni nebol ťažký. Na vrcholku krátera otvorila sa pred výletníkmi úzka hlboká priepasť. Jej dno pokrývala čudná sklovitá hmota.

„Tento kráter je zrejme sopečného pôvodu, rovnako ako ostatné tu okolo. No pohorie, ktoré vidíte na obzore, vzniklo dopadom obrovského meteoru.“

Severson si pri rozhovore sadol pohodlne na veľký balvan, ktorý ležal neďaleko pažeráka krátera v malej priehlbni.

„Balvanom tu veľmi nedôverujte,“ varovala ho Alena, keď to zbadala. „Pozrite…“ a neveľkou silou postrčila balvan, ktorý ležal obďaleč. Pohol sa a ako v spomalenom filme začal sa kotúľať k pažeráku. Cestou strhol so sebou ešte niekoľko ďalších kameňov, takže do vnútra sopky vrútila sa celá lavína. Severson márne napínal sluch. Celý výjav sa odohral bez najmenšieho zvukového sprievodu.

„Skafandre neprepúšťajú zvuk?“ spýtal sa Severson naivne.

„V skutočnosti nemajú čo prepúšťať,“ usmiala sa dievčina. „Ako viete, zvuk sa šíri len vo vzduchu alebo v nejakej inej hmote. A vzduchu na Mesiaci niet. My dvaja sa dohovoríme Iba preto, že do skafandrov sú vmontované malé prijímače a vysielače.“

„Keď tu niet nijakého vzduchu, ako tu teda môže jestvovať život?“ uvažoval Severson, keď zostupovali do údolia.

„Uvažujete celkom správne: kde niet vzduchu a vody, tam ťažko môže vzniknúť život. To len daktorí vedci v minulosti sa domnievali, že život je možný aj bez kyslíka a bielkovín. Viete, oni si mysleli, že napríklad uhlík môže nahradiť kremík a namiesto vody môže v potokoch tiecť kyselina sírová. No práve tu na Mesiaci sa presvedčili, že v takýchto podmienkach nemôže byť o živote ani reči. Keď vstúpili vedci po prvýkrát na pôdu Mesiaca, overovali si na mieste aj ďalšiu domnienku, či totiž neostalo trochu vzduchu vo vnútri kráterov a či tam teda nerastú nejaké zvláštne lišajníky. No môžete prejsť celý Mesiac krížom-krážom, a nič také nikde nenájdete. Ani predpoveď, že tu nájdeme malinké živé telieska podobné vírusom, ktoré tlakom svetla putujú po vesmíre a rozsievajú po ňom život, sa nesplnila.“

Pri rozhovore odbočili naši výletníci z pôvodnej cesty a dostali sa medzi lávovité vyvrené skaly.

Po niekoľkých krokoch otvoril sa pred nimi temný otvor. Alena doň vstúpila ako prvá a zapálila elektrickú lampu, ktorá bola vmontovaná do každého skafandra.

„Tato jaskyňa vznikla pri sopečnom výbuchu niekedy pred päťdesiattisícmi rokov. Nazvali sme ju podľa vedca, ktorý ju prvý preskúmal, Scheinerovou jaskyňou. Vo vedeckom svete je známa, pretože práve v hej padli posledné nádeje tých, ktorí sa domnievali, že na Mesiaci nájdu nejakú formu života. Jaskyňa je totiž zo“ všetkých strán — okrem vchodu — vzduchotesne uzavretá — a pritom je celkom vzduchoprázdna a bez najmenšej stopy po vode.“

Na spiatočnej ceste dostali sa výletníci k prekážke, ktorá sa Seversonovi zdala byť neprekonateľnou. Podvedome sa preto obrátil vyhľadať iný priechod. Zastali totiž pri hlbokej trhline v zemi, najmenej päť metrov širokej.

„Takáto prekážka nás predsa nemôže zdržať,“ povedala Alena — a prv ako sa Severson spamätal, rozbehla sa a ladným skokom trhlinu preskočila.

„Jedna z výhod menšej príťažlivosti,“ dodala stručne.

Traktor sa opäť pohol. Fantastické tvary skál rýchlo menili svoju podobu. Pred výletníkmi vystúpila proti hviezdnatej oblohe strmá stena, dosť pravidelne zvrásnená. Traktor šiel kúsok popri nej. Zastavil sa pri vchode do širokého tunela, ktorý na prvý pohľad svedčil o činnosti človeka na Mesiaci.

Vo vnútri širokej chodby žiarili svetlá.

„Tadiaľto sa dostaneme na druhú stranu pohoria, pravda?“ hádal Severson. Alena však zavrtela hlavou.

„Tadeto sa dostaneme do rudných baní, drahý priateľ. Dobývame tu urán, volfrám, chróm, mangán, kobalt a železo.“

„Ako pozorujem, horský masív je naozaj z tvrdého kameňa. Tunajší baníci sa asi poriadne nadrú, najmä keď musia pracovať v skafandroch.“

„Uvidíme…“ usmiala sa záhadne Alena a vykročila vpred.

Výletníci sa zakrátko dostali do širokého priestoru, zo všetkých strán uzavretého sklenými stenami. Privítalo ich tu niekoľko ľudí. Vstali od dlhých dosák s obrazovkami a vyšli im naproti.

„Predstavujem vám tunajších baníkov. Čo myslíte, vyzerajú zrobení?“ spýtala sa Alena a s rozkošou sledovala údiv na Seversonovej tvári.

„Len si z nás nerobte žarty, súdružka Svozilová, lebo vám na stavbu Lúča nedáme ani gram kovu,“ zasmial sa jeden z mužov. „Čože je to za robotu — na diaľku usmerňovať vysokofrekvenčné lúče a na kontrolných obrazovkách sledovať, či dobre pracujú,“ obrátil sa k Seversonovi. „V lúčoch sa totiž indukujú také mohutné prúdy, že sú schopné rozrušovať horniny. Napokon, pozrite…“

Návštevníci pristúpili k veľkej obrazovke, na ktorej vznikol podivný obraz. Na koľajniciach bol na nízkej konštrukcii pripevnený kovový valec s niekoľkými trubicami. Stena pred valcom rozpadávala sa neviditeľnou silou na drobné kamene, ktoré padali na bežiaci pás pod prístrojom.

Severson sa cítil ako v rozprávke. Nevdojak si spomenul na prácu v baniach, keď bol ešte mladý. Navštívil ich raz so školskou výpravou. Aj vtedy sfáral dolu.

„Čaká nás ešte kus cesty a veľa zaujímavého,“ vytrhla dievčina Seversona zo spomienok.

Voz vošiel do temného úzkeho priesmyku so strmými stenami. Slnkom ožiarené horské vrcholky odrážali dolu tak málo svetla, že šofér si musel na cestu svietiť. Inak by sa bol sotva vyhol zavčasu trhlinám v zemi a veľkým balvanom, ktoré stáli v ceste.

„Práve prechádzame päťtisíc metrov vysokým násypom do krátera Clavius,“ opäť sa rozhovorila dievčina po krátkej prestávke. „Celý tento priesmyk vidieť zo Zeme iba najsilnejšími ďalekohľadmi — no aj to iba nepatrnú ryhu. O chvíľu sa dostaneme do násypovej roviny krátera.“

Voz s dobre perovanou kabínou šiel rýchle. Mátožne sa pohybujúce tiene, vykreslené reflektormi na zvlnených stenách, pôsobili na Seversona tiesnivo. S uľahčením si vydýchol, keď voz vyšiel z temného priesmyku na ožiarenú rovinu, rozrytú drobnými krátermi.

Na oblohe žiarilo z hviezdnatej oblohy jasné Slnko, ovenčené zelenkavou korunou. Neďaleko neho svietil mdlým svetlom malý kosák Zeme. Steny drobných kráterov, hviezdy, veľký glóbus na oblohe, ba aj samo Slnko — všetko pôsobilo svojou nehybnosťou takým hlbokým dojmom, že Severson sa zachvel. Len teraz si všimol, že na obzore sa končí mŕtva krajina širokou rovinou.

„Z vašich slov som vyrozumel, že vchádzame do vnútra krátera Clavius — no zatiaľ sme prešli iba akýmsi pohorím,“ divil sa. „Mám dojem, že ste sa pomýlili a zablúdili sme. Ale neprekvapuje ma to. Sám by som sa v tejto čudáckej krajine nikdy nevyznal,“ dodal rýchle, aby spoločnicu neurazil. „Ešte vždy si nemôžem zvyknúť na ten nezvyčajný obraz: dolu hory a roviny, ožiarené Slnkom — hore čierna obloha. A na nej hviezdy spolu so Slnkom i so Zemou…“

Alenu potešilo, že sa Severson konečne rozhovoril. Až doteraz sedel zamĺknutý vedľa nej, kŕčovite sa držal operadla a ustavične sa obzeral na všetky strany.

„Už som sa obávala, že pobyt na Mesiaci vás znepokojuje,“ povedala s uľahčením.

„Vedela som, že vás prekvapí široký rozhľad v tejto krajine. Keď som sem prvý raz prišla, prežila som to isté. Čo ako neuveriteľným sa to zdá, predsa len prechádzame teraz cez kráter.“

„Prečo teda nevidíme na protiľahlej strane jeho vnútorné steny?“ namietal Severson.

„Ťažko by sme ich dovideli. Kráter Clavius je totiž jedným z najväčších na Mesiaci. V priemere má vyše dvesto dvadsať kilometrov.“

„Ale aj na takú vzdialenosť by sme museli vidieť aspoň vrcholky hôr, najmä ak sú päťtisíc metrov vysoké, ako sama tvrdíte,“ neustále pochyboval Severson.

Alena sa neubránila smiechu.

„Páči sa mi, že tak dôsledne bránite svoj názor. No jednako, nateraz si ho musíte trochu opraviť. Nie som síce neomylná, ale teraz som si celkom istá, že sme nezablúdili. Ako viete, Mesiac je omnoho menší ako Zem. Jeho povrch je teda viac zaoblený. Preto hory, ktoré sú od nás viac ako sto kilometrov vzdialené, schovávajú sa nám za obzor…“

„Vidíte, vidíte, ako len málo toho viem. Teraz vás asi mrzí, že ste ma vzali so sebou,“ usmial sa trpko.

Alena sa podívala na svojho spoločníka prekvapene. V prvom okamihu nevedela, čo má odpovedať. Až teraz si uvedomila, že Severson ešte vždy podlieha depresii, že sa ešte vždy nezdravo podceňuje. Vzala ho za ruku.

„Prečo vidíte vo mne ustavične iba učenú učiteľku, a nie priateľku?“ zašepkala. „Je to v podstate moja chyba. Som zlou sprievodkyňou. Usilujem sa vysvetľovať — a zatiaľ iba poučujem…“


19

NEBEZPEČNÝ DÁŽĎ


Voz sa zrazu nečakane zastavil, prudko sa trhol a otočil sa takmer na mieste. A už uháňal späť k horskému masívu.

Alena rýchlo preladila vysielačku svojho skafandra na kmitočet, na ktorom prijímal šofér.

„Čo sa deje? Prečo sa tak rýchle vraciate?“

„Rádiolokačná stanica na južnom observatóriu hlási skupinu menších meteorov. Mesiac sa s nimi stretne o päť minút. Najohrozenejšie je práve územie okolo Clavia.“

Voz sa rútil veľkými skokmi späť.

Niekoľko krokov od neho zvíril sa prach, akoby v ňom vybuchol granát. O chvíľu sa ďalší kužeľ prachu zdvihol od zeme. Na neďalekej skale zablyslo sa krvavé svetielko.

Konečne sa voz ocitol na úpätí vysokých hôr. Rýchle zabočil okolo rozorvaných skál do úzkej rokliny. Temnotu prerazila žiara niekoľkých reflektorov. Voz sa znovu mykol a zastavil sa na okraji priesmyku.

„Choďte ďalej, tam bude bezpečnejšie,“ zvolala dievčina. Šofér však zavrtel hlavou. Bezo slova ukázal hore, kde medzi vrcholkami skál presvecoval úzky pás oblohy s Mliečnou dráhou.

Alene aj Seversonovi pri pohľade hore od hrôzy zatajil sa dych. V žiari reflektorov vznášali sa medzi skalnatými stenami tmavé tiene. Čím viac sa približovali ku dnu rokle, tým viac sa podobali mohutným balvanom. Padali pomaly, akoby to boli balóny naplnené ľahkým plynom. Odrážali sa od výčnelkov v stenách priesmyku a rozdeľovali sa na menšie balvany, ktoré klesali ešte pomalšie.

Hrozné divadlo sa odohrávalo v úplnom tichu. Balvany nehlučne dopadali na dno rokle, ešte niekoľkokrát poskočili a vo víre prachu ukladali sa do nepravidelnej mohyly.

Ešte dlho potom, keď dopadol posledný kameň, zostali Severson aj Alena ako zarezaní. Šofér však nijako nezaháľal.

Pohyblivým reflektorom upevneným na vrchu kabíny neustále kontroloval skaly nad vozom.

„Ešte šťastie, že takýto cirkus nám meteory nerobia veľmi často,“ prerušil mlčanie. Keď si všetci traja naladili dorozumievacie aparáty na rovnaký kmitočet, pokračoval:

„Kým neboli vybudované „meteorologické“ stanice na obidvoch observatóriách, bola cesta po mesačnom povrchu naozaj hrou v lotérii. Divím sa, že dnes prišlo hlásenie tak neskoro. To zasa niekto pri rádiolokátore zaspal. Takéto krupobitie lietavíc dá sa predsa zistiť oveľa skôr. Mali sme naozaj šťastie, že nás niektorý ten kamienok neprevŕtal…“

„A čo sa stane, keď takýto dážď meteorov pokropí hangáre na letisku?“ spýtal sa Severson. „Meteory predsa ľahko prerazia sklenú strechu…“

„Budovy na letisku — tak isto ako Observatóriá — sú pred meteormi chránené dvojakým spôsobom,“ vysvetľoval šofér. „Po prvé, ako som už povedal, meteory nebombardujú Mesiac tak často, ako sa ľudia domnievali, kým sa sem ešte nedostali. Dnes už vieme dosť presne, kedy sa Mesiac na svojej púti vesmírom stretne s rojom lietavíc, pretože obiehajú okolo Slnka práve tak pravidelne ako Zem. Mesiac nemá atmosféru, a pritom má malú príťažlivosť. Preto ho mnoho meteorov obíde vysoko nad povrchom. Pohyb meteorov neustále sledujú radarové stanice na obidvoch póloch, takže nás nemôžu prekvapiť. Ak niektorý z rojov lietavíc mieri na nekryté budovy, vytvoria osadníci nad budovou ochrannú clonu z vysokofrekvenčných lúčov, ktoré už vo veľkej vzdialenosti roztrieštia meteory na jemný prach molekúl. A keď sa niektorému prudko letiacemu kameňu podarí cez túto clonu preletieť, zadržia ho steny budovy, pretože sa skladajú z troch vrstiev zvláštneho pružného skla. Posledná, vnútorná vrstva zadrží aj najprudší úder. Priebojnosť meteoru mierni aj priestor medzi stenami, ktorý je vyplnený vzduchom. A napokon — aby bola bezpečnosť obyvateľstva skutočne zaručená — nebezpečenstvo meteorov sa vopred ohlasuje poplachom, pri ktorom sa všetci ukryjú do podzemných krytov.“

„A ako sú pred meteormi chránené medziplanetárne lietadlá? V tých sa predsa nemožno ukryť pod zem…“ spýtal sa Severson.

„O pohybe meteorov sú vodiči lietadiel neustále presne informovaní a lietadlá vedú tak, aby sa vyhli väčším rojom. Proti ojedinelým menším sú chránené podobne ako budovy na Mesiaci: trojitou stenou a vysokofrekvenčnými lúčmi. Napokon — lietadlo sa s meteormi stretne zriedkavo. Na taký obrovský priestor, aký je medzi Zemou a Mesiacom, je ich naozaj máličko…

Prepáčte, neskôr vám všetko vysvetlím podrobnejšie. Už je po nebezpečenstve a je najvyšší čas pokračovať v ceste…“

Šofér stlačil niekoľko gombíkov na vodičskej doske, ale voz sa ani nepohol. Otvoril teda dvere kabíny a vystúpil, aby si ho pozrel zvonku.

Sklonil sa nad zadnou časťou krytu a zúfalo zakýval rukami.

„Docestovali sme. Motor je prestrelený v najcitlivejšej časti. Odniesol to zrejme za nás — meteor nás minul iba o päťdesiat centimetrov…“

Šofér sa vrátil do kabíny a rukou si prešiel po vrcholku sklenej kukly.

Zrejme si chcel prečesať vlasy a v roztržitosti zabudol na kuklu.

„Päťsto kilometrov,“ zasmial sa trpko.

„Neostáva nič, iba požiadať o pomoc…“

Bez čakania na odpoveď zapäl hlavnú vysielačku vo voze a pripojil k nej mikrofón svojho skafandra.

„Tu traktor číslo sedemnásť. Volám z krátera Clavius. Volám akademika Scheinera.“

„Tu akademik Scheiner. Zdravím vás, Pelton, aj vzácnych hostí. Už vás netrpezlivo čakáme. Čo si želáte?“

„Meteor nám prestrelil voz. Zostali sme trčať na okraji Moretuzského priesmyku. Prosím o pomoc…“

„Ihneď štartujeme. Ste všetci zdraví?“ zachvel sa Scheinerov hlas.

„Okrem traktora — všetko v najlepšom poriadku…“

Šofér sa otočil k Alene a k Seversonovi.

„Nebudeme tu predsa nečinne čakať. Pozývam vás na malú prechádzku po okolí…“


Naši cestujúci vystúpili z voza a šli za svojím sprievodcom. Neďaleko ústia priesmyku odbočil do širokej trhliny v skale.

„Toto je najkratšia cesta k Jazeru víťazstva. Len sa nebojte, nestretne nás tu nijaké nešťastie. Som tu ako doma,“ povzbudzoval svojich spoločníkov.

Na konci trhliny zjavila sa neveľká rovina, zovretá strmými skalnými stenami.

„Jazero je síce bez vody,“ usmial sa šofér, „no zato má takú zvláštnosť, akou sa nemôže pochváliť ani celé obrovské More dažďov — Mare Imbrium. Pozrite len, súdruh Severson…“

Šofér ukázal na veľkú mohylu uprostred roviny. Prekvapovala pravidelnými tvarmi. Aj dlhý temný tieň, ktorý vrhala na rovinu, mal takmer rovné okraje.

„Túto pyramídu určite postavili ľudia. Nebude to pamiatka na nejaké tvory, čo kedysi dávno žili na Mesiaci?“ spýtal sa Severson, ktorého fantázia pracovala v nezvyčajnom prostredí najbujnejšie.

„Je to naozaj práca ľudí,“ vysvetľovala Alena, ktorá tieto miesta raz už navštívila. „Poďte len bližšie. Záhadný nápis na mohyle možno rozlúštite…“

Až keď bol Severson zopár desiatok metrov od pyramídy, všimol si, že na jej vrcholku na malej plošine leží čudný predmet. A bol to akýsi stroj s podobnými pásmi, ako mal traktor číslo sedemnásť, ktorým prišli naši pútnici.

Severson sa zastavil, zopäl ruky a sklonil hlavu.

„Načo ten smútok, Leif?“ spýtala sa Alena. „Nestojíme predsa pri hrobe! Sme pri pomníku slávy. Vari ste sa domnievali, že tu zahynula posádka traktora, ktorý stojí na pyramíde? Nože, poďte sa podívať na mohylu z druhej strany. Pochopíte sám, i bez vysvetľovania…“

Alena vzala Seversona za ruku a zaviedla ho k stene ihlana, ktorú práve priamo ožarovalo Slnko. Z veľkej čiernej dosky svietili veľké zlaté písmená.

„Veď je to ruská azbuka!“ zvolal prekvapene a rýchlo čítal:

„Na tomto mieste pristála prvá raketa, vystrelená zo Zeme na Mesiac. Sláva veľkému Ciolkovskému, ktorý nám ukázal cestu do vesmíru! Sláva vede, ktorá ovenčila ľudstvo vavrínmi víťazstva nad vesmírnymi priestormi!“

„A kto bol šťastlivcom, čo prvý zastal na pôde Mesiaca?“ spýtal sa Severson dojate.

„Automatický traktor, ktorý vidíte na mohyle. Jeho jedinou posádkou boli prístroje, usmerňované rádiom zo Zeme. Len čo raketa pristála, otvorila sa jej stena a traktor automaticky vyšiel do tejto roviny. Televízne prijímacie kamery — to boli prvé oči, ktoré uzreli Mesiac zblízka. Pomocou nich sme si ho prezreli aj my na Zemi. Spomínam si na ten vzrušujúci okamih tak živo, akoby to bolo včera. Vtedy som chodila do prvej triedy.

„Raketa šťastlivo pristála,“ ako blesk letela zpráva všetkými triedami. Ešte teraz vidím staručkého učiteľa, ako vylaďuje trasľavou rukou školský televízor a ako sleduje so slzami v očiach prvé vysielanie z Mesiaca, ktoré zosilňovali a prenášali všetky televízne stanice sveta. Ja som vtedy, pravda, ani dobre nechápala, aké veľké bolo víťazstvo, ktoré dosiahli sovietski vedci…“

Na hviezdnej oblohe zjavili sa dve pohybujúce sa jasné svetlá — červené a zelené. Zakrúžili nad rovinou víťazstva a opäť zmizli z dohľadu.

„Scheiner je už tu, ten sa ale poponáhľal,“ zvolal radostne šofér. Keď sa svetlá opäť priblížili, odopäl si zo skafandra elektrickú lampu a zakýval ňou nad hlavou.


O niekoľko okamihov zaligotal sa v žiare Slnka lesklý trup raketového lietadla, z ktorého na niekoľkých stranách vyšľahovali červené plamene.

Z baňatého trupu vysunuli sa podvozky a lietadlo pristálo.

„Teším sa, že vás všetkých vidím zdravých a v dobrej nálade,“ volal radostne muž menšej postavy, len čo vyskočil z lietadla.

„Prosím, nastúpte, za okamih sme doma, čakajú vás tam netrpezlivo — aj malé prekvapenie pre súdružku Svozilovú…“

Alena sa na schodíkoch zarazila: „Počkajte chvíľku, zabudla som si vo voze dôležitú vec…“

„Len nastúpte, súdružka Svozilová, zabehnem vám po to,“ ponúkol sa šofér. Prv ako mohla Alena protestovať, uháňal dlhými skokmi po rovine k trhline v skalnej stene. Zostal za ním iba rozvírený hnedosivý prach…

Keď sa šofér vrátil s veľkou aktovkou, lietadlo ihneď vzlietlo do výšky. Opísalo nad rovinou Clavia veľký oblúk a zamierilo na sever.

„Mám tu menovca,“ ukázal muž šedivých vlasov a drobnej postavy na široký kráter, ktorý trčal vľavo proti obzoru. „Aj to je Scheiner, lenže nie akademik — a nezdedil meno po mne. Dostal ho po inom Scheinerovi oveľa skôr, ako stúpil prvý človek na Mesiac.“„

Rovina pod lietadlom ustúpila hornatej krajine, ktorá pripomínala rozbúrené more. Na mnohých miestach bola prevŕtaná kruhovitými otvormi najrôznejších veľkostí a hĺbok. Veľké kruhy boli rozrušené menšími — a tie potom ešte menšími.

Po krátkom lete otvorila sa pred cestujúcimi hlboká kruhová priepasť. K jej okraju vinuli sa po náhornej rovine úzke svetlé pásy, ktoré jasne svietili z hnedastej skalnatej plochy.


„Už sme nad pohorím Tycho, u nás sa cestuje rýchlo,“ slávnostne oznámil akademik Scheiner. „Ešte pár tisíc metrov nižšie — a sme doma…“

Lietadlo dosadlo na starostlivo upravenú rovnú plochu na dne širokého krátera. Takmer polovica obrovskej priepasti plávala v tmavom tieni. Iba na niekoľkých miestach svetlá reflektorov pretínali tieň.

O pár minút prišlo k lietadlu niekoľko vozov rovnakého typu ako traktor číslo sedemnásť. Cestujúci rýchlo prestúpili a vozy sa dali na cestu smerom do neosvetlenej časti priepasti. Prešli niekoľko kilometrov a ráz krajiny sa nijako nezmenil. Prekvapenie čakalo hostí až v tieni. Len čo obišli poslednú Slnkom ožiarenú skalu, ktorá osamelo trčala z roviny, vystúpila pred nimi vo svetle reflektorov spletitá konštrukcia, pripomínajúca železničný oceľový most. Koniec konštrukcie sa strácal v temnotách.

„Kedy dokončíte rozjazdovú dráhu?“ spýtala sa Alena pri pohľade na silné oceľové piliere.

„O dve hodiny bude hotová,“ poznamenal akademik s úsmevom.

„Hotová? To predsa nie je možné,“ s nedôverou pozrelo dievča na Scheinera.

„Vo svojej zpráve ste predsa tvrdili, že s dráhou môžeme počítať najskôr o päť dní.“

Akademik pokrčil plecami a znova sa huncútsky usmial.

„Čo sa dá robiť. Všetko je hotové, je hotové, je hotové,“ zanôtil áriu z Predanej nevesty.

„To je naše prekvapenie číslo jedna. A kedy dokončíte montáž pokusnej rakety?“

„V stredu ju majú dokončiť. Vo štvrtok ju sem dopravia. Nepriletí len Navrátil so zástupcami akadémie, ale aj Watson. Chce sa vraj na tú hanbu pozrieť zblízka — a potom sa nám vysmiať…“


„No uvidíme, kto sa najlepšie zasmeje. Môže sa stať, že to budem práve ja,“ povedal akoby mimochodom Scheiner a poklepal šoféra po pleci.

„Majster Sugár, čiže lúč podľa vašej materčiny — zaleťte s nami, prosím, do televíznej stanice. Chcel by som si s Watsonom pohovoriť.“

Šofér spomalil jazdu a počkal, kým ho ostatné vozy predišli. Potom zabočil doľava a prešiel popod konštrukciu na druhú stranu mosta. Zastavil pri sklenej svietiacej budove. Akademik otvoril dvere kabíny a naznačil Alene a Seversonovi, aby ho nasledovali.

„Prečo chce hovoriť s Watsonom — a práve teraz,“ dumala Alena. Vedela, že akademik Scheiner má niečo za lubom, lež márne si lámala hlavu, čo by to asi mohlo byť. Po rozhovore s Watsonom bola ešte zmätenejšia.

Rozhovor bol totiž veľmi krátky a ako sa jej zdalo, nemal ani hlavy, ani päty.

„Zajtra máte dobré spojenie na Mesiac, priateľu,“ povedal Scheiner, keď sa Watsonova tvár zjavila na obrazovke. „Lietadlo štartuje presne o štrnástej hodine z Moskvy. Ak chcete vidieť niečo veľmi dôležité a prekvapujúce, použite toto lietadlo a prileťte k nám.“

„Neviem, čím by ste ma mohli prekvapiť. Ako viete, nerád lietam na Mesiac. Celkom mi stačí, keď ta pozriem vo štvrtok na Navrátilov pokus. Tých zvyšných päť dní prežijem radšej na Zemi. Tu sa cítim bezpečnejšie…“

Potom ešte niekoľko zdvorilých slov a celý rozhovor sa skončil.

„Ani mne neprezradíte, čo sa bude zajtra diať?“ spýtala sa Alena.

„Zvedavá ako všetky ženy,“ usmial sa akademik. „Len si ešte pár hodín počkajte. Nudiť sa tu nebudete. Dovtedy môžete priateľa Seversona povodiť po podzemných oceliarňach a prejsť sa po rozjazdovej dráhe. Niekoľko kilometrov prechádzky vám po dobrom obede nezaškodí…“

Keď Alena a Severson opúšťali rozľahlé podzemné závody, Slnko už ožarovalo časť rozjazdovej dráhy. Niekoľko jeho lúčov odrážalo sa oslnivo od lesklého predmetu, ktorý ležal v koryte dráhy na dolnom okraji šikmého mosta. Alena si rukou priclonila oči, aby lepšie videla. „Je to fatamorgána, alebo mám halucinácie?“ zvolala zrazu a rozbehla sa k rozjazdovej dráhe. Severson v strachu, aby sa jej nič nestalo, utekal za ňou.

„Aj vy vidíte to, čo ja?“ udychčane vyrazia zo seba, keď dobehla k mostu.

Pohľad na začiatok dráhy prekvapil aj Seversona.

„To je predsa — to je predsa — pokusná raketa, ktorú montujeme v Prahe…“ zajachtal.

„Len trochu odlišnej konštrukcie,“ vyhlásil s úsmevom na tvári Scheiner, ktorý práve vystúpil z budovy na okraji mosta.

„To je, prosím, moje prekvapenie číslo dve. Kolega Navrátil sa preto hádam na mňa nenahnevá, keď si dosiahnuteľnú rýchlosť rakety overím o niečo prv ako on a zástupcovia prezídia akadémie. Moje skúsenosti mu možno pomôžu zdokonaliť aj jeho pokusnú raketu…“

Keby sa pred Alenou zrazu otvorila zem, nebola by viac prekvapená ako teraz.

„Nevravíte tak, ani tak — a to znamená, že nemáte námietky. Dobre, dajme sa teda do práce,“ povedal akademik a naznačil im, aby odstúpili od rozbehovej dráhy. Vstúpil do budovy a zamával rukou. O okamih vyšľahol zo striebristého trupu dlhý červený plameň a raketa priamo poskočila hore po šikmom moste. Most opustila už rýchlosťou blesku. Na hviezdnatej oblohe nakreslila dlhú červenú čiaru — a stratila sa z dohľadu…


20

SMRŤ V PUSTATINÁCH


„Nože, poďte a počúvajte,“ zvolal Cahén, keď celý bez seba vtrhol do Čan-suovej pracovne.

„Zložili ste vari kantátu na neznámu planétu?“ usmial sa Čan-su. Robil takto narážku na Cahénovho hudobného koníčka — komponovať hymny na oslavu vesmíru.

„Nie, nie, tentoraz si kantátu zložila neznáma planéta sama. Len si predstavte, podarilo sa mi rozlúštiť ďalšiu časť kľúčovania — a zachytiť takmer celý súvislý program. Zachytil som ho na pás. Ide zrejme o nejaký koncert. Nášmu ľudskému sluchu veľmi nelahodí, no aj tak je to obrovský úspech. Už sa teším, ako sa bude tváriť Watson, keď ho bude počuť. Teraz vysielajú dáku prednášku. Poďte si vypočuť to krásne fňukanie…“

Vedci boli už na odchode, keď sa v televízore ozval známy hlas dievčaťa z centrály:


„Voláme súdruha Cahéna a Čan-sua. Majú prísť okamžite do nemocnice v Tycho.“

„Hádam sa len nestalo nešťastie pri Scheinerovom pokuse?“ riekol v neblahej predtuche Čan-su a nečakajúc odpoveď, vybehol z miestnosti. Zblednutý Cahén ho nasledoval.

V hlavnej hale observatória rýchlo si navliekli skafandre a bežali na letisko. Už o niekoľko minút opúšťalo raketové lietadlo budovy na južnom póle Mesiaca a zamierilo na sever ku kráteru Tycho. Pilot odvážne pristál niekoľko desiatok metrov od hlavného vchodu do podzemných oceliarní.

Doktor Navarov, lekár závodnej nemocnice, čakal vedcov už pred vchodom. Aj Alena Svozilová im vybehla v ústrety. Bola taká bledá, že sa jej Cahén zľakol.

„Ponáhľajte sa, prosím vás, Severson utrpel ťažký úraz, ide mu o život,“ volala udychčaná. „Ach, ja nešťastná, prečo som ho len brala so sebou!“

Nemocnica bola hneď pri vchode, takže o niekoľko okamihov vstupovali vedci do sály, kde ležal Severson.

Pacient ležal nehybne.

„Spi,“ odpovedal lekár na nemú otázku návštevníkov. „Upokojte sa, krízu už prekonal. Severson utrpel menší úraz na ľavej nohe a vzápätí nato dostal srdcový záchvat.“

„A ako sa to stalo, vravte?“ starostlivo sa spýtal Čan-su.

„Pri udalostiach, kvôli ktorým sme vás vlastne pozvali. Pred dvoma hodinami zachytili ľudia pri štartovacom moste zúfalé volanie o pomoc, ktoré vysielal niekto pomocným vysielačom na skafandri. Neznámy nešťastník vykríkol iba dvakrát „pomoc“ — a potom bolo počuť len chrčanie, ktoré o niekoľko sekúnd stíchlo. Keďže ranený neudal miesto, kde sa nachádza, ihneď bolo treba pátrať po okolí. Podľa rovnakej vlnovej dĺžky s vysielačmi pracovníkov na moste sme usúdili, že ide o jedného z nich, a že teda nemôže byť ďaleko. Volanie počul aj Severson. Prv ako sme sa spamätali, rozbehol sa ku skalám aj on, aby pomohol pri hľadaní. Alene neostávalo nič iné, ako nasledovať ho. Severson, nezvyknutý na gravitáciu Mesiaca, pri jednom skoku cez balvan spadol a vytkol si nohu. Srdcový záchvat dostal až tu…“

„Je už po nebezpečenstve? Nezabúdajte, že má za sebou ľadový spánok,“ obrátil sa Čan-su k lekárovi.

„Srdce pracuje už celkom normálne. Aj noha — okrem malého výronu — je v poriadku…“

„A nešťastník, ktorý volal o pomoc?“

„Dosiaľ ho nenašli…“

„A zistili ste už, kto chýba?“

„Áno, inžinier Fauchar. Keď odchádzal zo závodu, povedal spolupracovníkom, že ide pozrieť, ako pokračuje pokus s rýchlostnou raketou. Z hlavného vchodu odbočil vraj doľava. Práve sa zberá na cestu ďalšia prieskumná čata, ktorá prezrie skaliská pod hlavným násypom.“

Čan-su si rýchlo pripevnil sklenú helmu, ktorú odklopil pri vstupe do miestnosti.

„Povedzte im, prosím, aby chvíľočku počkali, rád by som šiel s nimi,“ požiadal lekár.

„Idem tiež,“ rozhodol sa Cahén. „Podľa hlásenia hlavnej stanice nebezpečenstvo meteorov dnes nehrozí. Nejde mi do hlavy, čo sa mohlo stať…“

Výprava postupovala v temnom pološere, ktoré vytváral dlhý tieň strmého násypu krátera. V žiare reflektorov vystupovali z temnôt ostré útesy a kamenné stromy, vytvorené vyvretou lávou.

Na úpätí divo zvlnených pahorkatín výprava sa rozdelila na niekoľko čiat.

Čan-su a Cahén sa pridali k čate, ktorá postupovala do hôr, ku strmej skalnej stene. Pomocou lán a čakanov vyškriabali sa na úzku cestičku, ktorú tvorila stvrdnutá vrstva lávy.

„Stopy!“ zvolal muž, ktorý šiel prvý.

Vskutku, vrstva jemného modrosivého popola bola prerušená. Miestami bolo videť jasné odtlačky ťažkých topánok skafandra.

„Čo hľadal inžinier Fauchar v týchto pustatinách?“ čudoval sa Cahén.

Osamelý chodec šiel cestičkou ešte niekoľko sto metrov. Všetci, ktorí ho teraz hľadali, museli postupovať nanajvýš opatrne, pretože po ľavej strane prírodou vytvorenej cestičky bola kolmá stena, husto posiata ostrými hrotmi, a po pravej strane priepasť.

V mieste, kde cestička zahýbala doľava, stopy sa odrazu končili.

Podobral sa azda na výstup po strmej stene?

Všetci mimovoľne pozreli nahor. Nad nimi ako strecha visela zvrásnená vlna lávy.

Nie, to nie je možné, touto cestou nemohol ísť.

Spustil sa teda dolu? A prečo sa vracal do nížiny?

Reflektory ožiarili dno priepasti. Postupne ho celé presvietili, ale po nešťastníkovi ani stopy.

„Traja mužovia by mali pokračovať v prieskume cestičky — ostatní sa musíme spustiť do priepasti. V týchto miestach sa rozhodne čosi stalo. Pozrite len, aká je tu rozrytá vrstva popola,“ ukázal Čan-su na okraj úzkej plošiny. Jeho návrh prijali bez námietok.

Mužovia záchrannej čaty pripevnili lano na ostrý skalný útes a prvý sa po ňom spustil Cahén. Len čo sa postavil na dno, zazrel tesne pri stene ležiaceho človeka v skafandri. Cahén sa zohol a posvietil mu do tváre.

„Ponáhľajte sa,“ zvolal zdesene. „Inžinier Fauchar je ťažko ranený, tvár má zaliatu krvou…“


O niekoľko okamihov boli všetci pri ranenom.

„Tvár javí známky udusenia a vykrvácania,“ riekol tíško jeden z členov záchrannej čaty.

„To teda znamená, že skafander je roztrhnutý… Áno, tu, v páse, vzadu — a tu, na ľavej strane…“ „Mŕtvy…“

Všetci sklonili hlavy.

„Rýchle… rýchle ho odnesme do nemocnice,“ zvolal zrazu Čan-su. „Možno sa dá zachrániť totálnou transfúziou krvi…“

Cahéna s inžinierom Faucharom v náručí rýchlo vytiahli na cestičku, raneného položili na skladacie nosidlá a čo najrýchlejšie ponáhľali sa dolu k hlavnému vchodu do podzemného závodu…


Na obrazovke Navrátilovho služobného televízora zjavila sa tvár dievčiny z centrálneho pražského fyzikálneho ústavu.

„Ako sa teším, že som vás ešte zastihla. V montážnej hale mi vraveli, že ste už odišli domov. Volá vás akademik Scheiner. Okamih, prepojím…“

„Zdravím vás, veľký dobyvateľ vesmíru,“ usmial sa Scheiner svojím typickým úsmevom, pri ktorom vždy privrel oči a málinko ohrnul nos.

„Už som to nemohol vydržať, musel som vás zavolať. Pôvodne som vás chcel prekvapiť až tu na Mesiaci. Viete o tom, že som vás trochu predbehol? — No, nebudem vás zbytočne napínať. Pred šiestimi hodinami odpálil som pokusnú raketu — a môžem vám s radosťou oznámiť, že už dosiahla päťdesiattisíc kilometrov za sekundu…“

„Akú raketu?“ čudoval sa Navrátil. „Veď ju dokončíme až pozajtra…“

„Naši mládenci boli na výsledky pokusu takí zvedaví, že si raketu v našich dielňach za mojej pomoci vyrobili sami…“

„To je od vás milé, ale obávam sa, že sa vám pokus nepodarí. Domnievam sa totiž, že vám chýba zdokonalený prijímač pravidelných signálov, ktoré musí raketa vysielať. Nezabúdajte, že na základe Dopplerovho princípu bude sa meniť aj kmitočet. A potom, našu raketu bude poháňať dokonalejší systém využitia atómovej energie…“

„… ktorý navrhol Zajcev, viem,“ doplnil Scheiner Navrátila. „Vtip je v tom, že našu raketu poháňa tá istá sila. Inžinier Zajcev nám totiž požičal kópiu návrhu, ktorý poslal vám. A prijímač máme tiež zdokonalený — zaobstaral nám ho akademik Čan-su. Má vraj v tom odbore dosť skúseností z lovu signálov Proximy…“

Navrátil sa chvíľu nemohol z prekvapenia spamätať.

„Je to skvelá myšlienka a ďakujem vám za pomoc. Ale prečo ste mi to neoznámili skôr? Mohli sme si ušetriť čas a spĺňať ďalšie naliehavé úlohy…“

„Aj o tom som uvažoval. No napokon som si povedal: Chlapče, dačo sa pri pokuse nepodarí, a čo potom. Odhalíš pekne nedostatky — odstrániš ich — a potom pokus pekne zopakujeme.“

Akademik Scheiner sa obzrel.

„Okamih, práve mi prichádzajú oznámiť, ako to po kračuje. Nože, chlapci, koľko?“

„Osemdesiat tisíc — a koniec…“

„Ako to?! Aký koniec?“

„Od päťdesiattisíc nahor pribúdala rýchlosť už dosť nepravidelne — a pred chvíľou raketa celkom umĺkla…“

Navrátil zbledol. Že by sa splnila Watsonova predpoveď? Alebo je možné, že teleso, letiace rýchlosťou okolo stotisíc kilometrov rozpadne sa na atómy?

„Prepáčte, prekontrolujem prístroje, či nenastala nejaká porucha — á o chvíľu vás znovu zavolám,“ ospravedlnil sa Scheiner a jeho tvár zmizla z obrazovky televízora.

Navrátil vstal z kresla a nervózne sa prechádzal po izbe.

Konečne bliklo červené svetlo.

„Žiaľbohu, nič dobrého vám nepoviem. Prijímač je v úplnom poriadku. Raketa sa už neozvala. Domnienka, že by sa bol mohol pokaziť jej automatický vysielač, neprichádza do úvahy. Pre istotu sme ju vyzbrojili troma vysielačmi, z ktorých každý pracuje samostatne, nezávisle od ostatných. Aj keby došlo k poruche na jednom, zachytili by sme signály druhého…“

„Aj vy sa domnievate, že raketa vplyvom obrovskej rýchlosti vybuchla?“ spýtal sa Navrátil a zavrel oči.

„Nie, to rozhodne nie! Pevne verím, že váš návrh nesklame ani v tomto bode…“

Navrátil sa trpko usmial.

„Predbežne sklamal, — a to v najdôležitejšom bode. Ak nemožno prekonať rýchlosť osemdesiattisíc kilometrov za sekundu, potom je celý môj návrh neuskutočniteľný. Aspoň nateraz. Hoci sa nám podarilo predĺžiť ľudský vek, je ešte vždy nemysliteľné vydať sa na cestu vesmírom, ktorá by mala trvať dvadsať rokov…“

„Nestrácajme nádej. Ešte máme možnosť pokus opakovať — vďaka mojej prezieravosti,“ zažartoval Scheiner, pokúšajúc sa povzbudiť svojho priateľa.

„A keď sa nedostaneme nad tých osemdesiattisíc?“

„Potom pokus o dobytie susednej slnečnej sústavy posunieme o kúštiček do budúcna. A zatiaľ sa dáme do boja iným smerom. Neprebádaného je pred nami ešte dosť…“


Do jedného z výskumných laboratórií podzemných oceliarní v kráteri Tycho vstúpil muž v bielom plášti.

Obzrel sa po bludisku najrôznejších prístrojov a keď nikoho nevidel, tíško sa spýtal:

„Ditrichson, ste tu?“

„Áno, vážený priateľ, tu som a dokonca čakám na vás,“ ozval sa zrazu hlas spomedzi prístrojov a zjavil sa vysoký štíhly muž s trochu odstávajúcimi ušami a hustým zdvihnutým obočím.

„Obávam sa, že zachádzame trochu priďaleko. Fauchara sme mohli umlčať aj inak.“

„Vari sa im podarilo vrátiť mu transfúziou život?“ spýtal sa Ditrichson poľakane.

„Nie, no stala sa horšia vec. Pri podrobnejšom skúmaní prišli na myšlienku, že skafander nebol roztrhnutý o ostrú hranu skalnatého útesu, ale že bol poškodený už prv, ako sa Fauchar vydal na cestu. Na nešťastie skafander sa roztrhol neskoršie, ako sme predpokladali. To ešte zvýšilo podozrenie, lebo nikomu nejde do hlavy, čo vôbec Fauchar v horách hľadal. Keby bol zahynul už na násypovej rovine, nebolo by na tom nič divného. No takto sme v nebezpečenstve, že sklad v horách objavia. Čan-su totiž dôrazne žiada, aby sa skaly vo smere, ktorým šiel Fauchar, dôkladne preskúmali.“

„Rečami teraz škoda strácať čas. Treba čo najskôr zatarasiť vchod do skladu. Poďte, obídeme násyp vozom a ku skladu sa priblížime z druhej strany. Východná strana je teraz v tieni, takže sa tam môžeme dostať naozaj bezpečne a nepozorovane. Cestu hore poznám dokonale, nemusíme teda vôbec použiť reflektory. Postačí nám odrazené svetlo z protiľahlého násypu.“

„Ak chcete, choďte. Lež ja s vami nepôjdem,“ povedal Ditrichsonov spoločník rozhodne. „Nechcel by som totiž skončiť ako Fauchar…“


„Púšťate sa však na jeho chodníky. Nechcete mi vari vyhrážať prezradením celého plánu?“ spýtal sa Ditrichson výhražne.

„Nie, donášačom nie som. No celý náš plán ovládnuť neznámu planétu považujem za šialenstvo. Skôr sa zmierim s tým, že už nikdy nezískame moc našich otcov. Dobre sa vám vraví — Divide et impera!* — lenže to medzi dnešnými ľuďmi už nejde tak ľahko, ako by sme si želali…“

„Vidím, že čoskoro vypadnete z hry, zbabelec,“ zasyčal Ditrichson a odvrátil sa od svojho spoločníka.


21

DRUHÝ POKUS


Seversonov zdravotný stav sa natoľko zlepšil, že sa mohol bez ťažkostí pohybovať po nemocničnej sále. No aj tak sa znova musel podrobiť dôkladnej prehliadke, na ktorej sa zúčastnila aj Nataša Orlovová. Priletela na Alenino pozvanie prvým lietadlom, ktoré štartovalo z Moskvy na Mesiac.

„Všetko je už zasa v poriadku,“ utešovala Alenu, ktorá sa ustavične strachovala o svojho spoločníka. „Nervový záchvat spôsobila skôr vzrušujúca udalosť ako nezvyčajné prostredie na Mesiaci. Skafandre sú dnes už také dokonalé, že bezpečne vyrovnávajú rozdielne teploty — a aj kozmické lúče zachycujú dokonale. Z tejto strany teda nehrozilo nijaké nebezpečenstvo, aj keď uvážime, že Seversonov organizmus je o niečo chúlostivejší ako náš. Nezabúdajte, že k záchvatu prispel určitým dielom aj úraz. No — ako vravím — hlavu hore! A nemajte strach!“


Alena vrelo stisla Nataši ruku. Nataša sa usmiala, pričom jej oči hovorili: „Chápem — chápem…“

Navrátil po návrate ma Tycho márne hľadal Alenu po všetkých priestoroch podzemnej oceliarne. Napokon ju našiel vo veľkom skleníku, kde sa prechádzala so Seversonom medzi najrôznejšími rastlinami, pestovanými v novom prostredí.

„Vidím, že ste veľa nemaródovali. Proste — nezmar,“ zvítal sa Navrátil so Seversonom.

„A kedy začnete s pokusom?“ spýtal sa Severson nedočkavo. „Môžem sa na ňom zúčastniť?“

Navrátil sa poškrabal za uchom.

„O tom teraz nerozhodujem ja. Tu majú rozhodujúce slovo lekári. Spýtajte sa Nataše — osobne proti tomu nič nenamietam. Vopred vás však upozorňujem, že od pokusu veľa neočakávam. Obávam sa, že skôr sa mi podarí prinútiť hodinky, aby zatlieskali ručičkami.“

„Prečo?“ vyhŕkol Severson prekvapene.

Alena, ktorá stála práve za jeho chrbtom, žmurkala na akademika a naznačovala mu, aby nepokračoval v rozhovore, pretože pacient ešte potrebuje pokoj.

„Hovorím to iba preto, aby ste v prípade nezdaru neboli sklamaný. Napokon, veď to sám uvidíte o niekoľko hodín, len čo raketu naplnia pohonnou hmotou, dopravia na štartovací most a naposledy prekontrolujú…“

Nataša s účasťou Seversona pri pokuse nesúhlasila. Pacient potrebuje ešte pokojné pohodlie — a nie vzrušenie, bez ktorého sa pokus neobíde. Akademika Navrátila požiadala, aby pacienta informoval o priebehu, a to tak, aby sa o prípadnom nezdare nedozvedel…

Skúšobná raketa akademika Navrátila je pripravená na štart…

Zástupcovia prezídia Svetovej akadémie vied sedia pri prijímacích aparátoch v hale budovy neďaleko rozbehovej dráhy. Watson sa pri pohľade na kovové teleso, ktoré o chvíľočku odletí do temného vesmíru, ironicky usmieva.

Navrátil je zdanlivo pokojný. Iba trasúca sa ruka s hodinkami prezrádza, že je vzrušený. Práve v okamihu, keď dvíha hlavu a otáča ju k mužovi pri odpaľovacom zariadení, stretáva sa jeho pohľad s pokojnými očami akademika Chotenkova. A Chotenkov povzbudivo pokyvuje hlavou a usmieva sa…

„Štart!“ rozrezáva hrobové ticho Navrátilov hlas.

Krvavé plamene na rozbehovej dráhe — a raketa, strácajúca sa v nekonečne — to je už všedná scéna, ktorú všetci prítomní už nesčíselnekrát videli. A predsa ju dnes každý z nich sleduje s napätím, akoby ju videl po prvý raz. Oči sa ešte dlho upierajú na miesta, kde sa rozplynula posledná stopa po medzihviezdnom pútnikovi, ktorý sa už nikdy nevráti.

Pravidelný signál vysielaný z rakety monotónne odklepáva čas ako metronóme Len veľmi citlivé ucho rozoznáva predlžovanie intervalov medzi jednotlivými tónmi.

Watson vyťahuje z vrecka zápisník a pokojne číta svoje poznámky. Rýchlosť vzrastá zatiaľ iba po desiatkach a stovkách kilometrov — to ho ešte nezaujíma…

Z kuchyne prinášajú občerstvenie…

Zložité prístroje presne premeriavajú predlžujúce sa intervaly a za tichého šelestu ich rýchlo prepočítavajú na rýchlosť svetla, vzdialenosť rakety, a tak na jej rýchlosť.

Šesťdesiattisíc kilometrov za sekundu…

Sedemdesiattisíc kilometrov…

Watson sa nervózne hniezdi v kresle.

Navrátil priviera, oči a zbystruje sluch, akoby sa obával, že o okamih začuje z vesmírnej diaľky ohlušujúci úder. Na čele sa mu zjavujú studené perličky potu.

Aj Scheiner sa cíti ako príbuzný chorého, ktorý práve leží na operačnom stole.

„Sedemdesiattisíc päťsto,“ ozýva sa chvejúci hlas muža pri počítacom stroji.

„Kritický okamih,“ šepká Scheiner a stíska Navrátilovi ruku.

„Osemdesiattisíc…“

Všetci vstávajú z kresiel…

Každý tón „metronóma“ zdá sa byť teraz Navrátilovi úderom srdca.

Ta ta tá… tá… tá…

Srdce neutícha…

A rýchlosť ďalej rastie, osemdesiattisíc päťsto — osemdesiatjedentisíc — osemdesiatpäťtisíc… Deväťdesiattisíc…

Chotenkov si znova sadá a hladká si koleno.

„No?“ otáča sa k Watsonovi.

Vyzývavá otázka Watsona nijako nevyrušuje z predstieraného pokoja.

„Nehovorme hop, kým nepreskočíme,“ riekol tíško.

Navrátil to začul, ale nehnevá sa. Trýznia ho totiž tie isté pochybnosti. Dostane sa raketa nad stovku?

Hlasitú radosť z ďalšieho hlásenia prejavuje iba Scheiner.

„Už vidím, že som čosi zbabral,“ pokúša sa o žart aj v tejto napätej situácii. „Ktovie, prečo naša raketa pri osemdesiatke zamĺkla…“


Severson sa zatiaľ zotavuje z choroby vo veľkom skleníku tychovskej oceliarne. Riaditeľ nemocnice mu dal zariadiť utešený kútik medzi tropickými rastlinami, pohodlné kreslo, knihovničku, písací stôl, pohovku a televízor.

Pacient sa tu vskutku nenudí. Číta, učí sa, premýšľa a spomína.

Jeho spomienky letia proti toku času.

Ale rýchle sa vracia do. prítomnosti. Až teraz si plne uvedomuje, čo je na nej najcennejšie: bratské spolužitie všetkých národov a večný mier. Bojovníci síce nevymreli, ale majú proti sebe celkom iného súpera: prírodné zákony a vesmírne diaľky. A jedna z takýchto vojen práve vrcholí…

Aké veľké časy prežívame… Čas letí a onedlho tieto slávne roky zapadnú tak isto do minulosti ako slávne cesty s Amundsenom…

Musím ich nejako zachytiť… začnem písať denník — rozhoduje sa Severson práve v okamihu, keď Alena vstupuje do skleníka.

Len čo oznámilo zelené svetlo v komore pri dverách, že je priestor vyplnený vzduchom, dievčina rýchle sníma sklenú kuklu a vbieha do uličky medzi rastlinami.

„Raketa dosiahla už rýchlosť stodvadsaťtisíc kilometrov za sekundu!“ zvolala zadychčane. „Z Watsona sme najprv nemohli vytiahnuť ani slovo, natoľko bol prekvapený. Bol skalopevne presvedčený, že hmota neznesie takú rýchlosť — a teraz sa čuduje… A rýchlosť sústavne vzrastá… Leif, vyhrali sme,“ zvolala dievčina radostne a objala ho. Hneď sa však spamätala.

„Odpusťte,“ začervenala sa. „To len z veľkej radosti…“

„To nič, veď ja sa tak isto teším ako vy…“ vyjachtal Severson.


„Stoštyridsaťtisíc — hurá!“ vykríkol muž pri počítacom prístroji.

„Hurá,“ pridali sa k nemu ostatní.


„To je už rýchlosť, s ktorou sa môžeme vydať na cestu,“ rozžiaril sa Scheinerov obličaj.

Radostnej nálade podľahol aj Watson.

„Teším sa, že som sa mýlil,“ riekol tíško. „Ak dosiahne raketa vami predpokladanú rýchlosť stopäťdesiattisíc, som ochotný zúčastniť sa na výprave k Proxime…“

Navrátil sa naňho podíval prekvapene.

„To hádam nemyslíte vážne. Vy, zásadný odporca môjho návrhu?“

„Áno, ja. Tu je moja ruka. Rád by som vidieť na vlastné oči, ako vyzerajú tí vaši škriekajúci ľudia…“

Watsonovo vyhlásenie zapôsobilo na všetkých ako blesk.

„Prvý dobrovoľník,“ usmial sa Chotenkov. „Uvedomujete si, že let medzihviezdnym vesmírom bude veľmi riskantný?“

„Uvedomujem si to možno viac ako akademik Navrátil. Práve preto by som sa chcel na lete zúčastniť…“

Chotenkov pokrútil nechápavo hlavou. — On si to ešte rozmyslí, — povedal si v duchu. — Alebo sa spolieha na to, že raketa nedosiahne tých stopäťdesiattisíc…

Keď sa ozvalo hlásenie, že raketa dosiahla rýchlosť stoštyridsaťdeväťtisíc, Watson sotva badateľne zbledol. Uprene hľadel na rám okna a už sa nezúčastnil na rozhovore.

„Opäť stoštyridsaťdeväťtisíc“, riekol sklamane muž, keď počítací stroj došumel. „Rýchlosť sa už vyše hodiny nezvyšuje…“

Lež signály vysielané z rakety neumĺkli. V dlhých intervaloch pokračovali.

„Raketa zrejme vyčerpala všetku pohonnú látku,“ vysvetľoval Navrátil. Akademik Chotenkov vstal.

„Pokus môžeme teda považovať za skončený, súdruhovia. A akiste so mnou všetci súhlasíte, keď vyhlásim, že sa skončil úplným víťazstvom akademika Navrátila. Dovoľte mi, aby som výsledky pokusu oznámil prezídiu akadémie a navrhol, aby vydali príkaz začať so stavbou medziplanetárneho lietadla podľa Navrátílovho návrhu.“

„A oznámte im zároveň, že sa dobrovoľne hlásim ako člen posádky tohto lietadla,“ požiadal akademik Scheiner a úkosom sa podíval na Watsona. „Mňa tých zvyšných tisíc kilometrov nemôže nijako odradiť…“

Watson sebou trhol.

„Počkajte,“ zvolal. „Ešte som nepovedal, že mňa tých tisíc kilometrov odradilo. Trvám na svojej žiadosti, aby som sa mohol zúčastniť na lete.“

Chotenkov opäť nechápavo pokrútil hlavou…


22

PRASYNOVEC

(Úryvok zo Seversonovho denníka)


15. novembra… Dnes znova poznávam, aká dobrá bola myšlienka — písať si denník. Som pevne rozhodnutý písať ďalej. Obávam sa, že toto rozhodnutie raz stroskotá pre moju slabú vôľu ako väčšina prvších. Chcem byť voči sebe pravdivý a svoje skutky a myšlienky osvetľovať lampou prísnej kritiky. Vo svojom vzdelaní sústavne pociťujem obrovské medzery. Musím postupovať podľa premysleného plánu. Teším sa, že som sa už zbavil strachu zo zajtrajška, že si večer už nelíham v strachu, aby som sa ráno nezobudil v ľadových pustatinách Arktídy…

Čo všetko sa za ten mesiac zmenilo! Už týždeň som nemal pero v ruke — a ja som si predsa sľúbil, že si budem udalosti zapisovať denne. Neospravedlňuje ma ani nával práce. Som proste ešte vždy nedôsledný. Nebudem predsa sám seba klamať…


Počasie je dosiaľ také krásne, akoby mala jeseň trvať až do jari. Praha sa mi páči stále viac…

Už všetky závody začali s výrobou súčiastok pre medziplanetárne lietadlo. V minulom týždni prihlásilo sa osem vedcov do výpravy na Proximu: Chotenkov, vedúci astronautického oddelenia pri Svetovej akadémii, Cahén, vedúci južnej hvezdárne na Mesiaci a Čansu, šéf severnej hvezdárne, Molodinová, Mc Hardy z americkej akadémie, Wroclawski z varšavskej univerzity, Madarász z maďarskej akadémie a Gruber z astronomického ústavu v Berlíne. V poslednom čase sa mi Alena akosi nepozdáva. Obávam sa, že predo mnou niečo tají. Vari sa nechce aj ona prihlásiť?

28. novembra. Moja predtucha sa, žiaľ, splnila. Navrátil mi pri poslednom rozhovore prezradil, že Alena bude letieť s ním. Dni nášho priateľstva sú teda spočítané. Štart Lúča bude zároveň naším rozchodom. Na sedemnásť rokov? Navždy? Ako rád by som ju od tejto cesty odhovoril, no neodvážim sa. Bojím sa o ňu — a pritom viem, čo bude pre ňu znamenať táto cesta. Ona sa so mnou rozlúči ako s každým dobrým priateľom. A ja?…

3. decembra. Na večernej prechádzke Alena sa mi priznala, že chce letieť s Navrátilom. Prv mi to nepovedala vraj iba preto, že nebola ešte rozhodnutá. Usiloval som sa ostať veselý, ale všetky žarty mi viazli v krku. Dúfam, že to nespozorovala. Včera odletela na Mesiac.

31. decembra. Práve sa vraciam zo slávnosti rozlúčenia so starým rokom. Nevyčkal som ani do polnoci. Bolo mi smutno. Alena je ešte vždy na Mesiaci. Sľúbila mi, že sa do konca roku vráti — a nedodržala slovo. Určite to nie je jej vina — a predsa ma to mrzí. Alebo ju hadom zdržal Kraus z tychovskej oceliarne? Je oveľa zábavnejší ako ja.


2. januára. Alena sa vrátila! Práca na hlavnej konštrukcii pokračuje rýchlejšie, ako sa predpokladalo. Teším sa z toho — aj neteším…

5. januára. Fyzikálny ústav na návrh akademika Navrátila venovala mi nádherný vrtuľník. Vraveli mi, že je to odmena za vzornú a obetavú prácu. Dobre však viem, že ma chcel Navrátil potešiť. Až dnes poznávam, aký je to vzácny človek aj z povahovej stránky. Prv sa mi zdal trochu prísny. Dakedy som mal dokonca dojem, že trošíčku žiarli na Alenu a že pozná len vedu a prácu. Keby tak…

6. januára. Včera mi blysla hlavou myšlienka, ktorú som si ani netrúfal vysloviť. Dúfal som, že ju vyplaším z hlavy, no nepodarilo sa mi to. Tvrdošijne sa mi vracia späť, vnucuje sa mi. Dnes mi nedala ani spať. Aká je bláznivo smelá: Dostať sa nejakým spôsobom do Lúča a letieť s Alenou!

Keby som žiadal verejne o prijatie do posádky, Vysmiali by sa mi. Navrátil predsa už veľa ráz hovoril o tam, že každý člen posádky musí byť schopný kedykoľvek prevziať vedenie lietadla…

Keď vleziem do Lúča tajne, okradnem ostatných členov posádky o svoj diel potravín, kyslíka, vody — o kus ubytovacieho priestoru.

Šialená myšlienka — a predsa sa o to pravdepodobne pokúsim. Mám také zlé tušenie, že v opačnom prípade Alenu už nikdy neuvidím.

10. februára. Zajtra skončím kurz vedenia vrtuľníka. Alena sľúbila Navrátilovi, že zo začiatku bude lietať so mnou, aby som nadobudol väčšiu istotu. Teraz sa situácia obrátila. Teraz zasa Alena na mne pozoruje, že niečo pred ňou skrývam. Neustále sa ma pýta, čo mi je a či sa na ňu nehnevám. Škoda, že sa jej nemôžem zveriť. To by znamenalo asi koniec nášho priateľstva…


15. februára. Dnes som taký prekvapený a taký zmätený, že sa mi pri písaní chveje ruka. Čo sa vlastne so mnou deje? Varí sa mi nepomiatol trochu rozum? Dohovorili sme si malý výlet vrtuľníkom po okolí Prahy. Len čo sme sa stretli pri hangároch, hneď som videl na Alene, že niečo nie je v poriadku. Mala zapálené oči, akoby plakala. Na moju ustaranú otázku odpovedala, že málo spala — vraj bolo veľa práce. Inokedy bola ona iniciátorkou zábavy. Sústavne o niečom rozpráva, smeje sa — akoby chcela vyplniť medzeru, zavinenú mojou mlčanlivosťou. Dnes mlčala ona — a ja som sa usiloval udržiavať rozhovor. Akosi mi to nešlo. A tak sme sa vznášali nad zasneženou Prahou ako dvaja nemí. Bolo mi z toho ťažko pri srdci, ba hanbil som sa za svoju nespoločenskosť.

Počasie nám však žičilo. Obloha bola bezoblačná. Slnko vyčarilo v zasneženej krajine nádhernú hru teplých a studených tónov. Leteli sme nad vltavským údolím smerom k Děčínu.

A mlčali sme obidvaja.

„Pristaňte, prosím, na tejto náhornej rovinke,“ ukázala napokon Alena dole. „Malá prechádzka po snehu nám neuškodí — a malé osvieženie v tichej reštaurácii nám iba prospeje,“ usmiala sa takmer bolestne.

S vrtuľníkom som zosadol ako do perín. (Musím sa s tým pochváliť, veď to bolo jediné, z čoho som mal zatiaľ radosť.)

Ocitli sme sa na malej čistinke nad skalnatým brehom Labe. Naproti nám rozkladalo sa mesto Ústí (zistil som to podľa mapy) a kúsok pod nami staručký stredoveký hrad Strekov.

Po niekoľkých krokoch Alena sa rozbehla a zvolala: „Že ma nedohoníte!“ Bežal som za ňou úmyselne pomalšie, aby mala radosť. Keď to spozorovala, zastavila sa — a prv ako som sa nazdal, mala v ruke snehovú guľu.

„Na neozbrojeného neútočím,“ povedala udychčane. Iba teraz chápem, že táto detská hra mala jej dať trochu odvahy do ďalšieho rozhovoru — a aj trochu zabudnutia. A to sa jej vskutku podarilo. Guľovali sme sa a smiali ako deti.

„Teraz nám bude lepšie chutiť olovrant. V reštaurácii na Strekove varia výborne,“ ukázala na starý hrad.

Kľukatá cesta, okná zalievané do olova, starodávne múry, posypané poprachom iskrivého snehu — to všetko na mňa silne zapôsobilo. Zdalo sa mi, akoby som sa s Alenou vrátil do sveta rozprávok, do sveta kráľov, princezien — a ukrutných bojov na hradbách a pod hradbami. Lepšie miesto pre svoju spoveď nemohla zvoliť.

V komnate, ktorá bola zariadená ako jedáleň, Alena zase zmĺkla. Pri jedle vyskočili jej z očí dve drobné slzičky. Predstieral som, že to nevidím — a usilovne som premýšľal, čo mám teraz robiť.

„Čo vás trápi?“ dodal som si predsa len odvahu k otázke.

„Nič ma netrápi,“ riekla tíško a pokúsila sa o úsmev. „Len som sa trochu poškriepila s Navrátilom…“ Usiloval som sa ju uspokojiť.

„No tentoraz je to vážnejšie. Obávam sa, že Navrátil na mňa navždy zanevrel…“

To ma naozaj prekvapilo.

Nečakajúc ďalšie otázky, sama pokračovala:

„Včera večer po skončení smeny som mu konečne povedala, o čom som už niekoľko dní rozhodnutá. Že sa totiž nezúčastním na lete na neznámu planétu pri Proxime…“

Bol som taký ohromený, že som nebol schopný slova. Pýtala sa ma, či sa z toho teším — a ja som ne smelo, no predsa len — prisvedčil To ju trochu uspokojilo.

Až teraz, keď som si to poriadne v pokoji premyslel, vidím, že som sa správal sebecky. Až teraz som pochopil, že Alenka sa zriekla letu kvôli mne. Môžem pripustiť, aby som bol príčinou zrieknutia sa jej životného cieľa? Môžem od nej žiadať takú veľkú obeť? Bojím sa však, že som príliš sebecký a príliš zbabelý, než aby som mohol konať inak…“

6. marca. Alena stále trvá na svojom rozhodnutí — a aj ja som dosiaľ nenašiel v sebe toľko sily, aby som ju prehovoril. Obidvaja pracujeme na prípravách letu ešte s väčším nadšením ako prv, aby sme Navrátila aspoň nejako odškodnili. Lež napriek tomu sa mi zdá, že medzi nami leží akýsi tieň. Navrátil je síce ku mne vždy rovnako pozorný a láskavý, ba možno ešte viac, ale dobre cítim, že vo mne vidí príčinu Aleninho ústupu. Dokonca aj u Aleny pozorujem, že už nie je taká šťastná a veselá, ako bývala.

Stavba lietadla pokročila už tak ďaleko, že v máji sa môže začať s hlavnou montážou. Mnohé závody z najrôznejších krajín dodali už súčiastky a prístroje pre vnútorné zariadenie — a akademik Scheiner oznámil, že aj práca na hlavnej konštrukcii sa skončí o mesiac. Obávam sa, že sa nebudem môcť zúčastniť na konečnej montáži v dielňach na Mesiaci. Navrátil ma tam asi nepozve.

21. marca. Osud ma tresce za zbabelé počínanie. Dostal som sa do čudnej situácie. Mám byť zradcom — alebo udavačom?

Včera odletela Alena do Moskvy do atomického ústavu, kde konštruujú pre Lúč atómové reaktory. Prechádzal som sa preto večer po Prahe sám. Zamieril som na Petřín s úmyslom, že si pozriem Palác českej a slovenskej kultúry. Keď som vystupoval po mramorovom schodišti lemovanom dlhým radom sôch, všimol som si, že akýsi muž kráča ustavične za mnou, akoby ma sledoval. V prvom okamihu som mal podozrenie, že ma špehuje. Aby som sa presvedčil, či muž ide skutočne za mnou, nečakane som sa otočil a vracal som sa po schodoch dolu. Muž ostal chvíľu nerozhodne stáť, potom sa aj on otočil a pustil sa za mnou.

Pod Petřínom som odbočil doľava, smerom k starodávnej časti Prahy.

Neznámy muž šiel stále za mnou. To ma pochopiteľne nahnevalo. Zastavil som sa a čakal, až ma dohoní. Už som otváral ústa, že mu nadám, on ma však predbehol. „Ste pán Severson, však?“ oslovi! ma.

„Prečo sa pýtate, keď to viete tak isto ako ja?“ povedal som mrzute. „Kto vám rozkázal, aby ste ma špehovali? Vari Navrátil?“ spýtal som sa priamo. Muž zavrtel hlavou.

„Nie. Rád by som sa s vami zoznámil, sme totiž nielen krajania, ale dokonca príbuzní. Som Olaf Ditrichson,“ začal nečakane hovoriť po nórsky. A jeho nórština. — ba aj úzky obličaj a svetlé vlasy — vskutku nasvedčovali tomu, že hovorí pravdu. Vyhlásil, že je môj prasynovec: (aké komické, je starší ako ja) a že ma chce poprosiť o pomoc, ale že by sa so mnou radšej poradil dakde osamote, a nie práve tu na ulici. Spýtal sa ma, či mám chvíľku čas, že by ma rád pozval na kávu do niektorej tichej kaviarne v starodávnej Malej Strane pod Hradom. Rád som súhlasil — a musím sa priznať, že ma toto neočakávané zoznámenie veľmi potešilo. Po dlhom čase konečne si môžem pohovoriť s niekým rodnou nórštinou — a ten niekto je dokonca môj pokrvný príbuzný.

Cestou mi vymenoval všetkých našich predkov. Zo starostlivého rodokmeňa vyplynulo, že jeho stará matka bola moja sestra.


Prešli sme niekoľkými kľukatými uličkami, až sme konečne v stredovekom dome s klenutou stĺpovou chodbou našli kaviareň, akú si môj prasynovec želal: málo navštevovanú a skutočne tichú. Klenutá povala, pod opretá okrúhlymi stĺpmi, steny do výšky človeka pokryté drevenými tapetami, drevené lavice.

Keď začal prasynovec hovoriť o minulosti, domnieval som sa najprv, že podľahol vplyvu prostredia. Teraz však už chápem, že ma sem zaviedol úmyselne…

„Ste teraz spokojný, strýčko?“ spýtal sa. No nečakal na odpoveď a pokračoval.

„Obávam sa, že tento svet nie je pre vás, že sa v ňom musíte cítiť ako cudzinec.“

Prikývol som, pretože takéto pocity som mával donedávna veľmi často.

„Teraz však už začínam vašej dobe rozumieť,“ povedal som rýchlo na ospravedlnenie. „Už som sa presvedčil, že dnes žijú ľudia oveľa šťastnejšie ako za mojich čias…“ Na moje najväčšie prekvapenie prasynovec zavrtel hlavou.

„Neverte tomu. Dnešný čas pripravil podnikavých ľudí o, všetky možnosti rozvoja…“

„Tomu neverím,“ odporoval som rozhodne. „Pozrite napríklad na nášho akademika Navrátila. Kto mu berie možnosť rozvoja? Nikto. Naopak, aby mohol uplatniť svoj skvelý návrh na dobytie susednej slnečnej sústavy, pomáha mu dokonca Svetová akadémia vied — a tak takmer všetci ľudia na svete.“

„To máte pravdu, strýčko. Vo vedeckej práci môže vyniknúť, ale len vo vedeckej práci. No aj tak: Čo bude mať z toho všetkého? Jeho myšlienka sa stane v krátkom čase všeobecným majetkom — a susednú sústavu neovládne on, ale všetci ľudia na svete, ak mám použiť vaše slová.“

Tieto slová ma nadmieru udivili.


„Nerozumiem vám, Olaf,“ zvolal som. „Ani Amundsen predsa nechcel ovládnuť severný pól…“ Prasynovca som však nijako nevyviedol z rovnováhy.

„To nemôžete s naprostou istotou tvrdiť. Len si spomeňte na starých anglických cestovateľov, ktorí ako prví bieli ľudia vnikli do temných častí Afriky alebo ktorí objavili Austráliu a neznáme ostrovy. A či neboli oni prvými hliadkami anglickej armády, ktorá čoskoro potom ovládla všetky tie objavené územia? Nové územia sa stali majetkom veľkého anglického impéria. Každá nová kolónia prispela ku zvýšeniu jeho moci. Vidíte, každý nový objav posilnil moc Anglicka, a tým aj moc objaviteľa. A bolo to tak správne. Človek má vrodenú nielen vôľu žiť, lež aj vôľu vládnuť. Túži nielen žiť, ale aj vládnuť iným. Aj dnes sa rodia vyvolení silní jedinci, ktorí sú predurčení vládnuť iným. Nemajú však možnosť rozvoja a uplatnenia. Ich ušľachtilý cit sa udusí hneď v zárodku…“

Prasynovec sa odmlčal, aby mi dal možnosť premýšľať o svojej filozófii. Musím priznať, že som ho nechápal. Nikdy som predsa netúžil po tom, aby som mohol vládnuť nad inými ľuďmi. Zdalo sa, že Olaf čítal moje myšlienky, pretože pokračoval:

„Aj vy, strýčko, ste mužom šľachtického ducha. Aj vám, príslušníkovi nášho slávneho rodu, je predurčené vládnuť…“

„Komu — a prečo?“ zajachtal som v obavách, že sa môj príbuzný zbláznil.

On sa však usmial.

„Nebojte sa, strýčko. Nie je to také nerozumné, ako sa vám zdá na prvý pohľad. Keď vás zasvätím do nášho veľkého tajomstva, ľahko pochopíte, že hovorím celkom rozumne.“

Stíšil hlas.

„Pevne verím, že vy, človek našej krvi, nestanete sa podlým donášačom a že to, čo vám teraz poviem, nevyzradíte ani Navrátilovi, ani slečne Svozilovej, ku ktorej, ako pozorujem, vás viažu určité sympatie…“

„Sme iba priateľmi,“ ohradil som sa. „Môžete pokojne hovoriť. Nechodím na trh s tým, čo počujem…“

„Tak je to správne. Vidno, že som sa vo vás nesklamal,“ pochválil ma prasynovec a pokračoval:

„Teda: Bez toho, že by to kto tušil, existuje ešte na svete tajná spoločnosť, ktorá združuje duševnú aristokraciu, ľudí z bývalej vyššej spoločnosti. Aj ja som jej členom. Vravíme si: Bratstvo silnej ruky. Nie je nás veľa — a predsa sú medzi nami vyvolení temer všetkých bielych národov. Farebné nižšie rasy do Bratstva neprijímame. Niekoľko našich bratov vykonáva dnes dôležité funkcie v ľudskej spoločnosti…“

„A prečo je vaša spoločnosť tajná?“ čudoval som sa. „Všetky národy dnes predsa žijú slobodne a aj jednotlivcov — ako som pozoroval — nikto neobmedzuje v ich slobode…“

„Vidíte — a predsa sa musíme skrývať. Keby sme vyšli so svojím programom na svetlo, všetkých by nás pozatvárali — taká je dnešná sloboda. Predtým mohli byť našinci zástancami čohokoľvek — a do programu si mohli verejne dať hoci aj ovládnutie sveta alebo vojnu — a nikto im nič neurobil. Ani nemohol, veď mali moc. A teraz tajne bojujeme o navrátenie tejto moci.“

Nevychádzal som z prekvapenia.

„Načo potrebujete moc? Veď každý dostane, čo potrebuje, nikto sa nemusí báť o to, čo bude zajtra jesť, alebo či dostane prácu…“

„Ale ani nikto nesmie povedať: Ja vám rozkazujem á vy musíte poslúchať. Nehnevajte sa, že vám nepoviem všetko — ešte by to bolo príliš predčasné — ale ten čas príde…“


„Čo chce teda vaše Bratstvo urobiť?“ spýtal som sa nechápavo.

„Už som vám to povedal: znova si vybojovať moc.“

„Ako? So zbraňou v ruke?“ zachvel som sa.

„Napokon aj so zbraňou. Vo chvíli najmenej očakávanej postavíme svet do šachu. Je medzi nami dosť znalcov atómovej energie, ktorí dokážu obnoviť slávu atómových zbraní…“

V univerzitnej knižnici som videl snímky z dvoch strašlivých výbuchov atómových bômb v Hirošime a v Nagasaki v Japonsku. Spomenul som si na ne — a ovládla ma hrôza.

„Vari len nechcete znova vraždiť nevinné matky a deti?“ zvolal som rozhorčene. Olaf ma vzal za ruku a bolestivo stisol.

„Preboha, tichšie, aby nás nikto nepočul,“ zasyčal mi do ucha. „Možno to ani nebude potrebné — a vám sa rozhodne nič nestane,“ usiloval sa ma upokojiť. „Ostatne, ešte vždy máte slabé nervy — a ste príliš sentimentálny. Čo vám záleží na niekoľkých miliónoch neznámych ľudí? Veď ich je na svete dosť! Plačete vari nad hoviadkom, ktoré zabíjajú na bitúnku?“

Prišlo mi nevoľno — a priznám sa, zmocnil sa ma z môjho prasynovca strach.

„Preto ste ma vyhľadali, aby ste mi rozprávali — toto?“ vyjachtal som nesmelo. V duchu som už premeriaval vzdialenosť od stola ku dverám, aby som mohol vo vhodnej chvíli ujsť. Olaf ma však neustále držal v zápästí.

„Potrebujem od vás malú pomoc,“ povedal s ľadovým pokojom. Zaryto som mlčal. Bol som rozhodnutý neprehovoriť až do konca tejto čudnej besedy.

„Som význačným pracovníkom nukleárneho výskumného ústavu v Pittsburghu,“ pokračoval neúprosne.

„Zajtra alebo pozajtra sa prihlásim do Navrátilovej výpravy. Nepchal by som sa ta — pre našinca je to príliš riskantný podnik — ale poverili ma dôležitou úlohou. Chcel by som, drahý strýčko, aby ste mi pri plnení tejto úlohy pomáhali. Dvaja viac zmôžu…“

Teraz som už nemohol mlčať.

„Ja — ja — ja by som vám…“ Zarazil som sa. Chcel som totiž povedať, že by som mu v jeho plánoch nikdy nepomáhal, ale včas som si uvedomil, že je to nebezpečný zločinec, ktorý by sa možno neštítil siahnuť ani na vlastného strýka.

„Rád by som vám pomohol,“ povedal som zbabelo, „ale nemôžem. Pomáham síce pri stavbe medziplanetárneho lietadla, ale na lete sa nezúčastním.“ Olaf hodil rukou.

„Predbežne vás nepozvali. No ak budete chcieť, Navrátil vás určite vezme so sebou, najmä keď sa za vás prihovorí vaša snúbenica…“

Bolo mi, akoby mi niekto vrazil nôž do chrbta.

„Ani Alena nebude letieť,“ povedal som zúfalo. „Odriekla to kvôli mne.“

Olaf bol na moju odpoveď asi pripravený, pretože pokojne navrhol:

„Tu zas pomôže vaše slovo, vám určite neodriekne…“

Spomienka na Alenu ma zasa- trochu povzbudila.

„Nehnevajte sa, Olaf, ale to, čo odo mňa žiadate, je priamo nemožné.“

Prasynovec privrel oči a uprene sa zahľadel do mojej tváre.

„Dávam vám dvadsaťštyri hodín na rozmyslenie. Zajtra o tomto istom čase vás očakávam tu… Moja žiadosť je jednoduchá, nezabudnite: Chcem, aby ste prostredníctvom svojej snúbenice odporúčali moju účasť na výprave — nebude to vôbec ťažké, veď sme krajania a ja som dokonca odborníkom v astronautike — a po druhé, aby ste boli mojím spoločníkom na ceste k Proxime. Ani to nebude pre vás tvrdým orieškom. Nakoľko som sa informoval, strýčko, ste schopným pracovníkom Navrátilovho kolektívu a akademik si vašu prácu veľmi váži. Určite nájde pre vás dáku prácu aj v medziplanetárnom lietadle. Varujem vás však pred veľavravnosťou. Potom by som musel zabudnúť na to, že sme blízki príbuzní… Naša moc siaha ďaleko… No, a ešte maličkosť: V prípade, že odmietnete spoluprácu, neručím za bezpečnosť slečny Svozilovej. Prípadnej nehode nezabránite ani tým, keď ma dáte pri nástupe do lietadla zatknúť. Nezabúdajte, že v Bratstve nie som sám…“ Vstal som a otočil som sa k východu. Prasynovec ma zadržal.

„Nech vám nepríde na um nahuckať proti mne ľudí na ulici. Keď sa nevrátim do polnoci na určité miesto, neručím ani za Svozilovú, ani za vás… Strýčko,“ usiloval sa zrazu zmäkčiť hlas, „nehnevajte sa, že vám vyhrážam — viete, boj je boj. Ubezpečujem vás, preboha, že to s vami myslím dobre. Uvidíte sám, keď sa naše plány uskutočnia…„

Napriek tomu, že som bol celkom zdrvený, vzplanula vo mne iskierka zvedavosti.“

„Prečo sa vlastne púšťate do takých — povedzme nerozumných — plánov?“ spýtal som sa. „Prečo chcete letieť do druhej slnečnej sústavy?“

„Vidíte, že sa rozumne dohodneme, „usmial sa spokojne Olaf. „Urobil som chybu, že som vám to nepovedal hneď. Teda: Najprv niekoľko otázok: Prečo tam letí Navrátil?“ Odpovedal som mu, že chce prebádať neznáme planéty a život na nich, že chce zároveň preskúmať prírodné zákony, ktoré ovládajú našu Galaxiu — a vôbec, že chce rozšíriť obzory vedy.

„Záhadná planéta X vysiela k nám signály, ktoré sú vlastne súvislými zprávami neznámych ľudí, „pokračoval prasynovec. „A práve ta zamieri Navrátil najprv. Čo chcete robiť na tejto obývanej planéte?“

Ani táto otázka ma nepriviedla do rozpakov.

„Kto by sa nechcel zoznámiť so svojím susedom, hoci by žil aj na samote, od jeho sídla na míle vzdialenej? Vedecká výprava chce poznať život a kultúru neznámych ľudí a nadviazať s nimi priateľstvo…“ Dosiaľ som ani netušil, čo má môj prasynovec za lubom. No na vysvetlenie som nemusel dlho čakať.

„Dosiaľ vám neprišlo na myseľ, čo by sme my mohli chcieť na planéte X? Veď je to také jednoduché. Trochu vám pomôžem. Navštívili nás už títo neznámi ľudia? Dostali sa už k nám, na Zem? Nedostali. To nasvedčuje tomu, že nemajú takú vyspelú techniku ako my, že sú za nami pozadu. Sú teda menej kultúrni ako my. Ani nevzdelanci nie sú, inak by nemali rádio. A to je dobre, ba výborne. Budú to dobrí pracovníci — a ani ich nebude ťažké rozdeliť na viac táborov a ovládnuť…“

Teraz mi už svitlo v hlave. Teda preto chce člen Bratstva silnej ruky navštíviť susednú slnečnú sústavu! Chce tam pre svojich bratov zabezpečiť vládu nad neznámymi ľuďmi. Na Zemi to zrejme nejde tak ľahko…

„Milý prasynovec,“ povedal som už veselšie, „myslím, že ste dostali nadľudskú úlohu. A či môžete sám ovládnuť neznámy svet? Nezabúdajte, že budete členom početnej posádky — a tá vám váš plán určite zmarí…„Olaf sa záhadne usmial.

„Mýlite sa. Naopak, posádka mi pri plnení úlohy pomôže…“

„Tomu neverím,“ zvolal som.

„Uvidíte…“ riekol prasynovec — a tým sa vlastne náš rozhovor skončil. Pri rozlúčke mi ešte pripomenul schôdzku — a rozišli sme sa.


Dosiaľ som sa ešte nespamätal z prvého stretnutia a o hodinu sa mám s tým hrozným príbuzným stretnúť zasa. Ešte som sa nerozhodol, čo urobím. Na nešťastie Alena je v Moskve — a možno je to aj šťastie, ktovie? Čo robiť? Varovať Alenu a Navrátila? Nie, udavačom nebudem — nevravím to zo strachu. Ako by som mohol udať vlastného prasynovca? Mám teda zradiť svojich najlepších priateľov, ktorí mi vrátili život a obklopujú ma láskou a prepychom? Mám mlčať, keď vidím, ako chladnokrvne sa pripravuje zločin? Nebudem spoluvinníkom? A na druhej strane: Čo pomôže, keď udám svojho prasynovca? Sám povedal, že takých, ako je on, je viac. Keď sa to nepodarí jemu, pokúsi sa o zločin ďalší „brat“…

Som zúfalý. O chvíľu musím ísť na schôdzku. Keby som radšej nežil!

22. marca. Dnes sa mi už lepšie dýcha. Rozhodol som sa pre zlatú strednú cestu. Sľúbil som Olafovi pomoc — a skutočne mu aj pomôžem. Myslím, že tak to bude najlepšie. A požiadam Navrátila o miesto v posádke Lúča. Rozhodne však nepripustím, aby so mnou letela aj Alenka. Ktovie, či sa mi napokon podarí prekaziť Olafove plány, a čo potom? Keby sa za letu nedal prehovoriť — za osem rokov bude príležitostí viac ako dosť — odhalím jeho plány pred celou posádkou. Nepripustím, aby došlo ku zločinu.

29. marca. Olafa prijali. Keď som sa to dozvedel, prebehol mi mráz po chrbte. Alenka je zasa v Prahe. Hryzie ma zlé svedomie.

30. marca. Včera neskoro večer mi ktosi podstrčil pod dvere Olafov list. Upozorňuje ma na to, že v posádke sú už iba dve voľné miesta. Je vraj najvyšší čas konať. Zajtra ráno požiadam Navrátila.

1. apríla. Utešoval som sa, že Navrátil bude považovať moju žiadosť za aprílový žart a zdvorilo ma odmietne. Prekvapilo ma, že moje slová vzal vážne a že — ma prijal. Vraj hneď požiada akademika Tarabkina o súhlas. Teraz už nemôžem cúvnuť.

„A poletíte aj bez Aleny?“ spýtal sa ma Navrátil. Začervenal som sa ako moriak. No akademik sa dobrácky usmial a povedal:

„Dobre vám rozumiem. Ste deti. Tušil som hneď, čo väzí za tým nečakaným odmietnutím. A vedel som aj, že obidvaja dostanete rozum. Vie už Alena o vašom rozhodnutí — či ste sa o tom dokonca dohovorili?“

„Nie, nie,“ riekol som rýchlo. „Ani to, ani to. Predbežne jej, prosím, nič nehovorte. Rád pôjdem s vami aj bez nej…“

Navrátil na mňa prekvapene pozrel.

„Vždy vravím, že ste deti. Vari ste sa už len nepovadili? No nebojte sa, rozumiem vám. Ubezpečujem vás, že nedopustím, aby nás Alena opustila.“ Teraz som už ostal celkom bezradný. Ako mám zabrániť, aby sa Alena nezúčastnila na tomto dvojnásobne nebezpečnom lete? čo jej povedať?

2. apríla. Alena dnes ráno pribehla za mnou a bez ohľadu na ostatných montérov v hale ma objala.

„Vedela som, že pochopíte. Ste statočný — môj statočný Leif…“

Len-len že sa mi nohy nepodlomili. Na prvý pohľad bolo jasné, prečo sa tak veľmi teší. Navrátil jej všetko prezradil. Posadila ma na akúsi debničku a aj sama si sadla. Žiarila ako slnko.

„Neviete si ani predstaviť, aké ťažké chvíle to boli. Tak som túžila byť medzi prvými, ktorí navštívia neznáme svety. A vás som stratiť nechcela. Chvíľami som sa na vás v duchu aj hnevala, priznám sa. Obávala som sa, že som priveľa obetovala pre naše priateľstvo, že raz — možno niekedy v budúcnosti — budem cítiť túto obeť ako trpkú výčitku. Že sa táto obeť postaví

medzi nás — aká som šťastná, že sa to takto skončilo…“ Bol som rovnako šťastný — ako zmätený, „Teda aj vy letíte?“ spýtal som sa neisto. Zasmiala sa.

„No pravdaže, vy blázonko. Vari by ste nechceli letieť sám, vy nenapraviteľný sebec. Pýtate sa, akoby ste z toho nemali rovnakú radosť ako ja…“ zrazu zmĺkla.

„Mám, ako by som nemal,“ povedal som neobratne. „Ale — bojím sa o vás…“ Hneď sa jej vrátila veselá nálada.

„Čo sa nám dvom môže stať?“ zasmiala sa. „Čo sa môže stať ľuďom, ktorí pod Navrátilovým vedením idú dobývať vesmír?“

Bol som odzbrojený. Teraz som sa pred Alenkou cítil ako hlúpe chlapčisko. Veď sa to všetko dobre skončí, utešoval som sa v duchu. Za osem rokov sa mnoho zmení. Možno aj Olaf sa dá presvedčiť.

27. apríla. Už takmer mesiac som nemal denník v ruke. Priznám sa, že som si naň ani nespomenul. Niet divu, mám teraz lepšieho spovedníka. Škoda — preškoda, že to najpálčivejšie tajomstvo nemôžem Alenke prezradiť. A to mi dnes pripomenulo môj verný denník.

Deň veľkého štartu sa rýchlo blíži. Prvého mája odletíme s Alenou a celou posádkou na Mesiac pomáhať pri konečnej montáži. Píšu o nás teraz všetky noviny na svete a v televízii je naša výprava denne na programe. Chotenkov nám asi závidí. Akadémia neschválila jeho účasť na výprave. Musí ostať na Zemi, aby v prípade dajakej nehody viedol záchranné práce.

Práve teraz mi telefonovala Alena, že Navrátil určil deň štartu na štvrtok, pätnásteho mája. Toho dňa Mesiac, Zem a ostatné planéty budú v najpriaznivejšom postavení vzhľadom na gravitačné sily…

14. mája. Lietadlo už pred niekoľkými dňami do končili a vyskúšali. Včera ho za prítomnosti, členov prezídia akadémie pokrstili. Nazvali ho, ako už dávno navrhol. Navrátil: Lúč. Veď poletí takmer takou, istou rýchlosťou…

Olaf o svojom pláne so mnou už nehovorí…

15. mája. O dve hodiny štartujeme…


DRUHÝ DIEL

DOBYVATELIA VESMÍRU


23

POZDRAVUJTE OBYVATEĽOV PLANÉTY X!


V kupole hlavnej veže nádherného paláca, v ktorom býval Zajcev s rodinou, je umiestené observatórium. Večer čo večer — aj za nepriaznivého počasia, keď oblohu zahaľuje závoj hmly a mračien — schádzajú sa tu mladí členovia astronomických krúžkov.

Dnes, v predvečer odvážneho letu do vesmíru, zaplnili observatórium do posledného miestečka. Starší pionieri zaostrujú ďalekohľady na vychádzajúci Mesiac a ostatné deti trpezlivo čakajú, kým príde na ne rad.

Miťu Zajceva obkolesila skupina chlapcov a dievčat. So zápalom im rozpráva o hrdinoch letu, s ktorými sa osobne pozná: o priateľovi Seversonovi, o Nadežde Molodinovej, dispečerke v oteckovej atómovej elektrárni, o Alene Svozilovej, s ktorou sa raz prechádzal po Parku kultúry a oddychu.

„Všetci traja mi pred odletom na Mesiac sľúbili, že mi pošlú z planéty X pozdrav.“ pýšil sa. „Veru, dobre sa im poletí, keď im otecko vymyslel taký ohromný atómový pohon! Aj otecko chcel letieť s Lúčom, ale mamička ho nepustila. Potom otecko povedal, že teda nepôjde, ale že musí poslať Nadeždu — a že bez nej sa bude v elektrárni poriadne obracať.“

Prvé dve malé pionierky pritlačili si zvedavé oči na okuláre ďalekohľadov. Rozhovor utíchol. Pozorovanie vesmíru je vážna práca — vyžaduje úplný pokoj.

Širokým otvorom v kupole pofukuje májový vetrík.

Miťa chvíľu sleduje reflexy na širokom tubuse zrkadlového ďalekohľadu — potom dvíha zrak k hviezdnatej oblohe.

„To už len musí byť krása — letieť okolo žiariacich hviezd a pozerať si ich zblízka,“ myslí si. „Škoda, že som ešte len chlapec, a nie dospelý muž ako Severson. Potom by ma mamička určite pustila. Pokojne by ma mohla pustiť aj teraz, určite by som sa nebál! To by mi chlapci v škole závideli…“

Miťovi sa táto predstava zapáčila. Okrúhla miestnosť observatória zrazu sa mu mení na kabínu medziplanetárneho lietadla a práve on vedie lietadlo. Rýchlo otáča volant a prehadzuje páky. Hviezdy na oblohe sa rýchlo približujú — a kým by si napočítal päť — menia sa na žiarivé slnká. Na krídlach fantázie letí sa predsa oveľa rýchlejšie ako v Lúči! Uprostred oblohy žiari veľké červené slnce Proxima. Okolo neho obieha niekoľko planét. Hľa, na jednej z nich blikajú svetlá. Sú to iste znamenia, ktoré nám dávajú obyvatelia neznámeho sveta. Áno, sú to telegrafické značky:

. —. /. —. /. — / —. /. / — /. — / / —. —

Planéta X! Sme teda v cieli. Neďaleko veľkého krásneho mesta rozsvecujú sa reflektory a ožarujú letisko.


Lúč pristáva. Hudba hrá veselý pochod a tisíce ľudí na letisku volajú nadšene: Hurrrá! Nech žijú obyvatelia Zeme! Vítame vás!

Miťa vystupuje z lietadla prvý. Davom zašumí údiv. Trinásťročný chlapec sa nebojácne pustil do vesmíru — šepcú mnohí. Pionierky prinášajú veľké kytice kvetov a chlapci zasa veľké modely lietadiel a lodí.

Rozjasaní ľudia odnášajú slávnych cestovateľov na pleciach do hlavnej sály Akadémie planéty X. „Najprv malé občerstvenie,“ hovorí akademik, veľmi podobný Tarabkinovi., Na našej planéte nemusia chlapci jesť polievku, priateľ Zajcev. Môžete začať ihneď zákuskom.“ Pozor, práve prichádza prezident akadémie… Miťa pozrie ku dverám — a čo nevidí: prezident je tiež mladý chlapec ako on sám. „Dobre, že vás vzali so sebou, priateľ Zajcev,“ vraví prezident. „U nás sú chlapci na najvyšších miestach. Takto sa aspoň lepšie dohovoríme…“

„Musíme sa skoro vrátiť, čaká nás ešte veľa práce,“ upozorňuje Miťa a rýchlo Zakončuje besedu. Nastáva dojímavé lúčenie. Obyvatelia planéty X prinášajú toľko darov, že ich musia do Lúča nakladať piatimi silnými žeriavmi. O chvíľu je lietadlo opäť doma, Miťu víta na letisku celá škola. Všetci so zatajeným dychom počúvajú jeho rozprávanie, „Počúvajte dobre,“ hovorí súdružka učiteľka, „budete o tom všetci písať slohovú úlohu.“

„Ty sa nechceš podívať na Mesiac?“ vyrušil zasneného Miťu jeden z pionierov. „Tí malí už išli domov, môžeš pozerať aj päť minút.“

Iba pohľad na Mesiac opäť preniesol Miťu do skutočnosti. Blúdil očami po ostro osvetlených kráteroch, až sa zastavil pri malinkom svetielku, ktoré blikotalo v neožiarenej časti Mesiaca. Tam kdesi čaká Severson na štart Lúča.


Ako mi je clivo. Sľúbili síce, že mi z planéty X pošlú pozdrav, ale čo z toho, keď ta nemôžem s nimi letieť!


Severson sedí v hlavnej hale letiska a čaká znamenie na nástup. Navrátil, Molodinová, Scheiner a Alena sú už v Lúči, kde organizujú posledné prípravné práce na štart.

Ramená žeriavov ako oceľové ruky vkladajú do vnútra kolosa veľké debny naplnené najrozličnejšími prístrojmi, náhradnými súčiastkami strojov a kazetami s filmami. V jednej z debien je uložený aj vrtuľník, ktorý použijú na prieskum neznámej planéty.

Slnko sa pomaly blíži k obzoru. Krátery okolo letiska vrhajú dlhé temné tiene po štartovacej ploche.

Seversona natoľko zaujal pohľad z okna, že si ani nevšimol Cahéna, ktorý si sadol priamo proti nemu a kreslí si čosi do náčrtníka.

Polmesiac Zeme nazerá do údolia ponad ostré vrcholky skál a svojím belasým svitom snaží sa nahradiť žiaru zapadajúceho Slnka. V tomto čudnom osvetlení pôsobí mohutné lietadlo priam strašidelne. Svojimi tvarmi pripomína obra, ktorý s hrdo vztýčenou hlavou k hviezdnatej oblohe čaká na okamih, keď sa oprie o konštrukciu, zvierajúcu jeho telo, odrazí sa a skočí rovno do nekonečného vesmíru. Akí nepatrní sú pri ňom ľudia v skafandroch, ktorí obsluhujú žeriavy! Aká malá sa zdá celá Zem!

„Veď v Lúči má naša zemeguľa svojho veľkého konkurenta,“ myslí si Severson., Tak isto ako ona osamotený poletí temným priestorom, tak isto ako ona musí byť životným priestorom a ochrancom ľudí. Človek, ktorý sa prechádza večer kdesi za mestom, ani netuší, že spoločne so zemeguľou uháňa aj on tridsaťkilometrovou rýchlosťou za sekundu okolo Slnka — a desaťkrát väčšou rýchlosťou okolo stredu našej Galaxie. Možno mu ani na um nepríde, že vzdušný obal okolo Zeme ho chráni pred ničivými účinkami röntgenových, ultrafialových a kozmických lúčov, že pevnú pôdu pod nohami mu umožňuje zemská gravitácia, že vzduch a voda sú vymoženosti, ktorých v medzihviezdnom priestore niet. Ako dômyselne museli Lúč zostrojiť, aby poskytol štrnásťčlennej posádke rovnaké podmienky pre život, aké mala na Zemi!

V niekoľkých oknách valcovitého trupu zjavilo sa svetlo. Severson sa zachvel. Až teraz si uvedomil vážnosť situácie. Kovový dom, na ktorý hľadí, bude predsa po niekoľko rokov jeho jediným svetom. O niekoľko hodín stratí sa mu z dohľadu milá tvár Zeme a on s Alenou a s ostatnými priateľmi ocitne sa uprostred nekonečnej temnej noci. Stačí malá chybička vo výpočtoch — a všetci sa zrútia do priepasti, odkiaľ niet návratu.

Cahén, ktorý nespúšťal zo svojho spoločníka oči, vstal z kresla a ľahko mu položil ruku na plece.

„Poznávate sa?“ spýtal sa, keď mu ukázal náčrtník s karikatúrou. „Čelo som vám nakreslil trochu hranatejšie, troška som vám zdvihol nos, aj pery som vám akomak zväčšil. Inak som sa, dúfam, verne pridŕžal skutočnosti,“ usmial sa.

Chvíľu sa Severson bezo slova díval na kresbu. Potom zdvihol hlavu a pozrel Cahénovi do očí.

„Ani som netušil, že som vám sedel za model,“ pokúšal sa aj on o úsmev.

„Kreslenie ma upokojuje. Zaujme celú moju pozornosť, takže mi neostane čas na prílišné vzrušenie. Keď poletíme, bude to celkom iné. Budeme mať toľko práce, že rýchlo zabudneme smútiť za domovom.“

Severson vďačne pozrel na Cahéna. Dobre vycítil, že touto nevtieravou formou chce mu dodať odvahy.


Keď naložili poslednú debnu, veľké kovové dvere kolosa sa zavreli a na jeho vrcholku zažiarilo červené svetlo. Členovia posádky čakali na toto znamenie už v skafandroch. Rýchlo sa so všetkými, ktorí sa prišli s nimi rozlúčiť, ešte raz objali, pripevnili si kukly a ponáhľali sa k lietadlu. Na schodíkoch k hlavnému vchodu Severson sa stretol so svojím prasynovcom.

„Nuž, hor“ sa k nebesiam, strýko,“ veselo povedal Olaf a vzal príbuzného za rameno. „Veľmi ma mrzí, že vás Navrátil nepridelil ku mne do elektrárne, mohlo sa nám veselšie pracovať. Takto sa uvidíme len málokedy…“

„Áno, aká škoda, milý prasynovček,“ ironicky poznamenal Severson a neobzrúc sa vystupoval hlavnou chodbou do riadiacej kabíny, kde ho čakala Alena.

V kabíne bolo živo.

„Spojte ma, prosím, so všetkými pracovňami. Chcem sa presvedčiť, či je všetko v poriadku,“ žiadal Navrátil Madarásza, ktorý sedel v pohodlnom kresle pri vedení lietadla.

Na rade obrazoviek postupne sa zjavili tváre všetkých členov posádky, ktorí už zaujali v Lúči svoje vopred určené miesta.

„Nezaškodí, keď si zopakujeme obsadenie prvej smeny. Teda: kapitánom bude Molodinová, hlavným pilotom Madarász, hlavným pozorovateľom Cahén, pri kontrole pohonu Scheiner. Spojenie so Zemou bude udržovať Mc Hardy. Nezabudnite, že po šiestich hodinách ich majú vystriedať Čan-su, Wroclawski, Gruber, Fratev a Watson. Kým neopustíme našu slnečnú sústavu, treba, aby sme všetci boli v strehu.“

Navrátil pozrel na hodinky:

„O štyridsaťpäť minút štartujeme. Máme ešte dosť času spokojne si preskúšať všetky prístroje. Dvakrát meraj, raz strihaj, hovorí predsa staré príslovie.“


„My traja máme ešte voľno,“ obrátil sa k Alene a k Seversonovi. „Pozrieme si zatiaľ celé lietadlo, či sme na niečo nezabudli. O hodinu by bolo už neskoro.“

Hlavnou chodbou zostúpili do vedeckých pracovní, umiestených vo veľkej guli — v hlave kolosa. V observatóriu našli akademika Watsona celkom zaujatého prácou. Práve skúšal, ako fungujú rádioteleskopy a či možno s nimi dobre manipulovať. Keď zbadal prichodiacich, vstal a šiel im v ústrety.

„Tak, akože, dodržal som slovo?“ spýtal sa bez dlhého úvodu. „Priznajte sa, súdruh Navrátil, však ste neverili do poslednej chvíle, že poletím s vami?“

„Ak mám pravdu povedať — neveril,“ usmial sa Navrátil. „Vedel som, že viete brániť svoj názor dôsledne, ale že pôjdete vo svojom spore až tak ďaleko…“

„… to sa mi ani nesnívalo, však?“ skočil mu do reči Watson. „Mýlite sa. Aspoň v tomto prípade sa určite mýlite. Mne nikdy nešlo — a ani teraz mi nejde o nejaký spor. Bránim iba to, o čom som skalopevne presvedčený. Predbežne ste vyvrátili moje názory iba v jednom — dokázali ste mi, že raketa vydrží polovičnú rýchlosť svetla. Dobre teda, priznám svoj omyl. Som však zvedavý, ako budeme znášať túto rýchlosť my ľudia. A ešte väčšmi ma zaujíma, aké tvory nájdeme na planéte X. Obávam sa, že obidvaja budeme sklamaní. Okrem toho, pravda, čakajú nás mnohé iné prekvapenia, o ktorých teraz ani nesnívame.“

„To je riziko každej vedeckej práce,“ pokrčil plecami Navrátil.

„Obávam sa, že veľmi veľké riziko. Vari nám nestačia skvelé výsledky, ktoré už veda dosiahla? Ovládli sme atómovú energiu, predĺžili sme ľudský život na sto päťdesiat rokov, naučili sme sa predpovedať a zneškodňovať živelné pohromy, umele vyrábať potravu a meniť prvky, vypestovať nové druhy zvierat… Prenikli sme do hlbín mora a do vesmíru. Onedlho ovládneme aj počasie. Nestačí nám to, aby sme žili na Zemi spokojne a v blahobyte? Čo ešte chcete?“

„Preniknúť hlbšie do vesmíru a odhaliť konečne tajomstvo vzniku sĺnc a galaxií, poznať ďalšie zákony hmoty a energie. Chcem sa naučiť ovládať nielen povrch Zeme, ale celú zemeguľu, aby som ju mohol v kritickom okamihu presťahovať na výhodnejšie miesto vo vesmíre…“

Watson sa zhovievavo usmial.

„No dobre, uvidíme. Zatiaľ sme na jednej lodi a spája nás rovnaký osud. Dúfam, že vás to nemrzí?“

„Prečo by ma to malo mrzieť?“ divil sa Navrátil. „Naopak, vážim si vás a hoci sú naše názory rozdielne, som pevne presvedčený, že ideme obaja neustále jednou cestou…“

Navrátil s Alenou a Seversonom sa rozlúčili a pokračovali v prehliadke Lúča. Pozdravili sa s pracovníkmi v rádiolokačnej stanici, pri televíznom vysielači, pri gravimetroch a astrotelevízoroch.

Pozreli si kapitánovu kabínu a zostúpili do hlavného trupu lietadla. Horné dve poschodia boli rozdelené na malé miestnosti a používali sa za spálne. Účelné usporiadanie potrebného nábytku prezrádzalo, že sa tu počítalo s každým centimetrom. Steny a jednotlivé predmety boli obložené mäkkou penovitou hmotou, aby sa zabránilo zbytočným úrazom pri nepredvídaných pohyboch lietadla.

Nižšie poschodie bolo premenené na priestrannú sálu s pôdorysom v podobe medzikružia. Televízory, knižnica a kvetinová výzdoba prezrádzali, že v týchto miestach budú členovia posádky po službe tráviť svoj voľný čas.

Pod klubovňou bola umiestená kuchyňa a chemické laboratórium. O niekoľko dní začne tam veliť Alena…


Ďalšie priestory lietadla Seversona už natoľko nezaujímali. Vedel síce, čomu budú slúžiť, že sú to zásobárne kyslíka, ktoré budú zabezpečovať jeho plynulý kolobeh a obnovu, a zásobárne pohonných hmôt — no v týchto miestach bolo vcelku príliš mnoho prístrojov, ktorým dosiaľ nerozumel. Zato atómovú elektráreň si obľúbil už pri montáži. Veď na nej spolupracoval a je teda jeho dielom. Prítomnosť prasynovca Ditrichsona mu však krátku návštevu elektrárne znepríjemnila. Oddýchol si, keď sa prehliadka lietadla skončila a ocitol sa opäť v riadiacej kabíne.

Tu sa zatiaľ veľa zmenilo. Molodinová, Cahén i Scheiner sedeli už spolu s Madarászom na svojich miestach.

„Pripútajte sa, o šesť minút štartujeme,“ upozornila Molodinová, bez toho, že by odvrátila oči od kontrolných prístrojov.

Severson si sadol do kresla vedľa Aleny a pomaly priťahoval bezpečnostné pásy. Ruka mu zrazu narazila o akúsi guľôčku, ktorú mal zastrčenú vo vrecku.

„Čo to môže byť — veď som si do vrecka nič nedával,“ blyslo mu zrazu hlavou. Siahol dovnútra a vytiahol na svetlo záhadný predmet. Bol to do guľôčky zamotaný papierik.

Podíval sa spýtavo na Alenu. No tá mala hlavu práve obrátenú opačným smerom, takže nič nespozorovala. Rozbalil teda papierik a na svoje veľké prekvapenie čítal:

„Bratstvo silnej ruky je proti vašej účasti na lete. Varujeme vás, radšej sa vráťte!“

Severson rýchlo zastrčil lístok späť do vrecka. Bol najvyšší čas, lebo Alena pootočila hlavu a tíško sa spýtala:

„Tešíte sa, že cestujeme spolu?“

„Teším — veľmi,“ prikývol Severson a usmial sa. No aj sám cítil, že jeho slová nezneli dosť presvedčivo.

Preto hneď dodal: „Ani neviete, aký som rád, že sme sa nemuseli rozlúčiť. Bál by som sa o vás.“

„Želám vám veľa úspechu na vašej ceste a šťastlivý návrat,“ ozvalo sa v reproduktore. „Prijmite pozdrav od celého ľudstva a pozdravujte naším menom vzdialených susedov na planéte X!“

Na pokyn Molodinovej stiahol Madarász jednu z pák.

Ľahké chvenie prezrádzalo, že raketový pohon sa už rozospieval.

„Štart!“

Severson sa zaboril do mäkkých podušiek.

„Kto mi dal list do vrecka?“ premýšľal., Olaf to určite nebol, veď mi ani okom nenaznačil, že ma nerád vidí v lietadle. Sám ma predsa požiadal, aby som letel s ním. Má azda okrem mňa v Lúči ešte jedného spoločníka? Kto by to mohol byť? Jedine… Watson. Áno, určite je to Watson. Tak preto letí s nami! Preto ten prekvapujúci obrat v pomere k Navrátilovi! Že mi to hneď neprišlo na um!“

Skrytý za operadlom kresla povytiahol lístok z vrecka a znova doň nazrel.

„Áno — je to Watson — niet o tom ani najmenších pochýb. Olaf by mi nepísal po anglicky.“


24

CEZ SLNEČNÚ SÚSTAVU


Pohľad z okna atómovej elektrárne v Lúči sa rýchlo menil. Zem, ktorá cez celý čas nehybne stála nad obzorom mesačnej krajiny, skrývala sa už za vrcholky hôr. Jednotlivé útesy nepozorovane splynuli v okrúhle pohoria, až sa napokon premenili na pravidelné krátery, ako ich poznáme zo snímok Mesiaca.

Ditrichson bol plne zamestnaný kontrolnými prístrojmi. Napriek tomu sa však neubránil občasnému pohľadu k oknu. Za jeho špeciálnym sklom odohrával sa totiž úchvatný výjav. Mesačná krajina sa zaoblila, zdrobnela a premenila sa na guľu. Na jej spodnom okraji znova sa zjavila modrozelená tvár Zeme. Zdalo sa, že ostáva vždy rovnako veľká, kým Mesiac sa navidomoči zmenšoval.

Po niekoľkých hodinách letu ich veľkosť sa vyrovnala. Po hviezdnej oblohe plávali dve rôznofarebné gule a na druhej strane temnej oblohy žiarilo Slnko s oslňujúcou lúčovitou korónou. Aký prázdny — aký desivo prázdny je medziplanetárny priestor!

Pri pohľade na vzďaľujúcu sa rodnú planétu Ditrichson sa zachvel. Nikdy predtým nepocítil zožierajúcu túžbu po domove a láska k vlasti bola preňho neznámym pojmom — prázdnym slovom. Ale teraz, teraz mu srdce zovrela zvláštna tieseň. Zem s malebnými ránami a večermi, s nádhernou prírodou a so životom, ktorého zákony človek ovládol a podrobil svojej vôli — tá Zem teraz ustupuje do temnej noci. Aj Slnko sa napokon premení na malú hviezdičku, ktorá sa stratí medzi miliónmi ostatných… Život či smrť, víťazstvo alebo prehra — všetko závisí teraz iba od spoľahlivosti prísne uzavretého sveta, ktorý si vytvorili ľudia a teraz ho ženú vesmírom. Stačí, aby zlyhalo jediné koliesko v dômyselne zostrojenom kolobehu hmoty — a odvážni letci umrú od hladu alebo smädu — alebo sa zadusia. A čo čaká týchto letcov na dlhej ceste, trvajúcej osem rokov? Keď už Lúč opustí slnečnú sústavu a stíchnu rakety, nastane temná noc, v ktorej budú číhať zákerné prekvapenia. Čo vieme o medzihviezdnom priestore? Celkom nič! Môžeme s istotou povedať, že sú v ňom telesá podobné Mesiacu? Že v ňom neplávajú mračná plynu, ktorý by pre rýchlo letiace lietadlo znamenal istú smrť v ohni?

Pri tejto myšlienke Ditrichson si spomenul na osud Scheinerovej pokusnej rakety. Aká bola príčina náhleho zmĺknutia? Mráz mu prebehol po chrbte. Hlodavý pocit strachu na prsiach usiloval sa prekonať spomienkou na cieľ cesty. Vžíval sa do situácie, keď vydáva rozkazy miliónom neznámych ľudí, keď hrdo oznamuje Bratstvu silnej ruky, že je neobmedzeným vládcom planéty X. Aj do týchto ružových predstáv vtierali sa mu chmúrne pochybnosti. Čo, ak ľudia na planéte postrieľajú posádku lietadla prv, ako bude môcť nadviazať bližší styk? A tak isto môžu zabíjať smrtiacimi lúčmi alebo inými záhadnými zbraňami, proti ktorým sa dosiaľ nevieme brániť.

Do miestnosti vstúpil Severson. Ditrichson sa strhol, akoby mu niekto vrazil dýku do chrbta.

„Ďalšie nebezpečenstvo,“ blyslo mu hlavou, „môže ma udať tesne pred pristátím!“

„Zrejme som vás vytrhol z plodných myšlienok,“ usmial sa Severson. Mužovi pri kontrolných prístrojoch neušiel nádych irónie v hlase príchodiaceho.

„Máte pravdu,“ nútil sa Ditrichson do prívetivého tónu. „Práve som premýšľal o našej atómovej elektrárni. Sami uznáte, že je to dômyselné dielo. Nahrádza nám Slnko, pomáha nám obnovovať vzduch a vyrábať umelé suroviny, dáva nám silu pre šialený let.“

„V tom máte pravdu, Olaf. Nikdy som nemohol pochopiť, ako možno tú istú hmotu použiť niekoľkokrát za sebou a meniť si prvky ako pri detskej hre. Náš profesor chémie s obľubou si robieval vtipy z alchymistov — a jeho vlastný vnuk dnes vie vyrobiť nielen zlato z ortuti, ale aj kameň mudrcov alebo živú vodu. No nie preto som prišiel za vami, Olaf.“

Severson vytiahol z vrecka starostlivo zložený papierik.

„Prečítajte si to, prosím,“ povedal pomaly a uprene sa zahľadel do tváre svojho vydareného príbuzného.

Ditrichsonova tvár sa však ani nepohla. Rozbalil list a prebehol očami riadky.

„Kto vám dal tento list?“ spýtal sa pokojne. „Neviem o tom. Nikto z členov Bratstva mi nepovedal nič podobného. Ešte šťastie, že ste neposlúchli. List je podhodený. Kedy ste ho dostali?“

„To neviem,“ povedal s uľahčením Severson. „Našiel som ho vo vrecku niekoľko sekúnd pred štartom, keď už nebolo času poslúchnuť.“


„Ďakujte šťastlivej náhode a list radšej zničme,“ a prv ako sa Severson spamätal, Olaf roztrhol list na dva kusy a tieto trhal zasa na menšie kúsky.

„Nebláznite, Olaf. prečo to robíte?“ zvolal Severson a chytil svojho prasynovca za ruku. „Ako teraz zistíme pisateľa?“

„Pisateľa?“ zasmial sa Ditrichson. „Ten sa tu s nami o miesto v Lúči určite nedelí. Musel by som o ňom predsa vedieť. Ubezpečujem vás, že pisateľ podhodeného listu sedí dakde na Mesiaci alebo na Zemi. Naše slávne Bratstvo mám česť zastupovať ako jediný z celej posádky,“ povedal polovážne, položartovne.

Severson pokrčil plecami a pozrel na hodinky.

„Ako chcete. O hodinu je striedanie smien. Viete o tom, že ma Navrátil poveril významnou a čestnou funkciou? Budem hlásateľom našej televíznej vysielačky.“

―

Miťa Zajcev vystúpil z vrtuľníka, zakýval pilotovi na pozdrav — a už bežal po schodoch Tarabkinovho biologického ústavu. Pod pazuchou držal veľkú škatuľu zabalenú do hodvábneho priesvitného papiera. Vo výťahu netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu. Zdalo sa mu, že dnes ide príliš pomaly. Len čo sa výťah zastavil, vybehol chlapec na chodbu a postavil sa k veľkým bielom dverám.

Chvíľku váhal. Napokon sa rozhodol a nesmelo zaklopal. Na vyzvanie vstúpil do svetlej priestrannej sály. Na jej okraji stálo niekoľko lekárskych prístrojov.

„Vitaj, Miťa!“ privítala chlapca Nataša Orlovová a odložila snímky spaciokardiografu, ktoré práve skúmala. „Už si u nás dávno nebol. Súdruh Tarabkin sa nazdával, že sa na nás hneváš.“

„Mal som veľa práce, súdružka,“ ospravedlňoval sa chlapec.


„Priznaj sa, že si presedel všetok voľný čas pri televízore,“ smiala sa Nataša. „Nemysli si, že sme inakší. Ver, že reportáže z Lúča nás zaujímajú tak isto ako teba.“ Jej zrak padol na škatuľu. Keď to Miťa zbadal, začervenal sa.

„Nesiem vám darček — sám som ho vyrobil,“ dodal rýchlo.

„Darček? A prečo? Pokiaľ viem, nikto z nás tu nemá ani meniny, ani narodeniny…“

Miťa podal škatuľu Nataši a usmial sa.

„Bol by som rád, keby ste ju otvorili spoločne so súdruhom Tarabkinom. Je totiž aj pre neho.“

Nataša pohladila chlapca po plavých vlasoch.

„Poďme ho teda navštíviť. Teraz nemá naliehavú prácu.“

Akademik Tarabkin sa z Miťovej návštevy veľmi tešil. Práve vylaďoval televízor, aby mohol sledovať reportáž z Lúča, ktorá sa mala začať o niekoľko minút.

„Darček? Pozrimeže! A sám vyrobil? No tak sa na to podívame.“ Spolu s Natašou začal rozbaľovať. Zdalo sa mu, že sa naraz vrátil do detstva a v radostnom očakávaní rozbaľuje novoročný darček. Nataša odklopila vrchnák škatule a vedci zvedavo pozreli do nej.

„Výborne, výborne, statočný konštruktér!“ zvolal Tarabkin a rýchlo vytiahol zo škatule model medzihviezdneho lietadla Lúča. Zdvihol ho do výšky a podišiel niekoľko krokov.

„A či aj lieta?“ spýtal sa so strojenou vážnosťou.

„Prirodzene,“ povedal pyšne chlapec. „Všetky moje modely lietajú. Čože by to bolo za lietadlo, keby nelietalo? Aby sa vám Lúč nerozbil, keď ho vystrelíte do vzduchu, prirobil som mu padáčik, ktorý sa hore otvorí. Pri lete nahor je ukrytý,“ vysvetľoval Miťa a odklopil časť trupu. Padáčik vyskočil a zatrepotal sa na pružine ako hlava čerta na hračke.


Tarabkin si pohladil fúzy.

„Určite si Lúč vyskúšame — hneď zajtra. A potom ti ho zasa vrátime. Vieš s ním lepšie zaobchodiť ako my…“

„Robil som ho pre vás, nazad ho nevezmem,“ ohradil sa chlapec.

„No dobre. Tak ti zaň pekne ďakujeme. Bude nám pripomínať nášho milého Seversona. Ktovie, čo teraz asi robí. Ktorým oknom sa díva na nás — na Zem.“ Akademik prešiel rukou ľahko po modeli.

„Zdravíme vás z Lúča,“ ozval sa zrazu Seversonov hlas. Bolo to také nečakané, že sa všetci poľakane otočili k televízoru. Z obrazovky sa na nich usmievala. Seversonova tvár. Bol trochu poblednutý a na širokom čele vystupovala mu žila v podobe písmena Y. Zrejme mal trému, ktorá postihuje všetkých začiatočníkov. Určite si uvedomoval, že sa naňho dívajú milióny očí na celom svete.

„Najprv niekoľko záberov z nášho života.“

Obraz na obrazovke sa zmenil. Zjavila sa riadiaca kabína. V kreslách pri prístrojoch na usmerňovanie letu sedel Cahén, hlavný pilot a Navrátil, kapitán lietadla v tejto smene.

„Ospravedlňte ich, že sa nemôžu zúčastniť na našej reportáži,“ pokračoval Severson. „Sú plne zamestnaní vedením lietadla, čo nevidieť vplávame do pásma planetiek — a tu je potrebná mimoriadna obozretnosť. Aby sme sa vyhli možnej zrážke s niektorým telesom, poletíme cez pásmo veľkým oblúkom vo smere letu planetiek. Všetky sa totiž otáčajú okolo Slnka rovnakým smerom.

Ako som sa sám presvedčil, vedenie lietadla v medziplanetárnom priestore nie je jednoduchá vec. Tu sa doslovne nemôžeme opierať o nič iné než o reaktívnu silu. Predstavte si, že sa rozbehnete autom po veľkom zamrznutom jazere. Keď dosiahnete veľkú rýchlosť, ktosi zvolá: Pozor, prekážka, zahni doľava! Otočíte teda volantom doľava, ale auto pôjde po hladkom ľade sústavne jedným smerom. Aby mohlo vybočiť z priamej dráhy, bolo by treba vystreliť raketu z pravej strany voza. Tento príklad, pravda, nie je dostatočný, pretože auto ide v jednej rovine, kým lietadlo sa pohybuje v priestore.

Značne zložitá je aj orientácia. V týchto miestach nemožno určiť, kde je hore a kde dole. Jedinými pevnými bodmi sú súhvezdia, naše Slnko a planéty. Tým, ktorí už leteli na Mesiac, nehovorím nič nového. Pripomínam to iba našej mládeži, ktorá cestuje po vesmíre zatiaľ iba v učebniciach a v románoch.

Teraz pokračujme v prehliadke Lúča.“

Na obrazovke televízora zjavila sa Molodinová a Čansu. Pozorne študovali mapu slnečnej sústavy s vyznačenou dráhou lietadla a na prístrojoch kontrolovali, či letí správne.

Na služobnom televízore zablikalo červené svetlo. Z obrazovky hľadel do kabíny Mc Hardy.

„Pozor, vo smere letu, neďaleko Aldebarana, objavili sme planétku. Rozmery — dvadsaťšesť kilometrov, vzdialenosť asi dvadsaťtisíc kilometrov.“

Molodinová a Čan-su priskočili rýchlo k oknu. Aldebaran jasne žiaril zo súhvezdia Bujaka — a okolo neho pokojne svietili drobnejšie hviezdy. Po letiacej planétke ani stopy. Zatiaľ ju zbadali iba sliedivé oči astrorádiolokátora.

O niekoľko okamihov sa však jedna hviezda natoľko zväčšila, že zatienila aj Aldebarana. Pomaly sa sunula vpravo — a rástla.

Diváci v Tarabkinovej pracovni zatajili dych. Miťa sa zdvihol zo stoličky a Nataši stisol ruku.

Hviezda sa nepozorovane zmenila v planétku vajcového tvaru. Vajce ožiarené Slnkom otáčalo sa okolo svojej priečnej osi asi tak, ako keby sme ho položili na stôl a roztočili. Tu sa však otáčalo značne pomalšie. Podľa toho, ktorou stranou sa otočilo k Slnku, menila sa aj intenzita jeho osvetlenia…

Lúč minie planétku zrejme po ľavej strane, pretože zväčšujúce sa teleso ustupuje vpravo. Už je tak blízo, že hrbolky na jeho povrchu možno vidieť voľným okom.

Zrazu začalo teleso rásť oveľa rýchlejšie — a jediným skokom uniklo zo zorného poľa.

Scéna na obrazovke sa zmenila. Z hviezdnej oblohy vystúpila opäť hlásateľova tvár.

„Je po nebezpečenstve — planétka je za nami,“ povedal už spokojnejšie.

Aj diváci si oddýchli a pohodlnejšie sa posadili do kresiel.

„Práve mi oznámil akademik Navrátil, že túto novo objavenú planétku pomenovali na jeho návrh menom — Severson,“ dodal rozpačito hlásateľ.

„Hurá!“ vyskočil Miťa a zatlieskal. Dojatiu sa neubránil ani Tarabkin.

—

Severson aj Alena majú voľno. Krátke chvíle odpočinku trávia vo svojej klubovni. Sedia pri okne pod nízkou borovicou, ktorá vyrastá z uzavretého kvetináča. Táto rastlina nikdy nepoznala Zem. Vypestovali ju starostlivé ruky záhradníkov v skleníkoch na Mesiaci, aby si už od malička zvykla na nové prostredie. V detstve sa prispôsobila menšej príťažlivosti a v medziplanetárnych lietadlách naučila sa rásť aj bez príťažlivosti. Len čo pocítila uvoľnenie z pút gravitácie, skrútila svoje konáre do takých podivných tvarov, že by jej závideli aj umelo pestované japonské borovice. K žiarivkám priľnula rovnakou láskou ako jej sestry na Zemi k Slnku. Možno ich od Slnka ani nerozozná.


Napriek tomu, že je už veľmi stará, kôru má hladkú, pretože dávno vie, že v týchto podmienkach nemožno plytvať vodou. Kvapôčky vody, ktoré tu na ňu padajú zo vzdušnej pary, neostávajú na jej konárikoch ako svetielkujúca rosa. Okamžite sa rozplynú po celom povrchu, takže sa ti zdá, že celú borovicu dakto práve namočil do vody.

Severson si prezerá zaujímavý stromček — a spomína. Ľahko uhádneme, kam zalietajú jeho spomienky. Uhádla to aj Alena. -

„Borovica vám pripomenula Nórsko, pravda?“ prerušila mlčanie.

Muž prikývol.

„Áno, sme na tom rovnako. Aj ja som teraz v myšlienkach často doma. Veď viete, kým je človek niekde na Zemi, necnie sa mu tak, pretože vie, že sa môže kedykoľvek v krátkom čase vrátiť. Ale tu… Pokým žijem doma, zdá sa mi tam všetko všedné. A keď je človek od domova ďaleko… Spomínam si na jednu báseň, ktorú som sa naučila ešte v škole. Akiste sa nebudete hnevať, keď vám z nej zarecitujem aspoň úryvok.
		Krajiny som mnohé


		krížom-krážom prešiel,


		ale srdcu môjmu žiadna


		nie je bližšia než tá,


		nad ktorou sa Krkonoše týčia.


		Zrána, keď štíty belavé


		pre modré nebo vybehnú si


		a zelenavé údolia


		sa z jagavej rosy napoja, tu,


		nech som kdekoľvek, čujem tú melódiu,


		čujem tú pieseň bystrín


		a prebudených strání, do ktorých kvietky prostunké


		svoj úsmev rozosiali, čujem tú pieseň čarovnú


		na strunách jarných a nežných,


		čo sypú vtáčie hrdielka


		k chalúpkam, keď sa brieždi.


Zmĺkla. Márne sa bránila dojatiu. Otočila sa k oknu, aby jej nebolo vidieť do tváre. Zvlhnutými očami zadívala sa na Zem, ktorá sa už zmenila na jasne žiariacu hviezdu.

„Od koho je táto báseň?“ spýtal sa Severson, aby nadviazal prerušený rozhovor.

„Od nášho českého básnika Jiřího Havla. Napísal ju ešte v ťažkých časoch bojov za mier a za bezpečnosť našej vlasti. A preto túto Pieseň o rodnom kraji zakončil:


Spievaj len, spievaj, vlasť moja, my tvojej piesni stráž držíme a aby večne mohla znieť, vždy ti ju ubránime.

Vzďaľujeme sa síce od domova a neuvidíme ho mnoho rokov, ale v jednom sme šťastnejší, ako bola Havlova generácia: môžeme letieť s blahým pocitom v srdci, že náš domov — a celý svet žije už v mieri…“

„Pozrime, čo je u nás nového,“ navrhol Severson a zapäl televízor.

Práve vysielali reportáž zo slávnostného zakončenia kultivácie Sahary. V miestach, kde pred niekoľkými rokmi bola púšť, zelenali sa palmové háje a nad nimi, proti oblohe, trepotali sa zástavy všetkých národov sveta. Ľudia jasali. Černoch sa tu objímal s Američanom, Rus s Angličanom, Čech s Nemcom. Uprostred pestrých krojov usmieva sa veľký portrét Joliota Curieho, ktorý v roku tisíc deväťsto päťdesiattri predpovedal zavodnenie Sahary. Vtedy prehlásil, že túto púšť mohlo by ľudstvo zavodniť za náklady, ktoré dá na prípravu vojny za jediný mesiac…

Reportáž sa končí. Začínajú sa zprávy Svetovej tlačovej a televíznej kancelárie.

„Akademik Syrcov predložil dnes predsedníctvu Svetovej akadémie vied podrobne rozpracovaný návrh na ovládnutie počasia. Ak sa ho podarí uskutočniť, zabránime nielen živelným pohromám, ale môžeme vytvoriť aj najpriaznivejšie klimatické podmienky na celej zemeguli. Návrh sa opiera o víťazstvo nad Arktídou a je vypracovaný na základe nových objavov v atómovej fyzike.

Nasleduje niekoľko záberov z pracoviska akademika Haringera. Podľa posledných zpráv podarilo sa mu predĺžiť vrt do vnútra Zeme na tristo päť kilometrov. Prieskum dolných vrstiev potvrdil domnienku sovietskych vedcov: vnútro Zeme sa zrejme neskladá zo železa, ale z kamenitej hmoty.

A teraz prehľad zpráv, ktoré sme vysielali cez deň:

Prieskumná Bergenova čata objavila v ľadovcoch neďaleko severného pólu tri mŕtvoly ľudí. Podľa predbežných snímok sa predpokladá, že je medzi nimi aj Amundsen…“

Severson vyskočil a s vytreštenými očami sledoval obrazovku. Žiaľ, na zahmlených snímkach nebolo možné rozoznať detaily.


Lúč sa priblížil k Saturnu.

Severson pomáhal Alene v laboratóriu pri príprave jedál. K prístrojom sa postavil tak, aby sa mohol ponad ne dívať von oknom. Pokiaľ mu to práca dovolila,

so záujmom pozoroval zdanlivo malú guľôčku s tenučkým prstencom, ovinutým okolo nej.

„Zem, Mars, Jupiter, Saturn,“ povedal viac pre seba. „Škoda, že sme neleteli aj okolo Marsu a Jupitera…“

„Ja v tom nevidím nijakú škodu, Leif,“ zasmiala sa Alena. „Navrátil zvolil okamih štartu úmyselne tak, aby sme sa vyhli týmto planétam. Teraz sú práve na druhej strane sústavy — za Slnkom — a to je dobre. Zbytočne by sme museli zložito manévrovať, aby sme prekonali ich gravitáciu. A tá je dosť veľká — najmä u Jupitera. Mohli by sme síce zvýšiť rýchlosť, a tak zmenšiť vplyv gravitácie, no pokiaľ sme v priestore slnečnej sústavy, je rozumnejšie letieť pomalšie. Číha tu na nás dosť nástrah — a pri veľkej rýchlosti ťažko by sme sa veru vyhýbali zrážkam s meteoritmi alebo s planétkami, akou bola, povedzme, tá vaša. Naostatok, o nič ste neprišli, Jupiter je celkom nezaujímavý. Skladá sa z mäkkej hmoty o hustote málo vyššej ako voda a celý je zahalený do nedýchateľných plynov. Mars je omnoho zaujímavejšou planétou a je na ňom aj život. Po skončení smeny rada vás s ním oboznámim. Tu v Lúči máme totiž kópiu dokumentárneho filmu, ktorú priviezla z Marsu skupina sovietskych vedcov. Film chceme darovať inteligentným tvorom na planéte X ako vedecký materiál.“

Severson sa nemohol dočkať skončenia smeny.

Konečne prišiel do laboratória Fratev a Gruber, aby vystriedali Seversona a Alenu.

Skutočnosť, ktorú zistili vedci na vzdialenom svete, pôsobila na Seversona hlbokým dojmom.

Raketové lietadlo pristáva na zasneženej pláni. Obloha nad pláňou nie je belasá ako na Zemi, ale ružovkastá. Z lietadla vystupujú vedci v skafandroch, lebo vzduch na Marse je príliš riedky a pre človeka nedýchateľný.

Drobnohľadná snímka snehových vločiek. Majú hviezdicový tvar takmer ako naše, no sú o niečo jednoduchšie.

Pod nízkou vrstvou snehu zjavujú sa rastliny, ktoré pripomínajú lišajníky.

Skupina vedcov sa vydáva na prieskum okolia. Za nízkym kopcom prekvapí ich krásny pohľad: hustý krovinatý lesík. S trasúcimi rukami skúmajú vedci stavbu rastlín. Ich kmene sú pórovité. Na konci skrútených konárov roztvárajú sa vejáre dlhých modrozelených tyčiniek, ktoré zrejme vykonávajú funkciu listov.

Ďalší záber:

Lietadlo stojí v kašovitom snehu, ktorým preteká tisíc drobných potôčikov. Sneh navidomoči mizne.

Z tmavohnedej vlhkej pôdy rýchlo vyrastajú nízke rastlinky. Nemajú byle, listy a kvety ako naše kvetiny. Sú to skôr guľôčky zoradené do rôznych tvarov ako korálky na šnúre.

Žijú tu živočíchy?

Áno, a dokonca s takým podivným životom, že by sme na Zemi nenašli pre ne obdobu. Niektoré z nich pripomínajú dlhonohého pavúka, iné modlivku nábožnú. Môžu byť našim vedcom dajako nebezpečné? Nie, lebo tieto živočíchy sú vlastne chodiace rastliny. Majú takú istú modrozelenú farbu ako ony — a táto farba je skutočne svedectvom chlorofylu v ich organizme. Podrobnejším výskumom sa zistilo, že energiu. prijímajú, ako aj rastliny, priamo od Slnka — a materiál na stavbu svojho tela berú zo zeme. Prečo sú to chodiace rastliny? To bola prvá otázka, ktorú si vedci položili Vysvetlenie prišlo samo o niečo neskôr. Zmenou ročného obdobia a príchodom snehu ustupovali tieto tvory do teplejšieho pásma.

Do klubovne sa vrútil Wroclawski a hneď pri dverách zvolal: „Poďte sa podívať — sem, k astrotelevízoru,“ ukázal ku vchodu do hlavnej spojovacej chodby — a už sa ponáhľal ďalej. Alena a Severson ho nasledovali.

Hlavná chodba bola podľa našich pozemských predstáv viac šachta, v ktorej sa členovia posádky pohybovali pomocou dlhých pružných tyčí, pripevnených na valcovitej stene. Nebolo to nijako namáhavé, lebo človek je v týchto miestach bez váhy. Preto aj stačilo niekoľko pohybov a naši pútnici boli v observatóriu medzihviezdneho kolosa.

Snímka, premietnutá na matnicu astrotelevízora, bola skutočne prekvapujúca. Inokedy taký pokojný a pochmúrny Saturn teraz žiaril ako neónová trubica. Tento zvláštny úkaz ešte nikto z astronómov nespozoroval. Poznali ho ako obrovskú guľu, zahalenú do súvislého pása mračien.

V čom tkvie toto nezvyčajné prežiarenie atmosféry? Azda nám to prezradí povrch planéty.

Wroclawski zapäl astrorádiolokátor. O niekoľko sekúnd zjavil sa na obrazovke úchvatný obraz: pôda planéty akoby sa v tisícich miestach pretrhla. Z hlbín Saturna vyšľahlo nespočetne mnoho plameňov, ktoré plápolali na všetky strany.

„Objavila sa tu sopečná činnosť,“ uvažoval Wroclawski. „Zrejme má takú silu, akú nepoznala Zem ani v najpohnutejšom geologickom období… „

Štúdiom zmien na Saturne zaoberali sa súčasne všetci členovia posádky, ktorí neboli práve zamestnaní vedením a obsluhou Lúča. A čiastkové výsledky bádania rozleteli sa na vlnách éteru k rodnej Zemi…


Lúč preťal dráhu Urána a Neptúna bez toho, že by ich vedci uvideli zblízka. Iba na samom okraji slnečnej sústavy stretli sa s poslednou planétou — s Plutónom. Plavil sa večnou nocou ako opustená sirota.

Ditrichson sa naň díval s čudnými pocitmi v srdci. Ležal už na posteli vo svojej malej spálni, no na spánok ani pomyslenia. Pri pohľade na hviezdnu oblohu bez jediného väčšieho telesa zachvel sa na celom tele. Slnko — to Slnko, ktoré ti ráno nazeralo do okien a v žiari ktorého bujnel bohatý život — dávno už stratilo svoju zelenavú svätožiaru. Už je iba hviezdou prvej veľkosti a nežiari o nič viac ako na pozemskej oblohe Venuša. Jeho svetlo letí do týchto končín slnečnej sústavy vyše päť hodín…

Zem neuvidí stadeto ani človek s orlím zrakom. Stratila sa v nekonečnom vesmíre. Keby si chcel na ňu ešte raz pozrieť, musel by si mať silný ďalekohľad…

Celé lietadlo sa zachvelo tak isto ako ustrašený Ditrichson. No to nebol strach, ktorý prešiel celým jeho mohutným telom. Naopak. Bolo to svedectvo obrovskej odvahy jeho vládcov. Práve zapli ďalšie raketové motory, aby zvýšili rýchlosť. Teraz im už nestojí v ceste nijaká prekážka. Nože, vpred — o preteky so svetlom. Zbytočne neletíme na Lúči!

Ditrichson sa usiloval zaspať za každú cenu. Musí spánkom zahušiť najťažší okamih celého letu — rozlúčku so slnečnou sústavou. Spomenul si na osvedčený uspávací prostriedok: počítať do sto. Jeden, dva tri…. dvadsaťpäť, dvadsaťšesť…. štyridsaťosem…

Nedopočítal. Posteľ sa mu zrazu pohla pod telom. Popruhy, ktorými bol pripútaný k posteli, stlačili mu hrudník.

Naľakane zdvihol hlavu a načúval.

Výbuchy pohonných rakiet stíchli.

Čo sa stalo? Porucha v atómovej elektrárni? Veľmi skoro — veď sme ešte len na začiatku cesty!

Nahmatal vypínač a rozsvietil. Elektrické vedenie je v poriadku! Prečo teda nefunguje pohon? Či azda vypovedali službu reaktory, ktoré obrovskou rýchlosťou vyvrhujú z lietadla čiastočky rozbitých atómov?

„Musím rýchlo do elektrárne,“ rozhodol sa a už si rozpínal prvý popruh. Nové výbuchy reaktorov ho však znova pritlačili na posteľ. Už je zasa všetko v poriadku — oddýchol si. Radosť však netrvala dlho. Reaktory opäť utíchli. Na smrť vystrašený muž chytil sa kŕčovite popruhov a zatvoril oči. Zdalo sa mu, že sa aj s celým medzihviezdnym lietadlom rúti do bezodnej, temnej priepasti nekonečného vesmíru. Reaktory sa občas ešte ozvali, ale to boli iba jednotlivé výbuchy v nepravidelných intervaloch.

„Koniec — koniec… Prečo som ja blázon tak slepo dôveroval!“


26

ČIERNY PASAŽIER


Akademik Chotenkov vstúpil do pracovne prezidenta Svetovej akadémie vied s rozžiarenou tvárou.

„Narodil sa vám ďalší syn?“ žartoval prezident.

„Áno, krásny čiernovlasý syn, súdruh prezident,“ usmial sa Chotenkov. „Chlapec ako buk… „

„Tak vám teda z celého srdca blahoželám, dvojnásobný otec,“ úprimne potriasol prezident príchodziemu ruku.

Chotenkov sa zatváril vážne a prižmúril oči. „Syn sa mi narodil, ale aby som pravdu povedal, nie je môj.“

„To je pekné — a čí by teda bol?“

„Práve tak by mohol byť váš.“

„To nemyslíte azda vážne…“ zažmurkal prezident. Tušil síce akési figliarstvo — u Chotenkova to nebolo prvý raz — ale tentoraz sa tváril celkom vážne.

„Rozhodne aj vy máte vinu na tom, že syn nie je môj,“ neúprosne pokračoval akademik. „Vysvetlím vám to neskôr. Teraz som prišiel za vami s inou záležitosťou. Hľaďte,“ ukázal na stenu, „čo myslíte, je táto mapa našej slnečnej sústavy správna?“

„Domnievam sa, že je, ináč by tu nevisela…“

„Napriek tomu si dovoľujem tvrdiť, že mapa je zlá.“

„Prečo by mala byť zlá? Je predsa nesčíselnekrát overená mnohými pozorovaniami. Dnes hovoríte v samých hádankách. Nenapínajte ma, radšej mi priamo povedzte, čo máte za lubom!“

„No dobre. Vráťme sa teda k môjmu novonarodenému synovi. Chcete vidieť jeho fotografiu?“ Chotenkov vytiahol z vrecka niekoľko snímok a položil ich na stôl úmyselne naopak. Prezident ich opatrne obrátil a zarazil sa. Hneď sa však rozosmial.

„To je dobré — to je dobré! Vravíte syn — ale veď je to dcéra.“ O chvíľku však zvážnel. „Objavili ste ďalší mesiac pri Plutóne?“ spýtal sa.

„Vravím vám, že to nie je môj syn. A nie je to ani mesiac. Je to planéta.“

„Teda predsa dcéra! Počkajte — čo ste povedali? Iba teraz som si uvedomil… Planéta? A v našej slnečnej sústave? Tvrdili ste predsa pred chvíľou, že mapa našej sústavy je chybná?“

„Áno, to som tvrdil, A dôkaz, že mám pravdu, leží pred vami.“

„Teda desiata planéta? A je to vôbec možné? Ako mohla tak dlho unikať našim dokonalým prístrojom? Chcete mi vari tvrdiť, že my, ktorí sme objavili planéty pri Síriusovi, boli sme takí slepí, že sme nedokázali odhaliť čierneho pasažiera, skrývajúceho sa takmer na dosah ruky?“

„Čierny pasažier, áno, to je správne slovo, trafili ste do živého,“ zasmial sa Chotenkov. „Novo objavená planéta sa skutočne tak volá.“


„Nejde mi to do hlavy. A kto ju objavil?“

„Ťažko povedať. Bolo ich viac naraz: Molodinová, Wroclawski, Madarász, Navrátil…“

„Posádka Lúča! To je prekvapujúce. Už dva razy sme obišli celú slnečnú sústavu, a nič. Prosím vás, nenapínajte ma a už povedzte priamo, čo viete o tomto objave.“

„Predbežne toho nie je veľa. Zprávu z Lúča som dostal pred desiatimi minútami a ešte nie je úplná. Letela k nám asi šesť hodín, čiže pred necelými siedmimi hodinami stretol sa Lúč s neznámym telesom, ktoré mu takmer zlomilo väz. Čierny pasažier nedostal totiž svoje meno náhodou. Planéta je skutočne čierna v pravom zmysle slova. Je celkom bez atmosféry ako náš Mesiac — a približne je aj rovnako veľká. Jej povrch má obdivuhodnú vlastnosť, ktorá ju uchránila pred sliedivými zrakmi astronómov: absorbuje slnečné svetlo. Pravdepodobne obsahuje veľké percento uhlíka a naviac má pórovitú štruktúru. Nedivme sa teda, že sa tento čierny pasažier tak dlho skrýval pred našimi zrakmi.“

„Nedivím sa, že sme ho neobjavili z našich observatórií na Zemi ani na Mesiaci. Ale ako je možné, že ho nenašli prieskumné výpravy? Alebo prečo ho neprezradili gravitačné sily?“

„Aj na túto otázku nám odpovedali ľudia z Lúča. Čierny pasažier je vzdialený od dráhy Plutóna takmer dve svetelné hodiny. Keď preťala naša prvá výprava Plutónovu dráhu, vtedy bol zrejme na druhom konci slnečnej sústavy. Podobne to bolo pravdepodobne aj pri druhej výprave. A pokiaľ ide o gravitačné sily, tie sú vzhľadom na nepatrné veľkosti primalé, aby mohli nejako ovplyvniť pohyb Plutóna.“

Prezident akadémie si znova pozorne prezrel snímku desiatej planéty.


„No, predbežne nám neostáva iné, ako srdečne uvítať nového suseda a opraviť naše nedokonalé mapy,“ riekol zamyslene. „Škoda, že ho nepoznáme lepšie. Možno nám prezradí mnoho z tajomstiev, ktoré ešte zastierajú vznik našej slnečnej sústavy. Dokonca ani nemôžeme vylúčiť možnosť, že je to chýbajúci článok do Mendelejevovej tabuľky astronómov, ktorá nám umožní presne určiť zákonitosť pohybu a zloženie nebeských telies. Keby sme mali rovnakú tabuľku ako chemici, stačilo by nám, aby sme pri vzdialenom slnku objavili hoci len tri planéty — a pre ostatné by sme už s plnou istotou nechali voľné okienka, v ktorých by bola presne určená váha, rýchlosť obehu a zloženie dosiaľ nenájdených planét. Nemôžem si pomôcť, ale znova a znova sa mi vtiera myšlienka, že slnečné sústavy a atómy majú v mnohom obdobnú zákonitosť.“

„Chcete tým povedať, že naša Zem je iba elektrónom v akomsi obrovskom atóme?“ usmial sa Chotenkov.

„To nie, to som tým nechcel povedať — vy to predsa dobre viete. Nemôžete však vyvrátiť, že štúdium slnečných sústav nám už viackrát otvorilo oči aj v atómovej fyzike…“


Desiata planéta „Čierny pasažier“ prinútila posádku Lúča, aby citeľne pozmenila plán cesty. Po tejto nepríjemnej skúsenosti Navrátil nariadil, aby sa rýchlosť letu zvyšovala oveľa pomalšie, ako sa pôvodne predpokladalo. Kto mohol zaručiť, že sa nezjaví ďalší pasažier? Potom by to dopadlo oveľa horšie.

Čoskoro sa ukázalo, že opatrnosť bola na mieste. Po niekoľkých dňoch stretol sa Lúč s ďalším obyvateľom vesmíru. Blúdil sám nekonečnými priestormi. Tentoraz to však nebola planéta, ale kométa, ktorú prilákala zvedavosť do rodiny nášho Slnka.


Zjavila sa celkom nečakane. Jej ľahunké, takmer nehmotné telo zažiarilo bledobelasým svetlom na hviezdnej oblohe a stratilo sa z dohľadu. Nezanechalo po sebe nijaké iné stopy ako niekoľko nových otáznikov v myšlienkach hviezdoplavcov, ktorí sa zamysleli nad zákonitosťou existencie komét.

Astrorádiolokátory a astrotelevízory bez prerušenia skúmali priestor pred. sebou.

Ich hlásenia boli práve také stručné ako záznamy astrogravimetrov: Voľno!

Atómové reaktory začali zvyšovať svoju činnosť.

Rýchlosť letu pravidelne stúpala.

100 kilometrov za sekundu…

500 kilometrov za sekundu…

1000 kilometrov za sekundu…

5 000 kilometrov…

10 000

50 000

100 000

Zprávy zo Zeme sa vždy viac oneskorovali.

„Nech som prvou dojičkou Mliečnej dráhy, ak ma tá rýchlosť svetla v krátkom čase nevyvedie z rovnováhy!“ rozčuľoval sa inžinier Fratev. „Nech robíš, čo robíš, tých prekliatych tristotisíc kilometrov za sekundu neprekonáš. Nie je to na zlosť? Prečo to vôbec nazývame rýchlosťou? Tieto rádiovlny sa predsa vlečú ako slimák! Pre našu slnečnú sústavu nám ešte ako tak stačili. Ale čo s nimi teraz? Na Proximu sa trmácajú viac ako štyri roky. To je pekný zpravodajský prostriedok! Pozdravíš priateľa pri Alfe Centauri „Nazdar“ — a teraz si pekne čakaj vyše osem rokov, kým začuješ jeho odpoveď „Zdravím ťa!“ A ešte čo potom, keď raz pozrieme na opačnú stranu Galaxie! Potom sa pekne až po sto rokoch dozvieš, že sa ti narodil syn. Ešte šťastie, že sme si vedeli predĺžiť život na sto päťdesiat rokov. Inak by sme sa vôbec nedozvedeli o storočnom dojčati.“

Čudnou náhodou neodpovedal Fratevovi Navrátil, ktorý už otváral ústa, aby sa rozhovoril, ale ozval sa hlavný vysielač zo Zeme.

„Dôležitá zpráva pre Lúč,“ niekoľkokrát opakoval hlásateľ. „Oznamujeme vám, že slovenský vedec doktor Zajac, vynálezca astrogravimetra, oznámil Svetovej akadémii vied, že sa pokúša nájsť nový spôsob podávania zpráv pomocou gravitačného poľa. Podľa jeho mienky je to možné. Pretože sa gravitácia šíri mnohokrát rýchlejšie ako svetlo, znamenalo by to, že by sa urýchlilo aj medziplanetárne a medzihviezdne zpravodajstvo. Žiadame vás preto, aby ste jeden z astrogravimetrov trvalo zapojili smerom na Zem a pravidelne sledovali jeho kontrolné záznamy. V prípade, že sa Zajacova domnienka potvrdí, vyšleme naše prvé zprávy pomocou gravitácie v telegrafických značkách.“

Táto zpráva vyvolala u posádky Lúča vlnu nadšeniaA je to celkom pochopiteľné. Veď štyri svetelné roky, ktoré si vyžiadala každá zpráva zo Zeme na Proximu, trápili nielen inžiniera Frateva, ale aj ostatných vedcov. Keby sa čokoľvek na Zemi zmenilo, ľudia z Lúča sa to po pristátí na neznámej planéte dozvedia až po rokoch.

„Neradujme sa predčasne,“ prihlásil sa o slovo Navrátil, len čo vlna nadšenia trochu upadla. „Modulovanie gravitácie je predbežne iba domnienkou a do jej uskutočnenia je ešte ďaleko. Buďme zatiaľ spokojní so slimačou rýchlosťou svetla. Nezapieram však, že doktorovi Zajacovi držím všetky štyri palce, včítane palcov na nohách,“ zasmial sa.


Pohonné reaktory utíchli. Lúč už dosiahol plánovanú rýchlosť — stopäťdesiattisíc kilometrov za sekundu. Ďalej poletí zotrvačnosťou.

Na Watsonovom služobnom televízore rozsvietilo sa červené svetlo.

Na obrazovke zjavila sa opálená Alenina tvár. Žiarila nadšením.

„Nehnevajte sa, že vás v službe vyrušujem. Veľmi ma však zaujíma, čo na to poviete.“

Watson letmo pozrel na obrazovku, usmial sa a znova sa venoval svojmu prieskumnému astrotelevízoru.

„Na čo? Na rýchlosť?“ spýtal sa pomaly. „Teším sa, že som sa mýlil, veď to viete. No ešte nie sme na konci. Ešte sa neobjímame s ľuďmi na planéte X. Kto z nás vie, čo nás ešte stretne na ceste.“

Alena zvážnela.

„Priznám sa, som trocha škodoradostná. Chcela som vám pripomenúť, že ešte žijeme a že tá rýchlosť nám neodoberá ani zdravie ani náladu. Mrzí vás, súdruh Watson, že ste sa prihlásili do našej výpravy? Nebol to iba chvíľkový vzdor, ktorý teraz ľutujete?“

Watson nervózne zažmurkal.

„Nič ma nemrzí,“ povedal mrzuto. „Naopak, teším sa, že sa môžem presvedčiť na vlastné oči, ako to všetko vypáli. Možno vám ešte urobím cenné služby. A teraz ma, pekne prosím, nevyrušujte. Obávam sa, že sa ešte s niečím nepríjemným stretneme.“

Obrátil sa chrbtom k služobnému televízoru a bystrým zrakom sledoval veľkú premietaciu plochu prístroja, ktorý skúmal temné priestory pred lietadlom.

„Čudák,“ pomyslela si Alena a vypla aparát. „Pravdepodobne je veľmi unavený.“

Pravdu povediac, unavení boli všetci členovia posádky. Let cez slnečnú sústavu vyžadoval najväčšiu bdelosť. Ani jeden z vedcov nedodržiaval plánovaný čas oddychu. Hlavná pozornosť bola zamierená na prístroje, bez ktorých by sa Lúč nemohol s istotou vo Vesmíre pohybovať.

Počas zrýchľovania sa ťažko udržiavalo spojenie so Zemou. Známy Dopplerov princíp si neúprosne vynucoval zložitú manipuláciu s vysielačmi a prijímačmi. Úmerne so zvyšovaním rýchlosti musel sa sústavne meniť kmitočet — v opačnom prípade by bolo spojenie takmer nemožné. Nepríjemne sa začalo prejavovať aj oneskorovanie zpráv, spôsobené vzrastajúcou vzdialenosťou.

Najnepríjemnejšie pôsobil na vedcov jav, ktorý síce predvídali, no bol celkom nezvyčajný:

Čím rýchlejšie sa rútil Lúč vesmírom, tým viac sa menili hviezdy pred lietadlom a za ním. Ich žlté svetlo sa pomaly menilo na oranžové, potom červené a tmavofialové. Svietili vždy slabšie, až nakoniec zhasli celkom. Naše Slnko sa skrylo za čiernu clonu, cez ktorú ľudské oko nemohlo preniknúť.

Rozlúčka so žltou hviezdičkou, ktorá znamená pre celú Zem život, bola smutná. Zmizla v temnotách aj s celým súhvezdím Andromedy, ktoré ju venčilo.

Aj cieľ cesty — Alfa a Proxima Centauri — ponoril sa do temnôt. Na oblohe ďalej svietili iba súhvezdia viditeľné z bočných okien kolosa.

Kde sa podeli hviezdy pred Lúčom? Prečo zhaslo naše Slnko? Touto otázkou si naši pútnici hlavu nelámali. Vedeli, že kmitočet svetelných vĺn šíriacich sa v smere letu, sa zmenil vplyvom rýchlosti natoľko, že ho ľudské oko prestalo vnímať.

Tma predo mnou, tma za mnou, neveselé cestovanie — povie si možno daktorý z čitateľov. Ale nebude mať pravdu. Vedci ani pri polovičnej rýchlosti svetla nestratili z očí štart a cieľ svojej púte vesmírom. Kde nestačil ľudský zrak, pomohla veda. Navrátil spolu s Čan-suom a Cahénom skonštruovali ešte pred odletom Lúča zvláštne demodulátory, ktoré vracali svetlu jeho viditeľnosť. Naoko to boli veľmi jednoduché prístroje: dve trubice, pripomínajúce divadelný ďalekohľad, skrinka s elektrónkami a pružné pásy, ktoré si vedci naťahovali na hlavu, aby nemuseli rukami pridŕžať okuláre. Každý demodulátor mal na bokoch dva gombíky, ktorými sa mohol preladiť na pohľad dopredu alebo dozadu.

Prirodzene, aj hvezdárske ďalekohľady a všetky prístroje, ktoré závisia od svetla, museli vedci prispôsobiť novým podmienkam. Všetky tieto zmeny sa museli urobiť rýchlo a včas, aby posádka medzihviezdneho lietadla nestratila ani na chvíľočku orientáciu.

Nečudujme sa preto, že vedci boli na začiatku bleskového letu unavení.

Prešlo niekoľko dní — a ešte vždy si niektorí z nich nezvykli na hrobové ticho, ktoré nastalo po stíchnutí pohonných reaktorov.

Rovnako ťažko si zvykali na dve veľké čierne diery na hviezdnej oblohe. Demodulátory používali iba členovia, ktorí práve konali službu v riadiacej kabíne a v pozorovateľni.

Po službe častejšie vyhľadávali všetci klubovňu, kde v spoločnej zábave zbavovali sa tiesnivého pocitu a únavy.

Vedci sa tu premenili na umelcov.

Navrátil sa prejavil ako schopný klavirista, Madarász ako virtuóz na cimbal a husle. Zo začiatku boli ich výkony trochu slabé, pretože ruky nechceli poslúchať v priestore bez gravitácie. Najmä prvé pokusy na cimbale boli priamo smiešne. No netrvalo dlho a sálou zaznel divý čardáš a polka. Aj milovníci vážnej hudby prišli na svoje.

Wroclawski sa za krátko pochválil svojimi novými veršami. Cahén kantátou na planétu X a Gruber fantastickými kresbami. Scheiner ľutoval, že nemôže maľovať akvarelom.

„Len to skúste,“ smial sa Navrátil.

„Dobre, nech je zábava,“ súhlasil Scheiner a odišiel do svojej izby. Vrátil sa s veľkou paletou a niekoľkými štetcami. Pootvoril baňatú fľašu a trhnutím vyšpľachol z nej trochu vody. Číra tekutina vytvorila hneď guľu, ktorá sa vznášala vo vzduchu ako mydlová bublina.

Len čo sa jej dotkol novopečený maliar štetcom, roztiekla sa po celom povrchu štetca a rýchlo pretekala aj na ruku. Kým prešiel štetec potrebnú dráhu od farby po papier, boli jeho štetinky dokonale suché.

„Len sa nesmejte,“ hneval sa naoko Scheiner. „Ja si už niečo vymyslím. Namaľujem vám tu potom toľko akvarelov, až vás to bude mrzieť!“

Ľudia sa striedali v klubovni pravidelne, ako sa striedali smeny. Niekedy sa služby prehodili, aby sa mohli všetci bližšie zoznámiť. Cesta je dlhá a ďaleká. Tým viac treba zbližovať kolektív, tým pevnejšie musí byť vzájomné priateľstvo.

„Zdá sa mi, že sa nám Watson akosi vyhýba,“ povšimla si raz Alena. „Za celý čas letu som ho tu videla iba raz.“

„Naozaj, máte pravdu, Alena,“ súhlasil Navrátil. „Iba teraz si uvedomujem, že nechodí do klubovne. Kedykoľvek som s ním chcel vo voľnom čase hovoriť, zastihol som ho v jeho kabíne alebo v observatóriu, kde bezo slova sledoval činnosť služby.“

„Možno je nenapraviteľným samotárom,“ uvažovala Alena.

„Nie je to celkom tak, tomu neverím,“ odporoval Severson. „Kto bol väčším samotárom ako ja kedysi? Najmä po prebudení! A dnes by ma samota určite priviedla k šialenstvu. Či môže byť na svete človek, ktorý by ani v tejto nekonečnej noci nezatúžil po spoločnosti ľudí? Keď si pomyslím, že by som tu teraz mal letieť celkom sám, samučičký, trasiem sa hrôzou!“

„Máte pravdu, Leif,“ povedal zamyslene Navrátil — a podľa starého zvyku zavrel oči. „Ale prečo sa nám teda vyhýba? Azda nemôže zabudnúť na naše minulé spory? Alebo nám nedôveruje?“

„Alebo sa obáva, že my nedôverujeme jemu,“ vyhŕkol zo seba Severson.

Navrátil naňho prekvapene pozrel.

„Prečo tak súdite? Ako by mu také niečo mohlo prísť na um? Neverím tomu,“ kývol rukou. „Ale aj tak si s ním pohovorím a priamo sa ho spýtam, prečo sa nám vyhýba.“

O dvadsaťštyri hodín prišiel Navrátil do klubovne veľmi zadumaný.

„Čo vás trápi?“ spýtala sa Alena, ktorá spozorovala na svojom Učiteľovi, že čosi nie je v poriadku.

„Neviem, čo si mám o tom myslieť. Predstavte si. Navštívil som Watsona, ako som sľúbil, a kým som sa vôbec dostal k slovu, privítal ma: „Viem, prečo za mnou prichádzate. Chcete sa ma spýtať, prečo nechodím na besedy do klubu. Nemám pravdu?“ Viete si predstaviť, ako ma tým prekvapil. Hovorím mu teda:, Áno, udivuje ma, že to viete — a ešte menej chápem vaše samotárstvo. Jedno moravské príslovie hovorí: Kde sú kachle, tam je pec, kde sú ľudia, tam je reč. A ľudia si predsa potrebujú pohovoriť. Aj u nás na dedine sa kedysi ľudia radi schádzali a besedovali, najmä v zime okolo teplej pece. Gazdiné pri besede priadli ľan alebo driapali perie. Každučký večer schádzali sa mladí aj starí — a verte, aj v ťažkých časoch im bolo potom veselšie. Samota, milý Watson, nie je zdravá… Hovorím mu o všeličom, pôsobím na jeho cit, presviedčam ho vedecky — a on iba hlavou pokyvkáva, usmieva sa a mlčí. Nebojte sa — rozhodne sa nedomnievam, že mi po našich sporoch nedôverujete, hovorí mi zrazu. Tisíc hmlovín, vravím si, ten človek alebo mi číta myšlienky, alebo je jasnovidec „Kdežeby, hovorím a ešte vždy sa čudujem. A on mi jasne dáva najavo, že o tomto probléme nechce už ďalej hovoriť. Nehnevajte sa, ale predbežne vám nemôžem povedať, prečo nechodím do klubu, riekol na zakončenie. Vraj príde čas, potom sa to dozviem. A teraz si, človeče, lám hlavu, čo má za lubom.“

„Čudák, myslela som si to už dávno,“ usmiala sa súcitne Alena.


26

ZÁKERNÉ VÍRUSY


Navrátilovo rozprávanie pôsobilo na Seversona hlbokým dojmom. Hneď pri prvých slovách si spomenul na záhadný lístok a na tajný rozhovor s Ditrichsonom.

Že by predsa?

Podozrenie rýchlo vzrastalo. Keď si v spálni ľahol na posteľ, zamestnávalo už všetky jeho myšlienky.

Čo, ak sa Watson tajne stretáva s Ditrichsonom? Čo robí osamote? Vari len nepracuje na pláne prepadnutia posádky Lúča?

Kým sa tajnými plánmi zaoberal iba Olaf, nebolo tu také veľké nebezpečenstvo. Olaf je príbuzný, dalo by sa s ním hovoriť.

Ale čo teraz, keď za chrbtom nič netušiacich statočných ľudí striehnu dvaja zločinci? A viem o nich iba ja! Môžem ešte mlčať? Nebudem spoluvinníkom? No ak ich obidvoch prezradím, udám aj svojho synovca. Nebude to zrada na vlastnej krvi?


Severson sa prevracal na posteli zo strany na stranu a čelo ho pálilo. Prudký tlkot srdca cítil až v spánkoch.

„Udám ich,“ rozhodol sa po ťažkom duševnom zápase.“

,Lež ako dokážem, že sú zločinci?“ uvedomil si zrazu.

,Varovný list predsa Ditrichson zničil — a iné hmatateľné dôkazy nemám. Všetko poprú a vyhlásia ma za blázna. Napokon vedci skôr uveria svojim kolegom ako neznámemu návštevníkovi z minulosti.

Alena! Alena je mojou jedinou záchranou. Ona mi určite verí! Poviem jej to.

Nie, to nemôžem. Hneď by mi prestala veriť, pretože som to všetko tak dlho tajil. Neodpustila by mi, že som pred ňou niečo skrýval.“

Severson za celý čas určený na spánok nezažmúril ani oka. Pol hodiny pred začiatkom smeny vstal, umyl sa — a rozhodnutie odložil na druhý deň. Potom o týždeň — o mesiac.

„Prečo, som taký zbabelý?!“ vyčítal si neustále.

„Keby som sa zajtra zobudil radšej v Jarlsbergu,“ želal si často, keď si líhal spať.

Život v malom opustenom svete medzi dvoma hviezdami plynul pokojne, bez veľkých vzrušení. Zo Zeme prichádzali zprávy o nových úspechoch ľudstva v boji s prírodou — a z planéty X nezrozumiteľné programy s vrieskavou hudbou. Zdalo sa, že sú vždy rovnaké, ale ich počúvanie sa trochu zlepšilo.

Seversonovo zlé svedomie pomaly zaspávalo.

Až raz…

„Vidíte, Leif, mnohí sa obávali, že sa tu v Lúči utrápime nudou — a zatiaľ nám ubieha čas rýchlejšie ako na Zemi. Uvedomujete si vôbec, že letíme vesmírom bez niekoľko dní už celý rok?“ spýtala sa Alena, keď sa stretla so Seversonom v laboratóriu.

„Čas je dlhý iba človeku nečinnému. My tu nemôžeme nariekať na nedostatok práce,“ usmial sa. „Koľko dôvtipu si vyžiadala napríklad len táto naša kuchyňa. Robinson to mal skutočne pohodlnejšie. Keď bol hladný, zabil niektoré zviera a bolo po starosti. Pre nás je zásobovanie trocha zložitejším problémom — je priam vedou v pravom slova zmysle. Mamička varila podľa kuchárskej knihy, kde bolo: Vezmi tri vajíčka, pätnásť deka masla, pol kila múky a desať deka cukru. Žĺtky s cukrom vymiešaj a bielky šľahaj — a tak ďalej. Tá by sa veru začudovala, keby čítala naše kuchárske predpisy: Vezmi atómy uhlíka, pridaj do nich tridsať elektrónov a povar ich pod tlakom tritisíc atmosfér. A to už hovorím veľmi zjednodušene!“

„A ešte dodajte, že v našej závodnej jedálni každý sa najprv musí naučiť jesť,“ usmiala sa Alena. „Len si spomeňte, ako ste sa ošívali, keď ste prvýkrát museli vypiť čaj z fľaše s podobným cumlíkom, ako majú dojčatá.“

Dievčina sa zarazila. Pri vchode do laboratória ozval sa čudný šramot.

Už urobila niekoľko krokov ku dverám, aby pozrela, čo sa deje, keď sa dvere prudko otvorili.

Zjavil sa v nich Ditrichson. Oči mu horúčkovito svietili a rozstrapatené vlasy mu viali okolo hlavy ako medúza. Chvejúcimi sa rukami pridŕžal sa verají a neprítomným zrakom chvíľu hľadel tupo do laboratória.

Severson sa striasol hrôzou.

„Doktorka Svozilová, zachráňte ma,“ zašepkal Ditrichson a stiahol sa do klbka.

Keď ho Severson s Alenou dvíhali, aby ho odniesli do kabíny pre chorých, bol už v bezvedomí.

Alena mu rýchlo odmerala tep a teplotu.

„Leif, zavolajte hneď Wroclawského. Má 39,8. Kým príde, pokúsim sa určiť diagnózu.“

Výsledok lekárskej prehliadky bol prekvapujúci: Prudký vírusový zápal mozgových blán.


„Nákazlivá choroba. Ako je to možné?“ krútil hlavou Navrátil.

„Dnes, keď už ani na Zemi niet nákazlivých chorôb,“ dodala Molodinová. „Keď nám atómová energia pomohla zbaviť sa všetkých nebezpečných mikróbov a vírusov… Tým väčšmi to prekvapuje tu, v uzavretom priestore, ktorý sme tak dôkladne prebádali.“

„Ostáva tu už iba jedna možnosť: Ditrichson mal nákazu v sebe hneď pri vstupe do Lúča,“ mienil Scheiner.

„To nie je možné,“ bránil sa Wroclavski. „Viete predsa, že som bol spoluúčastníkom na Ditrichsonovej zdravotnej prehliadke krátko pred štartom ä môžem prisahať, že sme prehliadku urobili rovnako dôkladne ako u ostatných. V žiadnej mikroskopickej sonde sme neobjavili ani mikróby, ani vírusy.“

Akademik Navrátil položil na stôl niekoľko snímok.

„Tieto sondy však jasne ukazujú celú kolóniu vírusov v nebezpečnej blízkosti mozgovej kôry. Pravdu má nesporne súdruh Scheiner. Iba teraz si uvedomujem, že včera tesne pred začiatkom smeny ma navštívil Ditrichson a požiadal ma, aby mohol namiesto neho prevziať službu v elektrárni akademik Watson. Vraj mu to ochotne prisľúbil. Keď som sa Ditrichsona pýtal na dôvod, povedal mi, že sa necíti dobre. Vyzeral zdravý, a tak som si myslel, priznám sa, že trochu simuluje. Už dlhší čas totiž pozorujem, že mu práca veľmi nevonia. Nevedel som, pravda, že nosí v sebe takú ťažkú nákazu,“ dodal Navrátil na ospravedlnenie.

Keď sa Navrátil zmienil o Watsonovi, v Seversonovi hrklo ako v starých hodinách.

,Prečo požiadal Olaf práve Watsona?“ blyslo mu hlavou. „Zrejme sa tajne stýkali. Nemá Watson prsty aj v jeho ochorení? Nie — teraz už nesmiem mlčať. Po prvom zločine mohli by nasledovať ďalšie. Všetko poviem — aspoň Alene. Všetko? Aj o Ditrichsonovi? Nie, jeho zatiaľ neprezradím. Aj tak je chorý, takže nemôže nikomu ublížiť.“

Alena, ktorá teraz vykonávala funkciu lekára, väčšinu času strávila pri chorom. Seversonovi bolo clivo. Veselý život v klubovni ho už natoľko nelákal. Voľný čas trávil zväčša v knižnici, kde teraz usilovne doháňal všetko, čo kedysi prespal v Arktíde. Prehlboval svoje povrchné vedomosti z nukleárnej fyziky, študoval biológiu a oboznamoval sa s novými strojmi a prístrojmi. A večer, keď sa zatvoril vo svojej spálni, premýšľal o tom, ako odhalí svoje pálčivé tajomstvo Alene. Starostlivo premyslel každú vetu, ba každé slovo. Svoju výpoveď sa učil naspamäť — a vkladal do nej aj Alenine odpovede.

Stav chorého sa za ten čas podstatne zlepšil. Po rýchlom zásahu Wroclavského a Aleny horúčka rýchlo klesla.

Príčinu choroby — vírusy — najprv izolovali a hneď nato zničili.

Konečne nadišiel okamih, ktorého sa Severson tak veľmi obával. Už dvadsaťkrát si povedal, že bude mlčať — a dvadsaťkrát sa znova rozhodol, že prehovorí.

„Alenka, rád by som sa vám s niečím zdôveril,“ začal nesmelo, keď sa stretli v klubovni. Boli tam temer sami. Iba na opačnej strane kruhovej miestnosti sedel Čan-su s Cahénom nad zmagnetizovanou šachovnicou.

„Spomenul som si na to vtedy, keď ste zachraňovali Ditrichsona,“ dodal rýchlo šeptom. Zrazu si uvedomil, že hovorí celkom inak, ako sa to naučil, kým bol sám. Už bolo po odvahe. Jasne si uvedomoval, že sa mu na čele vytvárajú kvapky potu, ktorý sa hneď rozlial po celom povrchu tela a príjemne chladil.

„Čo vás trápi? Len von s tým,“ povzbudzovala ho Alena, ktorá spozorovala, že s jej priateľom nie je všetko v poriadku.

„Nie ste azda chorý?“ spýtala sa zrazu a zbledla. „Kedy ste sa posledný raz stretli s Ditrichsonom?“

„Naposledy som ho videl pred mesiacom. Vari myslíte, že som sa od neho nakazil?“

„Dúfajme, že nie,“ pokúšala sa o úsmev Alena. „Ako vidím, urobili sme chybu, že sme špeciálnu lekársku prehliadku nevykonali hneď u všetkých členov posádky. Príliš sme sa spoliehali na výpoveď Ditrichsona, ktorý tvrdil, že sa v poslednom čase stýkal iba s Watsonom, Čan-suom, Molodinovou a Cahénom. Kapitánom je dnes Molodinová,“ zaváhala.

„Okamih, požiadam ju hneď, aby nariadila vírusovú skúšku u všetkých členov posádky. Ako vidieť, veľmi sme spohodlneli. Veľmi sme si zvykli na život bez nákazlivých chorôb. Už sme takmer zabudli na všetku ostražitosť. Ale povedzte mi, kto by niečo také očakával tu, v Lúči, ktorý je dvojnásobne dobre chránený pred nepovolanými hosťami!“ dodala už cestou ku vchodu do hlavnej šachty.

,Som ale hlupák, že som s tým vôbec začínal,“ rozčuľoval sa v duchu Severson. „Teraz už nemožno ustúpiť.“

Keď mu Alena po návrate z riadiacej kabíny oznámila, že má bezodkladne prísť do ordinácie k Wroclawskému, cítil sa Severson ako odsúdenec, ktorému odložili popravu na nasledujúci deň.

Výsledok vírusovej skúšky bol negatívny na veľkú radosť Aleny aj Seversona.

„Hlavné je, že ste zdravý. Všetko ostatné možno ľahko napraviť, všakže, Leif,“ vydýchla si Alena a šťastne sa usmiala.

„No — a teraz mi povedzte, čo vás trápi.“

„Trápi a netrápi,“ rozpačite sa usmial Severson. „Čo vám teraz poviem, sú naozaj iba domnienky, ktorým sa možno budete smiať. Ale hodno o nich uvažovať.“

Na okamih sa odmlčal, aby si lepšie premyslel, ako na to.

Alena trpezlivo čakala, kým znova nadviaže rozhovor.

„V čase, keď som bol sám, sledoval som život v lietadle pozornejšie ako prv,“ cigánil Severson. „Zdá sa mi, že tu nie je všetko v najlepšom poriadku.“

Alena údivom zdvihla obočie, ale neprehovorila.

„Predovšetkým, nepáči sa mi Watson.“

Severson čakal, ako zapôsobia jeho slová. Alena sa uľahčene zasmiala.

„Teda Watson sa vám nepáči? A ja som si už myslela, že vám tu niekto krivdí. Aby som pravdu povedala, ani ja ho nemám veľmi rada. Nepáči sa mi jeho večné samotárstvo.“

„Mne nejde iba o jeho samotárstvo,“ skočil jej Severson do reči. „Len si spomeňte, ako ostro vystúpil proti vám na zasadaní Svetovej akadémie vied. Možno mi na to poviete, že svoju chybu priznal a že sa dokonca dobrovoľne prihlásil do nebezpečnej a riskantnej výpravy. Nie je to však prinajmenej podozrivé? Nezdá sa vám čudné, že vlk sa cez noc premenil na ovečku? Možno krivdím Watsonovi, ale hlavu by som nedal za to, že sa k nám nepridal len preto, aby celú výpravu znemožnil, a tak dokázal, že pravdu mal on.“

„Čo to, prosím vás, hovoríte?“ zdesila sa Alena. „Watson má svoje chyby ako každý z nás. Možno ich má o niečo viac. Ale považovať ho za zločinca, to sa mi zdá príliš silné. Nehnevajte sa, Leif — viete dobre, že vás mám rada, ale jedno vám teraz musím vyčítať: Ešte ste sa nezbavili prežitkov starého sveta. V každom vidíte v prvom rade nepriateľa, ktorý vás chce oklamať a vykorisťovať. Nedivím sa tomu, kedysi sa všade tak žilo. Ale — prosím vás na kolenách — uvedomte si, dnes už nie je človek človeku vlkom, ale priateľom. Vari myslíte, že by sa nám podarilo pokoriť prírodu a zmocniť sa vzdialených končín vesmíru, keby sme sa nemali radi — keby sme si neverili?“

Severson sa zapýril. Na širokom čele vystúpili mu žily.

„Alenka, viem dobre, že som človek starého sveta,“ zašepkal vzrušene. „Možno práve preto vidím teraz pozostatky minulosti vo Watsonovi lepšie ako vy. Obávam sa, že to isté, čo ste pred chvíľou povedali o nákazlivých chorobách, platí aj o Watsonovom prípade. Príliš ste sa spoliehali na to, že choroby sú navždy vykynožené. A teraz sa zasa spoliehate na to, že v nikom z vás už neostala z minulosti ani stopa. Myslíte, že všetci ľudia sú dobrí. A ja tomu neverím. Nedávno som čítal dejiny Sovietskeho sväzu. Poznáte predsa prípad Beriju a iných záškodníkov, ktorí sa vedeli skrývať ešte tridsať rokov po oslobodení od kapitalizmu, kým ich odhalili. Nezabúdajte, že imperializmus padol ešte len pred štyridsiatimi rokmi a zanechal vám tu svoje deti, do ktorých možno vložil rovnaké semeno zloby, akým boli vírusy u Ditrichsona.“

Alena sa dívala na Seversona s netajeným prekvapením.

„Teraz ste ma poriadne prekvapili, Leif. A — priznám sa, dali ste mi peknú lekciu. Vidím, že rastiete rýchlejšie, ako som predpokladala, a ospravedlňujem sa. Ale prečo podozrievate práve Watsona? Máte azda nejaké dôkazy? Povedali ste predsa, že v poslednom čase ste pozornejšie sledovali život okolo seba.“

Severson bol v úzkych. Stačilo by síce, keby Alene vylíčil Ditrichsonov prípad a prezradil jej, že jestvuje tajná zločinecká organizácia Bratstvo silnej ruky, ktorá chce v príhodnom okamihu ovládnuť Zem a prostredníctvom Ditrichsona aj planétu X. Ale myšlienka, že by zradil vlastného prasynovca, vzala mu všetku odvahu.

„Watson sa skrýva pred ostatnými,“ začal pomaly po krátkej prestávke. „Vie z vás niekto, čo robí osamote? Nevie. Občas sa stýkal s Ditrichsonom. A Ditrichson zrazu ťažko ochorel. Nemá v tom náhodou prsty Watson? A ešte na jednu podozrivú vec som si spomenul. Ako je možné, že Watson vedel, prečo za ním prichádza Navrátil? Keď sa nad tým zamyslíte, možno mi dáte za pravdu.“

Severson si oddýchol. Výpoveď dopadla šťastlivo. A zapôsobila, pretože Alena sa po krátkej úvahe spýtala:

„Nemali by sme to povedať aj Navrátilovi? Zdá sa mi, že v mnohom máte pravdu. No ešte vždy sa mi nechce veriť, že by Watson klesol tak hlboko. Je predsa vedec.“

„Navrátilovi zatiaľ nič nehovorte,“ povedal rýchlo Severson. „Najprv by sme sa mali sami presvedčiť, či je moje podozrenie skutočne pravdivé. Bolo by najlepšie, keby sme ho nejaký čas sledovali. Presvedčme sa, čo robí osamote, čím sa zaoberá vo svojej kabíne a ako sa správa v službe.“

„Nie je to síce celkom správne, no nech je, ako navrhujete — zahrajme sa teda na detektívov. Ak sa ukáže, že sme mu krivdili, osobne sa mu ospravedlním.“


27

DETEKTÍVI


Keď sa Severson dozvedel, že jeho prasynovcovi sa skončila povinná karanténa, navštívil ho v nemocničnej kabíne.

Hoci bol veľmi prekvapený nedobrým vzhľadom chorého, ovládol sa a pozdravil ho s úsmevom:

„Teším sa, že to máte za sebou, Olaf. Vyzeráte dobre, o niekoľko dní budete zasa ako rybička…“

„Ba nie,“ smutno zakýval hlavou Ditrichson. „Som veľmi slabý. Ešte si poležím najmenej mesiac. Poznám túto prekliatu chorobu a dobre viem, ako prebieha.“

Posadil sa na posteli a ukazovákom naznačil Seversonovi, aby pristúpil bližšie.

„Nebojte sa, strýko, nenakazím vás. Chcel by som vás o niečo poprosiť, no nebol by som rád, keby to niekto počul. Aj steny dakedy počujú… Síce na tom nič nie je, ale bude lepšie, keď to ostane iba medzi nami.“


Severson sa sklonil k ústam chorého a nosom vtiahol pach spoteného tela.

„Všetko, čo vám teraz poviem, urobte, prosím, s najväčšou opatrnosťou a tak, aby vás nikto nevidel. Nepovedzte o tom ani svojej snúbenici, lebo by to zbytočne skomplikovala. Neskôr vám všetko vysvetlím… Teda: Keď budete mať službu v laboratóriu, vypožičajte si tam hráškovozelený pristroj AUK 235. Ako sa pamätám, je neďaleko vysokotlakovej pece. Nepozorovane ho odneste do mojej kabíny. Najvhodnejší okamih bude pravdepodobne hneď po striedaní smien, keď jedni spia a druhí jedia. A teraz dávajte pozor: kým otvoríte dvere kabíny, prístroj dajte pred seba, a to tak, aby okrúhly otvor vpredu smeroval do kabíny. Potom otočte červeným gombíkom na pravej strane skrinky. Rozsvieti sa červené svetielko. Nemusíte sa ho ľakať. Je to iba znamenie, že prístroj je v chode. Po celý čas, čo bude zapnutý, neotáčajte ho otvorom proti sebe a nedávajte predeň ani ruku. Zasiahli by vás škodlivé lúče, polarizované rádioaktívne žiarenie.“

Severson chcel niečo povedať, ale prasynovec kývol rukou.

„Neprerušujte ma a radšej dávajte pozor, strýko. Záleží na každom slove. Teda: keď uvediete prístroj do činnosti, otvorte dvere a vstúpte s ním do kabíny. Ostaňte s ním však iba na prahu a teraz pracujte rýchlo. Prístrojom presvieťte ako baterkou celý priestor kabíny. Radím vám, aby ste postupovali celkom systematicky: zhora nadol. Iste ste už pochopili, prečo to musíte urobiť. Ochránite takto svoje zdravie pred mozgovými vírusmi, ktoré v kabíne možno ešte poletujú.“

„Prepáčte, Olaf, ale to už za mňa urobil Wroclawski hneď po vašom ochorení. Hovorila mi to Alena,“ prerušil ho Severson.

Ditrichson zbledol.


„A viac vám nepovedala? Nezmienila sa azda o tom, že Wroclawski našiel v mojej kabíne niečo zvláštneho?“ spýtal sa neisto.

„Nie, čo by tam mohol nájsť?“ čudoval sa Severson, ktorý dosiaľ nechápal príčinu divného prasynovcovho správania.

Tušil síce, že ho zasväcoval do akéhosi tajomstva, ale márne si lámal hlavu, čo by to mohlo byť.

Ditrichson sa trochu uspokojil a pokračoval:

„Čoskoro sa to dozviete. Pre istotu urobte všetko presne tak, ako som vám to naznačil — hoci tam aj bol Wroclawski. Ide predsa o vaše zdravie, nie? Vidíte! A teraz ďalej: otvorte ľavú dolnú skrinku a vyložte z nej všetky veci. Potom stlačte pravý roh zadnej steny. Stena sa trocha odklopí. Pomocou noža ju vysuňte von. V priestore za pohyblivou stenou objavíte dve plechové škatule. Schovajte ich, prosím, do kombinézy a dajte zase všetko do pôvodného stavu. Vo vhodnom okamihu vhoďte potom škatule do pohonných reaktorov. Ničoho sa nemusíte obávať, ako viete, reaktory teraz nepracujú, pretože letíme cez vesmír vlastnou zotrvačnosťou.“

„Dobre, ale teraz mi povedzte otvorene, čo je v škatuliach,“ spýtal sa prísne Severson. „Nie sú v nich výbušniny?“

Ditrichson sa pridusene zasmial.

„Prečo by tam mali byť práve výbušniny? Azda si myslíte, že som sa zbláznil, a teraz vyhodím do povetria loď, na ktorej sa sám plavím? Len sa nebojte, výbušniny v škatuliach nie sú. A aj keby boli, reaktorom by nič neurobili. Sú zostrojené na väčšiu trhaciu silu, ako by mohli spôsobiť dve malé nepatrné škatuľky. Dobre vám radím — nebuďte zvedavý a urobte toto presne tak, ako vám vravím. Povedal som vám už, že neskôr sa dozviete všetko — aj to, čo je v škatuliach. Teraz vás čo najdôraznejšie varujem: neotvárajte ich — v záujme vlastného zdravia!“

Severson bol zmätený.

„Dobre, Olaf, urobím presne tak, ako si žiadate. Dajte mi však čestné slovo, že nevykonám tým nič zločinného.“

„Zločinného! Fuj, aké nepekné slovo,“ rozhorčil sa Olaf. „Ale ak chcete, prosím — čestné slovo,“ a podal mu pravicu. A rozišli sa.

Severson dlho váhal, či Olaf a poslúchnuť, či nie. Keby mal poruke aspoň povestnú vŕbu, do ktorej Kukulín* pošepkal svoje tajomstvo. S Alenou sa poradiť nemôže. Potom by musel s pravdou von. Prečo by však nemal Olafovi veriť? Doteraz bol vždy úprimný. A dal čestné slovo.

„Tak čo ste si vymysleli, Sherlock Holmes?“ privítala Seversona Alena, keď skončil službu pri vysielači na Zem.

„Veľa času mi na premýšľanie neostalo. Všetok voľný čas som venoval reportáži.

Nebyť Navrátila a Molodinovej, ani by som nevedel, čo ľuďom na Zemi povedať a čo im ukázať. Teraz však k veci, niečo mi predsa len prišlo na um. Najprv by sme mali prezrieť Watsonovu kabínu.“

„Myslíte to vážne, alebo žartujete?“ spýtala sa Alena s nedôverou.

* Kukulín — hrdina skladby „Kráľ Lávra“ od K. Havlíčka Borovského, v ktorej sa autor posmieva nevedomosti a zaostalosti cisárov.

„Myslím to vážne. Nič mu neukradneme — a všetko dáme zasa do pôvodného poriadku. Ak má čisté svedomie, nebude sa na nás hnevať, ani keď sa to neskôr dozvie. Moju kabínu môže prezrieť hocikto a hocikedy. Neskrývam v nej nič, o čom by nemohol vedieť každý…“


„Povedali ste predsa, že si píšete denník. A ten sa nedáva čítať nikomu — pravda, ak ho píšete úprimne,“ namietala Alena. „Aspoň ja by som ho čítať nechcela. Je to predsa vaša súkromná vec.“

„Áno, máte pravdu. Ale keby šlo do tuhého, nebránil by som sa, aby ho vyšetrujúce orgány prečítali. Mám celkom čisté svedomie.“

„Kto však poveril nás dvoch, Leif, aby sme vykonávali funkciu vyšetrujúceho orgánu? Nikto. Tak vidíte.“

„Robíme to však pre dobrú vec,“ bránil sa Severson. „A denník predsa nemusíme prezerať.“

„Ešte vždy ste ma nepresvedčili o správnosti takéhoto počínania,“ váhala Alena.

„Ako sa však chcete presvedčiť, či je Watson vinný alebo nevinný?“

„Nuž — dajme sa teda do toho. A prajme si z celého srdca, aby podozrenie bolo neopodstatnené. Dnes som ho pozorovala a zistila som, že je to veľmi pracovitý človek. V čase, keď všetci vedci sedia po službe v klubovni a bavia sa, Watson usilovne pracuje v observatóriu. Ako som si všimla, zväčša sa točí okolo rádioteleskopu. Zdá sa mi, že hľadá nové rádiohviezdy…“

„Alebo loví nejaké zvláštne vlny zo Zeme,“ dodal záhadne Severson.

„Kto by ich vysielal? Leif, máte ozaj bujnú fantáziu…“

„Povedzme, niektorý jeho spoločník,“ vyjachtal Severson. Uvedomil si, že stačilo málo — a bol by prezradil Ditrichsonovo Bratstvo silnej ruky.

O hodinu potom nastúpil Watson do služby.

Naši dvaja detektívi vnikli do jeho kabíny. Alene prudko búšilo srdce. Nijako sa nemohla zbaviť nepríjemného pocitu, že sa správa zákerne.

„Vidíte, mal som pravdu,“ zvolal zrazu Severson a víťazoslávne zdvihol do výšky kovovú skrinku s dvoma obrazovkami a mnohými gombičkami „Takéto prístroje sme predsa do kabín nedostali!“

„Skutočne nie,“ súhlasila Alena. „A nekričte tak, aby nás tu dakto neprekvapil. Je to silný prijímač s predzosilňovačom,“ dodala, keď si pozrela aparát. „Prečo ho má Watson tu? Prečo ho nenechal v observatóriu? Tu naozaj nie je niečo v poriadku.“

Aj v ďalších skrinkách v stene kabíny našiel Severson podozrivé predmety: niekoľko kotúčov filmu so zvukovými záznamami, prehrávací aparát a hrubý blok So zvláštnymi, nezrozumiteľnými poznámkami.

„Vhgt — svls — ohoghim — svln — gh — vhgt,“ čítal šeptom Severson.

„Pozrite, tieto značky, to sú predsa záznamy nôt, la — la — lá — lá,“ usilovala sa Alena prečítať noty.

„Keď sú to noty, Watson je potom určite bez hudobného sluchu. To predsa nemá nijakú melódiu. Skôr by som súdil, že sú to tajné značky.“

„Leif, Leif, zdá sa mi, že sa príliš poddávate romantizmu detektívok,“ zahrozila mu prstom Alena zo žartu. „O chvíľočku budete vidieť záhadu vo všetkom. No za uváženie stoja aj tieto prístroje a blok. Dajte všetko na pôvodné miesto a už radšej poďme. Poradiť sa môžeme aj inde.“

V klubovni bolo práve veselo. Navrátil rozprával veselé historky z moravského Slovácka, rozprávky, ktoré sa dedia zo starého otca na otca, z otca na syna: O tom, ako Francek Pagáč oklamal svätého Antonka, ako Jožka Nesvadbuj čistil okná sekerou, alebo ako na medzi, pre ktorú dvaja sedliaci presúdili pozemok, každú noc strašilo.

„Poďte si sadnúť medzi nás,“ pozýval príchodzích rozosmiaty Scheiner.

„Len ich nechajte na pokoji,“ usmial sa lišiacky Navrátil. „Akiste si chcú povedať dačo dôležitejšieho, ako počúvať moje historky. A väčšinu z nich už obidvaja poznajú. Sú predsa moji starí spolupracovníci — a tých predsa čímsi podobným častujem neraz.“

Alena sa zapýrila až po uši.

„Poďme medzi nich,“ zašepkala Alena.

„O chvíľočku,“ zaprosil Severson. „Len čo sa dohodneme, čo robiť.“

„Mali by sme o tom povedať Navrátilovi…“

„Ešte nie. To je ešte skoro. Možno čoskoro prídeme ešte na závažnejšie veci. Prišiel som na myšlienku, ako môžeme Watsona sledovať aj pri práci.“

„Ako?“

„Pomocou služobného televízneho telefónu. Zatiaľ neviem, ako to možno zariadiť, ale hádam to pôjde.“

„Dobre, dobre, a teraz už ticho, sledujú nás…“


Seversonov návrh s telefónom bol ešte odvážnejší ako prehliadka kabíny, ale Alena už neodporovala. Výsledky prehliadky skutočne oprávňovali našich detektívov k účinnejším zásahom.

Uskutočnenie návrhu si vyžiadalo viac času, pretože v centrále bolo treba urobiť opatrenie, aby sa hocikedy mohlo vypnúť signálne svetlo pri aparáte, ktorý Watson najmenej používa.

Vniknúť nepozorovane do centrály nebolo ľahkou záležitosťou, pretože bola umiestená neďaleko atómovej elektrárne, kde nemávali službu ani Alena ani Severson.

Príležitosť sa naskytla až po niekoľkých dňoch, a to celkom nečakane. Severson bol opäť reportérom vysielania pre Zem. Alena mala práve voľno, preto prišla do štúdia, aby svojmu priateľovi pomohla. V reportáži holi ako obyčajne zábery z jednotlivých pracovísk.


Krátko pred započatím vysielania žiadal Severson telefonicky všetkých členov posádky, aby sa pripravili. Watsonov služobný aparát však nefungoval.

„Volajte zatiaľ ďalších, pozriem do centrály, či nemá poruchu,“ žmurkla významne na Seversona a zaraz odbehla.

„Všetko v poriadku,“ usmiala sa, keď sa o chvíľočku vrátila. „S vysielaním môžeme začať. Aj s prijímaním,“ dodala šeptom.

Televízne vysielanie sa vydalo na dlhú, predlhú púť. Na Zem dorazí až o tri štvrte roka. Nechajme ho letieť a zúčastnime sa radšej na prvom pokuse s televíznym telefónom.

Alena prikryla oko ikonoskopu tvrdým papierom a vytočila číslo Watsonovej pracovne.

Naši detektívi sledovali obrazovku so zatajeným dychom. Za okamih zjavil sa na nej záber z observatória. Watson sedel chrbtom k aparátu, ktorým ho pozorovali.

„Podarilo sa to,“ tíško povedala Alena. „Signálne svetlo nesvieti!“

Vtom sa Watson obrátil. Poobzeral sa po observatóriu — a znova sa venoval svojej práci.

„Ale som sa zľakol,“ uľavil si Severson.

„Nebojte sa, je to v poriadku. Ako som spozorovala, na tomto aparáte Watson takmer nikdy nehovorí. Používa predovšetkým ten, čo vidíte na jeho stole.“

Výjav na obrazovke sa nezmenil.

„Dnes asi nezistíme nič mimoriadneho, radšej vypnime,“ navrhla Alena po desiatich minútach. „Watson je príliš svedomitým pracovníkom, aby zanedbával službu pri prieskumných astrorádiolokátoroch a astrogravimetroch.“

Severson už siahal na páku, keď Watson zrazu vyskočil a zúfalo kýval rukami. Rýchlo otočil červený vypínač, ktorým sa mohli zapnúť aparáty vo všetkých kabínach naraz.

„Pozor, pozor, nebezpečie! Pozor, pozor, nebezpečie dvadsaťpäť minút pred nami. Rútime sa do veľkej hmloviny. Okamžite manévrujte vpravo — smer súhvezdie Panny!“

V Alene by sa krvi nedorezal.

„Nebojte sa, Alenka, hmloviny nám predsa nemôžu uškodiť,“ usiloval sa ju upokojiť Severson.

„Pridržte sa,“ zvolala Alena namiesto odpovede. Len čo to dopovedala, zachvela sa im podlaha pod nohami. Obaja prudko vrazili do steny a ich telá sa zaborili do ochranných vankúšov. Pohonné reaktory sa o niekoľko okamihov rozospievali naplno.

„Nič sa vám nestalo?“ ťažko vyslovila preľaknutá dievčina.

„Nie, čo sa deje? Prečo nás vopred neupozornili?“

„Počuli ste predsa Watsona. Bola to najvážnejšia výstraha, akú som kedy počula. Ide nám predsa o život, pochopte to. Nám všetkým. Hmlovine sa musíme vyhnúť za každú cenu, i keby mal niekto z nás prísť o život pri manévrovaní. Ostáva nám veľmi málo času. Ak vletíme do hmloviny, zhoríme zaživa aj s Lúčom.“

„Ako je možné, že ju Watson spozoroval tak neskoro?“

„Skade to mám vedieť? Sama sa tomu čudujem.“ Alena pozrela na hodinky.

„Teda — o dvadsaťštyri minút sa rozhodne o všetkom,“ povedala pomaly.

Severson ju chcel chytiť za ramená, ale odstredivá sila ho príliš pevne držala na mieste, kde ho vrazilo trhnutie.

„Nech sa to už hocijako skončí, stálo zato žiť. Ľúbim ťa, Alenka…“ zašepkal Severson tíško, sotva počuteľne.


„Dobre vieš, že aj ja teba!“

„Hneváš sa na mňa?“

„Prečo, ty blázonko. Takmer som vďačná, že prežívame tento okamih. Kedy by sme boli mali toľko odvahy, aby sme si to tak otvorene povedali? Obávala som sa, že moju lásku odsudzuješ ako sentimentalitu, alebo, že si ešte vždy verný dievčaťu, ktoré si kedysi ľúbil…“

„Doteraz som nijaké dievča ozajstne neľúbil, nemal som na to čas. Mal som síce dve veľké lásky, ale tie sa nazývali Arktída a Antarktída. Ako sa asi darí Amundsenovi?“ spomenul si zrazu na zprávy z Moskvy.

„Čo myslíte, podarí sa to Tarabkinovi?“

„Myslíme, že sa mu to podarí,“ zdôraznila Alena slovo myslíme. Severson pochopil, kam tým mieri.

„Koľko minút nám ešte ostáva?“

„Zabudnime na čas,“ zaprosila dievčina. „Nechajme ho bežať svojou cestou. Radšej mi rozprávaj o svojej mladosti. A o tom, ako sa ti páčilo medzi nami. A o Miťovi z Moskvy. Rád naňho spomínaš — a ja rada počúvam…“


V riadiacej kabíne všetci mlčia. Molodinová a Navrátil sú pripútaní v kreslách a napäto sledujú premietaciu plochu astrotelevízora.

Gruber sa díva na hodinky. Scheiner má odvrátenú hlavu k hlavnému trupu lietadla. Uprene pozoruje ohnivú čiaru, ktorú kreslia na oblohe pohonné reaktory.

„Nevyhneme sa,“ šepká Molodinová.

Na trupe lietadla vyšľahlo niekoľko plamienkov.

Teraz zablikali ďalšie.

Hustli.

Na niektorých miestach kovový plášť lietadla už sa rozžeravil do ružova.


Napriek tomu, že sa urobili všetky opatrenia, teplota vzduchu v kabíne nebezpečne stúpala.

Zalial ich pot.

Ťažko lapali vzduch.

„Hmlovina redne,“ vydýchol Navrátil a na okamih stratil vedomie.

Naozaj — plamienky rýchlo zhasínali. Bolo to neklamné znamenie, že ubúdajú aj voľne plávajúce atómy vodíka, s ktorými sa Lúč stretol pri svojom nepredstaviteľne rýchlom lete.

„Hmlovina bola veľmi riedka — a zachytili sme iba jej okraj,“ radoval sa Watson, keď už bolo lietadlo mimo nebezpečia. „Preto som ju tak neskoro objavil. Priznajte sa, že ste mi v duchu všetci nadávali do lajdákov za nepozornosť v službe. Ale pamätajte: všetko, čo Watson robí, robí dokonale!“

Nárazový pohyb lietadla nevyžiadal si na šťastie vážnych obetí. Iba Wroclawski utrpel niekoľko modrín na čele a na pleci.


28

VÝLET DO VZDUCHOPRÁZDNEHO PRIESTORU


Jediná sekunda stupňa, o ktorú by sa vychýlil Lúč zo svojej dráhy, znamenala by v týchto obrovských vzdialenostiach stratu cieľa a zablúdenie v nekonečných priestoroch vesmíru. Preto pozornosť vedcov, ktorí sa striedali vo funkcii kapitána lietadla, bola teraz sústredená predovšetkým na vyrovnávanie letu. Pri sťaženej orientácii všetky merania sa museli robiť s najväčšou možnou presnosťou. Najprv určil polohu lietadla každý sám, nezávisle od výpočtu druhých — a manévrovalo sa iba potom, keď sa všetky výsledky porovnali a opravili pravdepodobné chyby.

Tento čas zvýšenej činnosti využil Severson na to, aby splnil úlohu, ktorú mu dal Ditrichson. Bez veľkých ťažkostí vyniesol z laboratória polarizačný prístroj a prežiaril ním celú Olafovu kabínu.

Dve plechové škatuľky našiel v tajnej skrýši, ktorú mu opísal prasynovec. Schoval ich do kombinézy a rýchlo sa vrátil s prístrojom do laboratória, aby bol na svojom mieste, ak by ho náhodou dakto potreboval.

„Polovicu úlohy som splnil,“ povedal si s úľavou, keď sa posadil na posteľ vo svojej kabíne.

Opatrne vytiahol jednu škatuľku a obzeral si ju zo všetkých strán. Biely, matne sa lesknúci kov bol hladký — bez akýchkoľvek značiek a nálepiek.

,Čo v nej môže byť? Škoda, že tu nie je gravitácia, možno by som to uhádol podľa váhy.“

Zatrepal škatuľkou pri uchu, ale nič sa v nej nepohlo.

„Otvoriť, či neotvoriť?“

Váhal.

„Radšej nie,“ rozhodol sa napokon. „Olaf ma určite zbytočne nevaroval.“

Obidve škatule schoval do bielizníka a zamieril k atómovej elektrárni.

Gruber a Madarász, ktorí mali službu pri reaktoroch, nevenovali príchodziemu prílišnú pozornosť. Sedeli pred dlhou, do polkruhu skrútenou doskou a starostlivo sledovali kontrolné obrazovky.

„P 327, R 72, A 135, K 720.“ ozval sa Navrátilov hlas z riadiacej kabíny. Vedci otočili niekoľkými gombíkmi, pozreli na seba, kývli hlavou na súhlas — a Madarász hlásil: „P 327, R 72, A 136, K 720 — vykonané!“

Severson ich bezo slova pozoroval. Trpezlivo čakal, kým s nimi bude môcť hovoriť.

„Môžem si pozrieť pohonné reaktory?“ spýtal sa, keď sa mu zdalo, že je vhodný okamih na rozhovor.

„Priestor pod nami je uzavretý,“ odpovedal úsečne Gruber a vôbec nepozrel na Seversona.

„Ako viete, sú v prevádzke,“ dodal miernejším hlasom Madarász. „Keď vyrovnáme, let, veľmi rád vám pomôžem pri štúdiu.“

„Prepáčte — neuvedomil som si to,“ vyjachtal zmätene a tíško sa vytratil z elektrárne.


,Som ale hlupák, „vyčítal si.“ Prekliata nevedomosť! Prekliate škatuľky aj s prasynovcom a celým jeho nepodareným Bratstvom! A vôbec, prečo sa správam ako choromyseľný? Prečo mi Olaf nariadil hodiť škatule do pohonných reaktorov? Pravdepodobne ich mám takto zničiť.

Ale prečo ich teda bral so sebou do lietadla, keď ich teraz mám zničiť? Podívam sa na koreň veci — otvorím ich!“ rozhodol sa odrazu.

No nebolo to také ľahké, ako sa zdalo na prvý pohľad. Vrchnák krabičky odolával aj násilnému otváraniu. Priliehal tak tesne, že sa podeň nedal vsunúť ani hrot noža, ktorým si Severson pomáhal.

„Škatuľka je zrejme z hliníka,“ pomyslel si. „A hliník je dosť mäkký. Trocha trpezlivosti a o hodinu sa dostanem dovnútra.

Plech bol však oveľa tvrdší, ako predpokladal Severson. Ostrie noža sa odlomilo hneď pri prvom stretnutí s kovom a nezanechalo v kove ani najmenšiu ryhu.

Prudké údery na kolmo postavený nôž boli rovnako bezvýsledné. Jediným výsledkom bol zlomený hrot noža.

„Čertovo dielo!“ rozčúlil sa a praštil škatuľu na podlahu. Pružná podlaha stlmila náraz a záhadný predmet odrazila opäť do priestoru.

Severson vypleštil oči: Škatuľka bola otvorená — a okolo nej vznášalo sa niekoľko pásikov hodvábneho papiera a mnoho sklených ampuliek, v akých sa dopravujú injekčné látky.

Jednu z nich zachytil a prezeral si ju proti svetlu.

Tekutina v nej bola celkom číra.

Medzitým pokračovala škatuľka s ampulkami na svojej ceste kabínou podľa zákona: uhol odrazu rovná sa uhlu dopadu. Vatované steny však odrážali lietajúce predmety všetkými smermi. O chvíľu bolo v kabíne ako v rojacom sa úli.


Škatuľku a niekoľko ampuliek chytil pomerne skoro. Na prehliadku ich obsahu však nebolo času. Najprv bolo potrebné pochytať aj ostatné ampulky, aby náhodou nenarazili pri svojom voľnom lete na tvrdý predmet a nerozbili sa.

V Seversonovi sa prebudila poľovnícka vášeň. Lietal po kabíne s koženou kuklou a s úsmevom spomínal si na potrešteného profesora botaniky, ktorý behal po lúke so sieťkou v ruke za vzácnym motýľom. Trvalo mu dobrých dvadsať minút, kým mal posledný lietajúci predmet vo vrecku kombinézy.

Všetky nápisy na skle boli latinské a laikovi nezrozumiteľné.

Po márnej snahe rozlúštiť aspoň niečo, zabalil ampulky do hodvábneho papiera a uložil ich späť do škatuľky.

„Jednu by som si mal schovať ako corpus delicti — pre prípad potreby“„vzišlo mu na myseľ. Bez dlhého vyberania vzal prvú, na ktorú siahol. Dvojnásobne ju omotal jemným papierom a dal do vrecka. Prichlopil vrchnák škatuľky a vsunul ju späť medzi bielizeň.

Pohonné reaktory opäť utíchli. Život posádky sa vrátil do normálnych koľají.

Na návrh Molodinovej zmenil sa rozvrh služieb: po šesťhodinovej smene, ktorá mala na starosti vedenie a prevádzku lietadla, pripadli na každého vedca ešte dve hodiny na vedeckú prácu. Pravda, tým nechcem povedať, že členovia posádky do toho času nepracovali vedecky. Išlo skôr o to, aby sa medzihviezdne priestory skúmali systematickejšie. Preto si rozdelili aj jednotlivé úlohy: Čan-su a Cahén budú skúmať rádiohviezdy, Navrátil stred našej Galaxie, Watson ostatné galaxie, Mc Hardy hmloviny, Scheiner nóvy, Fratev znova premeria paralaxu hviezd a tak ďalej.

Ako vidno z krátkeho a stručného výpočtu úloh, práce bolo dosť. Nikto z členov posádky nemusel sa obávať dlhej chvíle alebo nudy. Aj chvíle spoločnej zábavy boli vždy rovnako pestré. Čech aj Rus, Číňan aj Američan, Poliak aj Bulhar — všetci si priniesli zo svojich domovov nepreberné kultúrne bohatstvo. Veselé aj vážne historky z minulosti, spomienky zo života, anekdoty, verše, veselé čary a spoločenské hry.

Veľmi obľúbené bolo Seversonove rozprávanie o minulých časoch.

Skutočne voľné chvíle, ktoré Seversonovi ostali, venoval výzvednej službe.

Alena pomaly strácala o Watsona záujem.

„Už ho sledujeme niekoľko dní, pozorujeme ho pri práci a občas načúvame pri dverách jeho kabíny. A čo sme zistili nového? Nič!“ povedala. „Je pravda, že má prijímač a tie záhadné poznámky v kabíne, ale veľmi pochybujem, že by nám to bolo nejako nebezpečné. Aspoň nie teraz, kým letíme vesmírom. A dovtedy, kým pristaneme na planéte X, máme predsa dosť času, aby sme si na to posvietili.“

Severson dievčine neodporoval. Tajne však sledoval Watsona ďalej. Nešlo mu predsa iba o Watsona, ale aj o Ditrichsona, a títo dvaja už predstavovali skutočné nebezpečenstvo pre posádku Lúča.

Ditrichson sa konečne uzdravil. Len čo sa to dozvedel Severson, sadol si k televíznemu telefónu a vytočil číslo Watsonovho náhradného aparátu.

Ukázalo sa, že jeho predpoklad bol správny. Olaf skutočne navštívil Watsona ako jedného z prvých.

Severson napäto sledoval scénu na obrazovke.

„Ako sa máte, maród? Teším sa, že vás vidím zase v poriadku,“ privítal Olafa Watson.

„Ďakujem, už je to dobré. Veď mi to dodalo! Už som sa obával, že sa z toho nevylížem. Predovšetkým vám mnohokrát ďakujem za priateľskú pomoc.“


„Za akú?“ čudoval sa Watson.

„No, za výpomoc v službe, za časté návštevy v nemocnici, aj za dôveru, ktorú ste mi tam prejavili. Je toho dosť. či nie? Ako ďaleko ste s prácou? Darí sa vám to?“

Watson ho vzal za ruku a priložil prst k ústam.

„Pst, tichšie, priateľu! Čo, ak by nás niekto počúval? Nie ste predsa malé dieťa, aby ste všetko, čo viete, vybľabotali. Dobre napredujem. To bude prekvapenie, keď…“ a teraz znížil hlas natoľko, že nebolo rozumieť ani slovo.

„Ty si pekný detektív, Leif,“ ozvalo sa zrazu za Seversonovým chrbtom. Vyplašene sa otočil.

„Neľakaj sa, to som ja,“ zasmiala sa huncútsky Alena. „Ale práve tak by to mohol byť niekto iný. Veľmi opatrný nie si, pravda, ty môj Sherlock Holmes,“ položila mu ruku na plece.

„Už dlho tu stojíš?“ spýtal sa rozpačite.

„Nie, práve som prišla. Čo nového u Watsona? Á, pozrimeže, má vzácnu návštevu, zosilni, prosím ťa, zvuk, aby sme počuli, čo si rozprávajú.“

Severson zbledol ako stena. Naklonil sa ku skrinke, aby mu Alena nevidela do tváre, a chvejúcou sa rukou siahol na gombík.

„Nemožno viac zosilniť, už som sa o to pokúsil. Ale neprídeš o nič, Alenka. Rozprávali si anekdoty a niektoré boli tak trochu pikantné, preto radšej pokračujú šeptom, aby nikto nepočul, že sa neslušne bavia,“ rozvravel sa Severson, obdivujúc vlastný dôvtip.

Olaf sa skutočne zasmial a Watson s ním.

„Keď sa zase niečo dozviete, pozvite ma. Majte sa dobre, Watson! Teraz sa musím ukázať Molodinovej a Navrátilovi…“

„Vidíš, ustavične ti hovorím, že sme zlí detektívi,“ usmiala sa zhovievavo Alena a vypla aparát.


Severson si líhal vzrušený.

„Tak predsa — sprisahanci sú spolčení,“ a po celom tele rozlialo sa mu nepríjemné teplo. Zdalo sa mu, že zaťažujúci pocit obrovskej zodpovednosti premenil sa na balvan, ktorý mu ťažko leží na srdci.

Nespal celú noc, ako sa zo zvyku hovorilo času, určenému na spánok. Na Lúči nebolo pochopiteľne ani dňa, ani noci, ani jari, ani zimy. Čas práce, štúdia aj oddychu určovali iba atómové hodiny, ktoré neúprosne merali čas bez ohľadu na nezvyčajné prostredie.

Podľa tohto poriadku by bolo teda pre Seversona práve ráno, keď sa odhodlal na odvážny čin.

Tentoraz mal službu kratšie ako obvykle. Viedol vysielanie pre Svetovú akadémiu vied.

Sadol si k mikrofónu a prečítal hlásenie o výsledkoch vedeckého prieskumu. Boli to zväčša čísla, značky a skratky, z ktorých mnohým vôbec nerozumel. Zrozumiteľná mu bola iba jediná zpráva: „Madarász pri prieskume kozmického žiarenia objavil dosiaľ neznáme lúče, ktoré pôsobia rušivo na niektoré prvky, najmä s menšou atómovou váhou. Prvé pokusy sa ešte neskončili. Podrobnejšiu zprávu vám podáme neskoršie. Lúče nazývame predbežne „zéro“.“

Severson ani netušil, aký veľký rozruch spôsobí táto zpráva, keď sa po dlhej púti vesmírom dostane na Zem.

Skončil vysielanie a tajne sa vrátil do skladu. Pozorne si prezrel zoznam uskladneného tovaru, opísal si jedno z čísel a vyhľadal debnu, v ktorej bol uložený hľadaný predmet. Na šťastie bola pripevnená hneď na kraji, aby ju mohli vyložiť medzi prvými, keď pristanú.

Otvoril ju a vybral z nej kožené puzdro s fotoaparátom. Dal všetko do poriadku a ako zlodej so zlým svedomím odkradol sa do svojej kabíny. Až tu si potom aparát dôkladne pozrel. Jeho značku poznal. S podobným aparátom sa oboznámil v Prahe. Bol to dokonalý prístroj, s ktorým sa mohlo pracovať aj v úplnej tme.

Z podlhovastej skrine, umiestenej v stene kabíny, vybral dlhé zvinuté lano a skafander, ktorý bol pripevnený pre prípad hroziaceho nebezpečenstva.

Opatrne pootvoril dvere a rozhliadol sa. Chodba bola prázdna.

Jednou rukou si pritisol čudné cestovné potreby a druhou sa pritiahol k pružnej tyči na stene. Niekoľkými obratnými pohybmi doručkoval k východu z lietadla. Rýchlo stisol červený gombík a chvíľu netrpezlivo čakal.

Vedľa gombíka rozsvietilo sa zelené svetlo. Otvoril dvere a vstúpil do úzkej komory, ktorú pred okamihom vyplnil vzduch.

Všetko toto zariadenie dokonale poznal — spolupracoval na jeho montáži v halách na Mesiaci. Dobre vedel, že pri otvorení východových dvier zaznie v riadiacej kabíne poplašný signál, ktorý kapitána lietadla ihneď upozorní na poruchu. Preto vytiahol z vrecka nôž a prerezal na stene všetky lanká, takto súčasne zhasol i zelené svetlo, svietiace do chodby.

Len teraz si pokojne natiahol skafander. Jeden koniec lana si pripäl na pracku opaska a druhý na krúžok rámu dvier. Takto zabezpečený otvoril východ z lietadla a pomaly vyplával do voľného medzihviezdneho priestoru.

Od strachu sa mu zovrelo hrdlo. Kŕčovite sa pridŕžal verají a pritisol sa k hladkej stene kolosa. Hviezdnatá obloha sa v nej odrážala ako v zakrivenom zrkadle. Hviezdy svietili pokojne a nepohnute. Zdalo sa takmer, že Lúč stratil svoju šialenú rýchlosť a teraz nehybne stojí vo vzduchoprázdnom priestore.

Mŕtvy pokoj rušili iba guľaté okná, tu a tam svietiace z obrovského trupu lietadla.


Severson opatrne pootočil hlavu. Jeho zrak padol na veľkú guľu, v ktorej ako v hlave bol umiestený mozog kolosa: riadiaca kabína, pozorovateľne, observatória a vysielacie stanice. Za veľkými oknami pohybovali sa vedci. Pokojne pracovali a netušili, že sa na nich niekto zvonku díva.

„Naozaj nič netušia? Nezbadal ma náhodou niekto?“ zľakol sa Severson a rýchlo pozrel na svoj skafander. Dopadal naň iba slabý odraz svetla. Na takú veľkú vzdialenosť nemohol ho nikto vidieť.

Chvíľu pozoroval život v hlave Lúča.

Všetko v poriadku! Vpred!

Postupovalo sa mu ťažko. Rukavice sa kĺzali po lesklom kove a kmity rukami a nohami veľmi nepomáhali. Okrem toho bolo treba dôsledne obchádzať ožiarené okná, čím sa cesta predlžovala.

Zastavil sa. Musel, si oddýchnuť a presnejšie určiť cieľ.

„Áno, tento rad je to — šieste okno.“

Šplhalo sa mu už lepšie; konečne prišiel na najvhodnejší systém: kmit ľavou nohou, pravou rukou sa prichytiť a skrčiť sa. Kmit pravou nohou, napnúť telo a ľavou rukou sa prichytil… Liezol ako žaba v strachu, aby sa neopatrným pohybom neodrazil od trupu lietadla. Okamžite by odletel do priestoru a musel by znovu začať: pritiahnuť sa pomocou lana k východu a potom znovu prekonať ťažkú cestu po lesklom kove.

Chvíľami sa mu zdalo, že namiesto neho pohybuje sa pod ním kolos. Bol to klam, ktorý vznikal v prostredí, kde nie je „hore“ ani „dole“. Človek jednostaj myslí, že má hlavu hore.

Severson sa najviac obával pohľadu pod seba a za seba. Striehol tam na neho strašlivý závrat, ktorý odzbrojuje najväčších odvážlivcov.


K cieľu namáhavej púte sa dostal až o hodinu. Chytil sa o okraje okna a chvíľu odpočíval. Potom vytiahol z vrecka skafandra zrkadielko, naklonil ho pred očami do takého uhla, aby mohol nepozorovane nazrieť do kabíny.

Na lesklej ploche zrkadielka zjavil sa Watson. Sedel chrbtom k oknu a písal.

Severson nazrel do okna. Na stole ležali záhadné tabuľky, ktoré si s Alenou už prezreli, a nejaké slovníky.

Watson občas prešiel ceruzkou po rubrikách tabuľky, poznačil si čosi a zalistoval v niektorom slovníku.

Teraz sa podozrivo pohol.

Severson o chvíľu nazrel opäť do kabíny. Watson mal na ušiach slúchadlá a otáčal ladiaci gombík magnetoíónu.

„Asi si nahráva na pás vysielanie zo Zeme,“ usudzoval Severson. Rýchlo vytiahol fotoaparát z puzdra, zaostril a stisol spúšť.

„Jednu snímku už máme,“ povedal si spokojne. „Pre Istotu ešte jednu, keby sa ne—

Aparát mu zrazu vypadol z ruky a trup lietadla sebou trhol a otočil sa okolo svojej osi.

Severson od hrôzy zavrel oči. Zdalo sa mu, že padá do bezodnej priepasti. Prudké trhnutie mu opäť pripomenulo záchranné lano.

Rýchlo späť do lietadla! Čo sa s ním stalo?

Po niekoľkých pohyboch stuhla mu ľaknutím v žilách krv.

Ktosi ho chytil za ruku. Otvoril oči.

Pred ním stál Navrátil, ožiarený svetlom z komory. Vtiahol ho dovnútra a prudko pribuchol dvere.

„Čo bláznite, človeče? Ste námesačník, alebo samovrah?“ Vzal ho za rameno a vošiel s ním do chodby. Až tu si sňal kuklu skafandra a odskrutkoval ju aj Seversonovi.


„Odpusťte, že som sa na vás tak oboril,“ povedal mu miernejším hlasom, keď zbadal kriedovo bledú tvár záhadného pútnika.

„Bodaj vás hus pečená kopla! Čo ste tam, človeče nešťastný, robili?! Omrzel vás život? No, najprv sa upokojte, veď ja som sa naľakal viac ako vy…“

Severson stál pred Navrátilom ako obarený. Spomenul si na fotografický aparát.

„Ja — ja — som — fotografoval,“ zajachtal ustrašene ako žiačik, ktorého prichytil učiteľ pri odpisovaní.

„Fotografoval? A čo ste tam vonku fotografovali, prosím vás?“

Seversonovi vystúpil na čelo studený pot.

„Fotografoval som Lúč. Chcel som získať zaujímavú snímku pre televízne vysielanie,“ vzišlo mu šťastlivo na myseľ. „Keď ste mi potiahli lano, vypadol mi aparát z ruky.“

„To je nápad. Zaujímavá snímka! Uvedomili ste si vôbec, že ste tam mohli prísť o život? Jediné zrniečko prachu, letiace vesmírom, mohlo vám prevŕtať srdce. Práve tak vám mohli uškodiť lúče zéro. Ešte nevieme, či neprenikajú aj skafandrom. Musíte sa okamžite dať prezrieť lekárom.“

Severson sa medzitým trošku spamätal. „Odpusťte mi tú nerozvážnosť, súdruh Navrátil. Veľmi ma mrzí, že som vám spôsobil toľko nepríjemnosti. Už to nikdy neurobím — prisahám!“

„To pevne verím. Máte šťastie, že som vás zazrel z riadiacej kabíny. Tak dlho sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije. Zapamätajte si to! Keď vám druhý raz niečo podobného príde na myseľ, najprv sa poraďte so mnou alebo so súdruhom, ktorý bude práve kapitánom. Rozumeli ste?“

„Áno, a nehovorte to, prosím vás, nikomu. Musel by som sa hanbiť.“


„Už je neskoro. Videli vás všetci, ktorí boli v riadiacej kabíne.“

Alena hneď uhádla, prečo vyšiel Severson z Lúča.

„Vidíš, vidíš, vždy ti hovorím, aby si už nepátral, aj tak to nikam nevedie,“ vyčítala mu.“ Málo chýbalo a bola by som ťa stratila! Keby si mi bol povedal aspoň slovko! S pátraním na vlastnú päsť musíme prestať. Oznámime všetko Navrátilovi a bude to!“

„Nie, ešte nie!“ zúfalo protestoval Severson. „Ešte nie je vhodný čas. Sľubujem, že už nebudem pátrať a už nevyparatím nijakú hlúposť. Watsona však musíme ešte nejaký čas pozorovať. Okrem vecí v kabíne nemáme proti nemu predsa nijaké rukolapné dôkazy. Prišiel som aj o snímku, ktorú som tak namáhavo získal. Možno, že Watsona ešte pri niečom pristihneme. Na to nám predsa postačí televízny telefón.“

„Stará chyba sa znova opakuje,“ riekla tíško Alena.

„Keď ja ti neviem odporovať…“

Krátko potom navštívil Seversona Olaf.

„Zdravím vás, strýčko! Ako sa máte, vy parašutista? No, no, len sa hneď nehnevajte! Prišiel som sa len opýtať, čo ste urobili so škatuľkami.“

„Zničil som ich, ako ste si priali.“

„Naozaj? No, dobre… A prečo ste vlastne liezli z lietadla? Dúfam, že ma nešpehujete?“ spýtal sa s úškľabkom na tvári.“ To by som vám neradil. Viete, špicľov neznášam.“

Severson očervenel a mimovoľne zaťal päste.

„Keby ste neboli mojím prasynovcom, potrestal by som vás na mieste, vy — Brat silnej ruky. Veľa si dovoľujete! Ale varujem vás! Nezahrávajte sa so mnou! Stačí slovo — a budete v pasci, z ktorej vám nepomôže ani pánboh. Navrátilovo príslovie o džbáne predsa poznáte?“

Ditrichson sa zháčil.


„Nechcel som vás uraziť, strýko,“ povedal zmierlivo. „Azda to nie je také zlé… Výlet z lietadla mi teda nemôžete vysvetliť?“

„Môžem,“ odsekol Severson. „Liezol som tam vlastne kvôli vám. K reaktorom som sa nedostal, nuž som šmaril tie vaše prekliate škatuľky do vesmíru.“

„Škoda. Hladina opadla — ešte som ich mohol upotrebiť. No — aj tak vám pekne ďakujem,“ povedal ironicky.


29

WATSONOVO TAJOMSTVO


Prešiel rok, prešiel ďalší. V práci a v zábave čas ubiehal rýchlo. V Lúči sa vcelku nič nezmenilo. Iba zprávy zo Zeme prichádzali s čoraz väčším oneskorením.

Navrátil občas prezrel kontrolné záznamy smerovaného astrogravimetra.

„Márnosť nad márnosť! Vyrieknuté slovo nechytíš a svetlo nepredbehneš. Obávam sa, že doktor Zajac sa dal do márneho boja. Gravitácia — to je taký stohlavý drak. Jednu hlavu mu odsekneš a päť ďalších mu naskočí. Skôr sa oholíš sekerou, ako zmoduluješ gravitáciu.“

Jediným príjemným vyrušením z pokojného života boli lúče zéro. V krátkom čase sa ukázalo, že sú veľmi dobrým služobníkom v atómovej fyzike. Vedcom pomohli dokonalejšie poznať pohyb v atómoch a v laboratóriu podstatne urýchľovali zložitý proces premeny prvkov.


Nerozriešenou záhadou naďalej ostával zdroj lúčov a rovnako bezvýsledné boli aj pokusy o ich umelú výrobu v laboratóriu.

Zprávy zo Zeme očakávali vždy s veľkým záujmom.

Prvé pokusy o ovládnutie počasia pomocou atómovej energie vyvolali na Lúči nadšenie. Menej radostné boli zprávy o oživovaní Amundsena. Operácie postupovali veľmi pomaly, pretože telo hrdinu bolo na niekoľkých miestach poranené. Tarabkin však — na Seversonovu veľkú radosť — ešte vždy nestrácal nádej.

Lúč je už päť rokov na ceste medzi Zemou a Proximou Centauri. Spojenie so Zemou sa oneskoruje o dva a pol roka.

V službe ostal len najnevyhnutnejší počet vedcov. Všetci ostatní sú v klubovni na oslave významného výročia.

Spev, recitácie, hudba…

A slávnostná hostina.

„Pečená sliepka, moje obľúbené jedlo!“ zvolala radostne Molodinová. „A pirožky!“

„Plnená paprika!“ pridal sa Madarász.

„Bravčové, knedľa — a kapusta s oškvarkami,“ radoval sa Navrátil.

„Nech som prezidentom na planéte X, ak toto lečo nie je lepšie ako to, ktoré mi robievala mamička!“ jasal Fratev.

„Vy ste čarodejka, Alena. Všetkým ste nám trafili na nôtu. Ako sa vám to mohlo tak dokonale podariť?“ čudoval sa Čan-su.

Alena sa šťastne usmiala.

„Nuž a či sme sa za tých päť rokov nepoznali dokonale? Ako by som nevedela, čo kto má rád? Veď v klube ste už toľkokrát spomínali svoje obľúbené jedlá. Pri dokončovaní výkresov kuchyne mi prišlo na myseľ občas ju obohatiť o národné jedlá každého z nás.“


„A tajne prepašovala do Lúča debnu konzerv, aby sme sa umelých jedál neprejedli, pravda?“ dodal Navrátil.

„Kto by si to len bol myslel, že ste taká dokonalá kuchárka!“ vyslovil uznanie Scheiner.

Severson stisol dievčine ruku a zašepkal:

„Podarilo sa ti to dokonale — gratulujem…“

Len čo sa hostina skončila, Navrátil zanôtil:
		„To só hode, naše hode —


		poďme, stará, do hospode —


		hojajá, hojája, hojajá, hojája, hojajá, ja.“


Všetci sa pridali a klubovňou zaznelo veselo ďalej:
		„Bodeme do rána


		tancovať holána —


		hojája ja.“


Nasledovali ruské národné piesne, maďarské, poľské, francúzske, anglické…


„Súdružka Molodinová, mám pre vás dôležitú zprávu. Keď budete mať chvíľu čas, navštívte ma!“ Ozval sa Watsonov hlas v riadiacej kabíne.

„Nemôžete mi to povedať hneď? Nesmiem sa teraz vzdialiť. Práve sme spozorovali, že sa Lúč nepatrne vychýlil z dráhy. Iste uznáte, že je to vážna vec. Zisťujeme príčinu.“

„Teda stručne: zachytil som ďalšiu rozhlasovú stanicu na planéte X. Hovorí inou rečou ako prvá a je o niečo slabšia. Ostatné vám poviem neskoršie. Teraz sa ponáhľam do observatória. Pomôžem kolegom v prieskume.“

Na obrazovke služobného televízora zjavil sa Cahén:

„Súdružka Molodinová, astrogravimetre hlásia väčšie teleso smerom k Penebole.“

„Ďalšie, o niečo menšie teleso smerom k Regudovi,“ pokračoval o chvíľu v hlásení.

Molodinová sa spojila s rádiolokačnou stanicou:

„Súdruh Wroclawski, preskúmajte priestor smerom k Regulovi a Denebole.“

Asi o pol hodiny Wroclawski oznámil:

„Smer Regulus: tmavé teleso, veľkosť 0, 3 — vzdialenosť 26, 7 minúty.

Smer Penebola: tmavé teleso — veľkosť 0, 08 — vzdialenosť 32, 9 minúty.

Smerom ku stredu súhvezdia Leva: tmavé teleso — veľkosť 0, 04 — vzdialenosť 39 minút.“

Molodinová zapla rýchlo všetky televízne telefóny na Lúči. „Pozor — pozor — pripútajte sa! Spúšťame pohonné reaktory!“

Presne o minútu vyšľahli z trysiek lietadla červené plamene.

„Mali sme viac šťastia ako rozumu — hovorí sa u nás,“ poznamenal Navrátil. „Vyhasnutá slnečná sústava, či čo to bolo — mohla nám práve tak dobre stáť priam v ceste.“

„To by som bol objavil už dávno,“ odporoval Madarász, ktorý bol práve prvým pilotom. „Z hlavného astrogravimetra nespúšťam oči.“

Z obrazovky nazrela do miestnosti večne usmievavá Fratevova tvár.

„Predstavte si — najväčšie teleso pri Regulovi je rádiohviezdou,“ volal radostne. „A ako intenzívne vysiela! To už nie je šum, je to priam rachotenie vodopádu!“


Navrátil si nasadil slúchadlá a spojil sa s rádioteleskopom.

„Fratev mal pravdu, vypočujte si,“ ponúkol slúchadlá Molodinovej.

A s úsmevom dodal:

„Už som si myslel, že trošku zveličuje — ako zvyčajne.“

„Je isté, že zdroj, rádiovĺn nemôže byť ďaleko. Prekontrolujte, prosím, či je rádioteleskop presne zame aný na najväčšie temné teleso!“

Navrátil pristúpil k veľkej doske a prižmúrenými očami sledoval niekoľko obrazoviek.

„Áno, hlásenia astrogravimetra, rádiolokátora aj teleskopu sa zhodujú. Rádiovlny vychádzajú z telesa veľkosti 0, 3.“

„Teda stojíme na prahu tajomstva rádiohviezd!“ zaradovala sa Molodinová.

„Sú to nesporne uhasínajúce slnká, ktorých teplota natoľko klesla, že nežiaria viditeľným svetlom.“

„Máte pravdu,“ ukázal Madarász na premietaciu plochu astrotelevízora. „Pozrite, zhasínajúce slnko vyžaruje ešte infračervené a ultrafialové lúče!“

„Od tejto chvíle má Proxima neprávom svoje meno. Najbližším slnkom je — ako ho nazveme?“ poškrabal sa Navrátil za uchom.

„Radia Fratevi. Nech má Fratev radosť, pretože on prvý začul jej hlas,“ navrhol Čan-su.

Severson sa o chvíľu posadil k mikrofónu a hlásil:

„Mimoriadna zpráva pre Zem. Predovšetkým: Odhalili sme tajomstvo rádiohviezd. Sú to temné telesá, alebo lepšie povedané vyhasínajúce slnká. Jedno z nich je neďaleko nás. Nazvali sme ho…

Prepánajána, čo sa robí?! Do kabíny mi vnikla zvonku oslňujúca žiara. Okamih…

Temné slnce sa rozžiarilo! Ba vybuchlo. Okolo neho šíri sa ohnivý pás. Vypínam — zavolám vás o chvíľu…“

Náhle vzplanutie novej oslňujúcej hviezdy vyvolalo v Lúči zdesenie.

„Nezasiahne nás žeravá hmota, ktorú odvrhlo slnce?“ spýtal sa ustrašene Ditrichson.

„Pohonné reaktory na plný chod!“

Watson sa vrútil do riadiacej kabíny.

„Nerobte to, nezvyšujte rýchlosť nad doterajších stopäťdesiattisíc kilometrov! Môže to zle dopadnúť, to sme predsa ešte nevyskúšali!“

„Padni oko alebo zub! Teraz ťažko vyberať — niet na to času. Zvýšenou rýchlosťou riskujeme oveľa menej, ako keby sme sa motali v dosahu novy — a zhoreli,“ mienil Gruber.

„Také zlé by to hádam nebolo. No krídla by sme si asi popálili ako — Ikaros,“ mienil Madarász.

Jediný Čan-su ostal celkom pokojný:

„Súhlasím s akademikom Watsonom,“ povedal s úsmevom, akoby šlo o bezvýznamný spor. „Nezvyšujme rýchlosť zbytočne. Plytváme tak pohonnými látkami a ešte ich budeme potrebovať. Nezabúdajme, že čím budeme mať väčšiu rýchlosť, tým viac potom budeme musieť brzdiť. A nóva Radia Fratevi? Len ju nechajme pokojne stranou. Vyvrhnutá žeravá hmota neletí rýchlejšie ako dvetisíc kilometrov za sekundu. Nikdy nás nemôže dohoniť.“

„O tri roky, keď k vám doletí môj hlas, zažiari na vašom nebi nová hviezda,“ pokračoval Severson vo vysielaní.

„Keď ju zbadáte, spomeňte si na nás a nazvite ju Radia Fratevi.“


Vznietenie temného slnka vo vzdialenosti päť svetelných hodín nie je pre očitého svedka najpríjemnejším javom. Pre našich obyvateľov vesmíru bola to však priam ideálna príležitosť pre poznanie a štúdium života hviezd.

Náhle vzplanutie hviezdy pozorovali hvezdári už niekoľkokrát. Bolo to však vždy v takých obrovských vzdialenostiach, že výsledky bádania boli nepatrné. Iba teraz mohli vedci sledovať fyzikálne a chemické zmeny tak na samom slnku ako aj v prstencoch hmoty, ktorú hviezda odvrhla od seba obrovskou silou.

O niekoľko hodín ocitol sa Lúč v zosilnenom daždi röntgenových a kozmických lúčov. Aj novoobjavené lúče zéro žiarili oveľa intenzívnejšie.

„Napokon máme šťastie v nešťastí, ako sa U nás vraví,“ usmial sa spokojne Navrátil. „Neostáva nám nič iné, len aby sme našej milej Radii Fratevi úctivo poďakovali za nesmierne cenné fakty, ktoré poskytla našej vede. Teraz už niet sporu o tom, že nám tieto fakty pomôžu rozlúštiť tajomstvo nóv a ostatných hviezd a že nám konečne bližšie osvetlia aj záhadu kozmických lúčov. Nebojím sa povedať, že sa priblížime o veľký skok aj k rozriešeniu vzniku hviezd.“

„Áno, úroda je bohatšia, ako sme očakávali,“ prikývla Molodinová. „A koľko nových veľkých objavov nás ešte čaká v slnečnej sústave Proximy Centauri a v sústave Alfy Centauri!“

„A kto môže vylúčiť možnosť, že sa nám podarí odhaliť zákonitosť celej našej Galaxie?“ snila Alena.

Jasne žltá farba Radie Fratevi o niekoľko dní zmenila sa na oranžovú, potom na rumelkovočervenú.

Viditeľnosť hviezdy sa zmenšila natoľko, že ju mohli pozorovať iba silnými ďalekohľadmi alebo astrotelevízormi.

„Mali sme ju nazvať Prskavka, a nie Radia,“ usmial sa Fratev. „Zažiarila, narobila trochu rozruchu — a zhasla.“


„Správne! Básnik Erben by povedal: Prskla a zhasla docela….“

Život na Lúči sa vrátil opäť do normálnych koľaji. Vedci obrátili objektívy svojich prístrojov k cieľu cesty, k súhvezdiu Proximy Centauri.

Severson v tých rušných udalostiach takmer zabudol na Watsona. Pripomenul mu ho až rozhovor s prasynovcom. Olaf sa totiž sťažoval na sústavné bolesti hlavy, ktoré ho niekedy doháňajú až k šialenstvu.

„Keby ti radšej praskol tvoj celý zločinný mozog, mal by som aspoň po starosti,“ pomyslel si Severson. No keď si uvedomil obsah svojho tajného želania, striaslo ho.

„Kam som sa to až dostal?! Takéto riešenie je iba pre zbabelcov,“ rozčuľoval sa sám na seba. „Čas letí a cieľ cesty sa blíži! Treba konať.“

A znova sa dal do pátrania.

Watsona sledoval teraz v observatóriu denne.

Po mnohých márnych pokusoch podarilo sa, mu konečne pristihnúť ho.

Zapäl televízny telefón a bez mimoriadnej pozornosti sledoval výjav na obrazovke. Nezaujímal ho, bol veľmi podobný všetkým predchádzajúcim. Veď už poznal každý Watsonov pohyb. Nebolo nič mimoriadneho ani na tom, že práve vytočil akési číslo na televíznom telefóne.

Čo sa však dialo potom, Seversona nesmierne prekvapilo.

Na obrazovke Watsonovho aparátu zjavil sa záber z riadiacej kabíny. Čan-su hovoril s Navrátilom o novo objavenej planéte v súhvezdí Alfy Centauri A. Ani jeden z vedcov si však nevšímal telefón.

„Že by im tam nesvietilo signálne svetlo?“


Keď sa Watson nabažil pohľadu do riadiacej kabíny, spojil sa s klubovňou. Tam bolo veselo. Wroclawski rozprával anekdoty a celá spoločnosť sa smiala. Chvíľami usmial sa aj Watson.

Ani v klube nikto nespozoroval, že je telefón v činnosti.

Severson sa zrazu klepol do hlavy.

„Som ja len hlupák. Ako ma to len mohlo hneď nenapadnúť! Watson robí predsa to isté, čo ja: odpočúva, čo sa robí v riadiacej kabíne a v klube. Ale čo chce vysliediť? Pravdepodobne podáva zprávy Bratstvu silnej ruky! Už je naozaj najvyšší čas zakročiť!“

Severson sa rozhodol, že hneď po službe povie všetko Alene a požiada ju, aby informovala o dvoch sprisahancoch Navrátila.

Len čo vstúpil do klubu, kde si určil schôdzku s Alenou, zarazil sa.

Sála bola hneď po striedaní smien takmer prázdna. Pri okne s pokrútenou borovicou sedel Watson. Natoľko bol zabraný usporiadavaním akýchsi papierov, ktoré ležali na stolíku pred ním, že si príchodzieho ani nevšimol.

Watson v klube? Sem predsa nikdy nechodí! Čo má zase za lubom? Severson rýchlo rozmýšľal. Sadol si na druhý koniec sály, vytiahol z vrecka blok a predstieral, že si niečo píše. Pritom pozorne sledoval záhadného návštevníka.

Watson sa tváril spokojne. Chvíľami sa jeho oči dokonca usmiali dvoma vejárikmi vrások na spánkoch. Keď mal všetky papiere poukladané na dosť veľkej kope, oprel sa lakťom o rám okna, niekoľkokrát si pohladil prešedivené vlasy a zahľadel sa do hviezdnej oblohy.

Do sály prichádzali ďalší hostia — Navrátil, Molodinová, Čan-su, Scheiner, Fratev, Madarász, Mc Hardy.

Každý pri pohľade na Watsona zatváril sa rovnako začudovane ako Severson. Alena pribehla celá udychčaná. Ospravedlňovala sa, že sa zdržala v kuchyni.

„Čo povieš na tohto návštevníka?“ zašepkal Severson a očami ukázal na Watsona.

„Teším sa z neho. Konečne dostal rozum.“

„Ty si vedela, že sem dnes príde?!“ divil sa Severson.

„Vedela, povedal mi to Navrátil. Na jeho žiadosť som pripravila čaj a zákusky.“

„Prečo sa tak náhle zmenil? Nesleduje nejaký nečistý cieľ?“

Alena sa zasmiala.

„Ty si predsa len nenapraviteľný! Vo všetkom vidíš záhadu.“

„A ten prijímač — a šifrované poznámky — to nič nie je?“ povedal urazene Severson.

Alena sa už nedostala k odpovedi. Navrátil sa postavil do stredu sály a na jeho znamenie všetci stíchli.

„Drahí súdruhovia, posaďte sa, prosím, k spoločnému stolu, aby sme boli všetci pohromade. Akademik Watson nám chce oznámiť niečo dôležitého.“

Severson pozrel na Alenu spýtavým pohľadom. Alena iba pokrčila ramenom, čo znamenalo, že o ničom nevie.

„Ak dovolíte, ostanem sedieť,“ začal oficiálne svoj prejav Watson. „Viem dobre, že mnohí z vás ma považujú za nenapraviteľného samotára — a niektorí dokonca za mrzutého muža, ktorý nemá rád ľudí. Dnes by som vám preto rád zložil účty zo svojej samoty.“

Odmlčal sa a očami prešiel všetkých prítomných. Usmial sa.

„Dnes vám teda môžem prezradiť, prečo som nechodil medzi vás. Potreboval som veľa času. Pokúšal som sa totiž rozlúštiť zmysel slov neznámej reči obyvateľov planéty X…“


Posledné slová zapôsobili ako bomba.

„Domnievam sa, že sa mi to podarilo — aspoň čiastočne.“

Alena sa zľahka dotkla Seversona a významne na neho žmurkla.

„Ako som už oznámil súdružke Molodinovej, planéta X vysiela na dvoch staniciach. Tú druhú som — žiaľ — objavil iba nedávno. Na nešťastie hovorí celkom iným jazykom ako prvá stanica. Celá moja práca sa teda zaoberá iba silnejšou stanicou, ktorú počúvame už mnoho rokov. A teraz dôkazy…“

Watson pristúpil k magnetofónu a sklopil páčku vypínača. Sálou sa ozval plačlivý hlas.

„Takto hovoria obyvatelia planéty X normálne. A teraz si to dajme pomalšie… Dávajte pozor: Najčastejšie počujete tieto slová: vhgt — svls — ohoghim — svin — gh. Zrejme sú to slová, ktoré používajú neznámi ľudia najčastejšie. Zistil som si, ktoré slová sa najčastejšie vyskytujú v mnohých svetových jazykoch a dospel som k názoru, že medzi čudnými slovami musia byť najmä slovesá vo význame byť — a tak ďalej.

Bolo by veľmi zdĺhavé, keby som vám chcel opísať celý postup, ako som krok za krokom odhaľoval zmysel slov. Kto sa o tento problém zaujíma bližšie, môže si preštudovať tieto materiály,“ položil ruku na väčší zväzok papierov.

„Chcel by som vás však ešte upozorniť, že cesta k rozlúšteniu je veľmi zložitá. Najprv som to skúšal pomocou najrozličnejších dešifrovacích systémov, ktoré sú známe z čias rozdelenia ľudstva. Nedarilo sa mi to. Potom som preštudoval vedecké spisy akademika Hrozného a Lexu, ktorí rozlúštili neznámu reč a neznáme písmo na nápisoch z Orientu. Ani to mi veľmi nepomohlo. Iba po roku márneho hľadania som si všimol, že niektoré slová majú síce rovnaké písmená, akoby sa povedalo po našom, ale zakaždým sa vyslovujú inak. Rozdiely sú vo výškach tónov jednotlivých slabík. Neznámi ľudia vlastne nerozprávajú, ale spievajú. Nášmu sluchu to príliš nelahodí, ale pre neznámych ľudí to má veľký význam. Jednotlivé tóny im totiž nahrádzajú písmená.

A teraz vám prečítam preklad niekoľkých súvislých viet, ktoré sa mi podarilo zostaviť:

„Matematický turnaj (súboj alebo olympiáda) mal dobrý priebeh a vysokú úroveň. Absolútnym víťazom je — nezrozumiteľné meno.“

„Nepriateľská krajina (alebo svetadiel) usiluje sa zničiť našu civilizáciu (alebo náboženstvo). Boh nám vložil do ruky meč (alebo zbrane), aby sme potrestali rúhačov. Naša krajina (alebo svetadiel) je pre nás veľmi malá. Najúrodnejšie krajiny majú bezbožní — nezrozumiteľný názov národa — a my hladujeme. Musíme rozšíriť svoj životný priestor. Naša trpezlivosť je už na konci. Vyhlásime svätú vojnu…“

Zdá sa teda, že návšteva na planéte X nebude pre nás nijako príjemná. Podľa výsledkov, ku ktorým som dospel dlhou a trpezlivou prácou, schyľuje sa tam k búrke. Je celkom možné, že sa dostaneme priamo do tuhého.“

Odmlčal sa. V sále ležalo ťažké ticho.

„Priznám sa, a akiste hovorím za nás všetkých, že ma akademik Watson príjemne prekvapil,“ ujal sa slova Navrátil. „Za jeho gigantickú prácu musíme mu vysloviť úprimnú a vrelú vďaku.“

Sálou sa ozval nadšený potlesk.

„Táto práca má pre nás zaiste veľkú cenu. Uľahčí nám prvý styk s obyvateľmi planéty X.

Nehnevajte sa však, súdruh Watson, keď poukážem aj na tienisté stránky problému. Akiste nepochybujete o tom, že vám aj nám prajem na tejto ceste mnoho úspechov. Nechcem pochybovať ani o vašej statočnosti a starostlivosti. Obávam sa však, že aj pri všetkej dôkladnosti v lúštení môžeme ľahko podľahnúť klamu. Nezabúdajte, že naše myslenie je príliš pozemské na to, aby sme mohli preniknúť do myslenia neznámych tvorov len na základe zvukových záznamov. Pripúšťam síce možnosť, že akademik Watson odhalil tajomstvo neznámej reči, ale obávam sa, že zmysel slov je často iný, ako im teraz pripisujeme.“

Rozprúdila sa živá diskusia. Jedni stáli na Watsonovej strane, druhí pochybovali s Navrátilom.

„Práve som sa rozhodol, že preštudujem hudbu neznámych ľudí,“ povedal Madarász, keď sa vedci rozchádzali do svojich kabín. „Aby som odhalil jej zákonitosti, na to nepotrebujem slovníky…“

Seversona Watsonova zpráva natoľko ohromila, že celú besedu sledoval ako vo sne.

„Zaoberal sa statočnou prácou — a ja som ho upodozrieval,“ premýšľal.

„Ale prečo sa tak často stýka s Olafom? Prečo odpočúva rozhovory? A kto mi teda dal do vrecka varovný list? Nie — nie je to celkom v poriadku! Nelúštil záhadnú reč z iných príčin?“


30

DOBRÝ SLUHA — HROZNÝ PÁN


„Pozor, pozor! O desať minút zapneme pohonné reaktory! Pripútajte sa, otočíme lietadlo!“

Molodinovej hlas, prenášaný do všetkých kabín, znel slávnostne.

„Sláva, už sa blížime k cieľu!“ zvolala Alena. „Leif, však sa aj ty tešíš? Ja nesmierne. Cesta bola krásna a zaujímavá — všetka česť! Ale všetko s mierou. Priznám sa ti, že mi večná noc občas šla už na nervy. Ani nevieš, ako sa teším! Aj ty, pravda? To bude nádhera, keď zacítime pod nohami pevnú pôdu a nad hlavou nám zažiari skutočné slnce. A to nielen jedno, ale hneď tri!“

Zo zásuvky vyložila puzdro s demodulátorom a podala ho Seversonovi.

„Pozri, ako veselo nám žiari v ústrety!“

Severson si prezeral tri slnká so zatajeným dychom. Aké boli pestré! Jedno bolo žlté ako naše Slnko, druhé oranžové a tretie červené.


„Ku ktorému z nich letíme?“ spýtal sa zamyslene.

„K najväčšiemu, ktoré svieti rumelkovým svitom. Hovorím síce k najväčšiemu, ale v skutočnosti Proxima Centauri je najmenším slnkom v celom trojhvezdí. Teraz sa nám zdá byť najväčším, pretože je k nám najbližšie.“

„A ako ďaleko za ním sú ďalšie dve slnká?“

„Približne štrnásť svetelných dní, teda kúsok. Náš Lúč prekoná túto vzdialenosť aspoň za šesť týždňov. Keď sa rozlúčime s obyvateľmi planéty X, potom sa ta podívame. Bude to zaujímavá cesta. Zlaté slnko — Alfa Centauri A — má sedem planét a oranžové — Alfa Centauri B — štyri planéty. Je celkom pravdepodobné, že na niektorej nájdeme mysliace tvory podobné našim ľuďom. Obidve slnká sa navzájom otáčajú okolo toho istého ťažiska aj so svojimi slnečnými sústavami. A okolo tejto dvojice obieha Proxima so svojimi planétami.“

V zadnej časti kolosa sa ozval šum a praskot.

Trojhvezdie uniklo zo zorného poľa prístroja. Hviezdna obloha sa dala do pohybu. Zjavilo sa súhvezdie Panna, potom Vlasy Bereniky, Veľký voz s Polárkou na oji, Kasiopea, Mliečna dráha — súhvezdie Andromeda, uprostred ktorého svietila maličká hviezdička — Slnko našej slnečnej sústavy.

Na Lúči nebolo jediného človeka, ktorý by spal. Spálne vedcov boli prázdne. Všetci sa zhromaždili v čele lietadla, aby pomohli pri rýchlych operáciách, ktoré si vyžiadalo otáčanie lietadla.

Len čo sa Lúč ustálil v novej polohe, prišiel nový nával práce. Všetky prístroje bolo treba znovu usporiadať — antény, rádioteleskopy, astrorádiolokátory, astrogravimetre…

Alena pozrela von oknom.

„Obloha je už nehybná, môžeme sa odpútať.“


Severson rozopäl pás a zodvihol sa z kresla. Vykríkol od ľaku. Nohy sa mu podlomili pod váhou tela.

„Som ja len hlúpy…“ začervenal sa ako dievčatko a vzpriamil sa. „Lúč zmierňuje rýchlosť. Vrátila sa nám gravitácia. Viem to, a predsa som na to zabudol.“

„Nič si z toho nerob! Za osem rokov človek na všeličo zabudne. A prv ako začneš chodiť, prezuj sa. Topánky s oceľovými podrážkami sú teraz už zbytočné — podlaha už nie je magnetická.“

Severson urobil niekoľko krokov a dupol si.

„Rozhodne si zvyknem na to rýchlejšie ako na nedostatok gravitácie,“ usmial sa. „Mám taký príjemný pocit, akoby som už stál na pevnej zemi.“ Vytiahol z vrecka ceruzku, zdvihol ju do výšky a spustil ju. Neostala nehybne v priestore, ako by sa bolo stalo ešte pred pol hodinou, ale hneď spadla na podlahu.

„Skutočne som ako na Zemi,“ povedal spokojne.

Na televíznom telefóne zablikalo červené svetlo.

„Súdružka Svozilová má prísť do riadiacej kabíny.“

Severson osamel.

Za dlhé roky práce v laboratóriu poznal už všetky prístroje tak dobre, že mohol samostatne pracovať. Pozrel na hodinky.

„Ešte dvadsať minút,“ povedal si a dal pred seba hrubý blok, ktorý premenil na dôverný denník.

„Čím začať,“ premýšľal a z roztržitosti ohrýzal ceruzku.

„Dojmov je tak veľa…“

„Stále zdravie a dobrú náladu, strýko! Ako sa máte?“ ozvalo sa zrazu vo dverách.

„Olaf — čo tu chce?“

Prekvapene naň pozrel a namiesto odpovede kývol hlavou.

„Tvárite sa tak kyslo, akoby ste žuvali šťaveľ. Vari sa z mojej návštevy netešíte?“ usmial sa sladko Ditrichson. „Hodinku tu mám zastupovať súdružku Svozilovú, je na kapitánskej porade. Vidím, že ju by ste tu videli radšej ako vlastného synovca. No, azda sa znesieme. Je tu nejaká dôležitá práca?“

„O desať minút musíme vybrať z medzihviezdneho priestoru umelé bielkoviny. Vystavili sme ich žiareniu lúčov zéro. Pokus číslo 823. Ale to si urobím sám.“

„Ako vidím, nemáte dnes náladu, strýčko. No, ako chcete. Pozriem teda, ako pokračuje príprava jedál.“

„Aj to si obstarám sám,“ povedal Severson nevrlo.

Ditrichsonovi vzbĺkli v očiach zelené plamienky, ale ovládol sa. Sadol si do kresla a zadíval sa na kontrolnú dosku vysokotlakového kotla.

„Počujte, mám myšlienku,“ obrátil sa o chvíľu k Seversonovi. „Chceli by ste urobiť svojej snúbenici radosť?“

„Radosť? A čím?“ spýtal sa Severson neochotne.

„Pokusom číslo 824, ktorý možno prinesie prekvapujúce výsledky. Potom môžete pokojne povedať, že to bola vaša myšlienka. S radosťou vám ho darujem.“

„Netreba — nerád sa chválim cudzím perím, ako hovorieva Navrátil. Ako si predstavujete pokus?“

„Celkom jednoducho. Vyskúšajme, aké zmeny spôsobí v bielkovinách rádioaktívne žiarenie. Kým sa Svozilová vráti, pokus môže byť hotový. Bude sa čudovať, keď ju požiadame, aby si pozrela bielkoviny pod elektrónovým mikroskopom…“

Seversonovi sa návrh páčil. Na chvíľu sa zbavil aj nepríjemného pocitu z Olafovej prítomnosti.

„Pozrite…“ Ditrichson vytiahol z regála plochú uzavretú nádrž s bielkovinami a podal ju prudko Seversonovi.

„Choďte s tým do atómovej elektrárne. Nevchádzajte však hlavným vchodom, zbytočne by ste rušili službu pri reaktoroch. Choďte zadnými dvermi číslo štrnásť. Priamo oproti dverám uvidíte stenu s niekoľkými uzávermi. Jeden z nich otvorte a vložte doň kazetu s bielkovinami. Nechajte ju tam päť minút — to celkom postačí. Potom ju prineste sem — je to veľmi jednoduché. Nie je na tom nič zložitého. O pokus číslo 823 postarám sa zatiaľ sám. Kedy mám vytiahnuť kazetu?“

„O dve minúty. Ešte vám pomôžem.“

„Ale, strýko, a či som malé dieťa. Som predsa starší ako vy! Len spokojne choďte, škoda času! Svozilová sa môže skoro vrátiť — a bolo by po prekvapení.“

Pri dverách číslo štrnásť Severson sa zarazil.

„Neposlal ma Olaf preč iba preto, aby nám niečo vyviedol v laboratóriu?“ prišlo mu na um. Už sa chcel vrátiť, ale si to rozmyslel.

,Za desať minút, čo tam budem, nemôže predsa nič skaziť. A napokon — všetko si potom dôkladne prekontrolujem.“

Vstúpil do úzkej chodby. Zaujatý myšlienkami ani si nevšimol niekoľko skafandrov, pripevnených plátennými pásmi na protiľahlej stene.

Postavil sa na špičky, chytil kovové koleso uzáveru a niekoľkokrát ho otočil.

„Ešte málo,“ povedal si po prvom nevydarenom pokuse otvoriť uzáver — a otáčal koleso ďalej.

„Zastavte, preboha, zastavte!“ vykríkol niekto a chytil ho za ruku.

Severson stratil rovnováhu a klesol kričiacemu mužovi do náručia. Vytreštenými očami pozrel mu do tváre.

Watson!

„Bláznite, človeče?! Azda vás svet omrzel? Alebo vás dlhá cesta pripravila o rozum? Vy neviete, že rádioaktívne žiarenie zabíja? Čudujem sa Navrátilovi, že vzal do lietadla takého nevzdelanca. A ešte viac ma udivuje Ditrichson. Prečo vám, hlupák, nepovedal, že sa tu nikto nesmie pohybovať bez skafandra? Nevidíte ich tu? Ten váš sprostý pokus s bielkovinami ľahko sa mohol skončiť rozložením bielkovín vo vašom tele!“

Severson si márne urovnával myšlienky v hlave. V prvom okamihu si vôbec nemohol spomenúť, ako sa dostal do hlavnej chodby a prečo mu Watson tak nadáva. Ale posledné Watsonove slová ho celkom prebrali.

„Ditrichson za to nemôže. Ja som na to zabudol,“ zašepkal. „Ako to, že ste ma tu objavili? Ako viete, že ma sem poslal Ditrichson a že robíme pokus s bielkovinami?“

„Ako to viem? Celkom jednoducho. Počul som váš rozhovor. O tom si však pohovoríme neskôr. Teraz si navlečte skafander a dokončite si ten prekliaty pokus. A čo myslíte, že zistíte? Nič nového, je to už dávno vyskúšané.“

„Vy odpočúvate televíznym telefónom. Môžete mi povedať, prečo to robíte?“ spýtal sa Severson priamo.

„Máte pravdu. Počúvam — a najmä prvšie som sa tým často zabával. Je to moja slabosť a určitý nespôsob, priznávam. Ale napokon — čomu inému vďačíte teraz za svoj život, keď nie práve môjmu zlozvyku?“

„Som vám veľmi povďačný a do smrti zaviazaný, súdruh Watson,“ povedal Severson veľmi priateľsky. „Teraz vidím, ako zle som vás poznal, ako som sa vo vás mýlil. Ste dobrý človek, a práve preto mi nejde do hlavy, prečo počúvate cudzie rozhovory.“

„Namiesto vďaky vypočúvate ma ako prokurátor. Keď to tak veľmi chcete vedieť, nuž poviem vám. Bolo mi smutno a samotu znášam horšie, ako si myslíte. Planéta X si vyžiadala všetok môj voľný čas a na zábavu mi neostával. Klub a kapitánovu kabínu som navštevoval teda aspoň po telefóne. O nijaké tajnosti tam predsa nejde. Do vášho laboratória som sa dostal náhodou. Náhodou ma tam prepojil Fratev, keď volal sú družku Svozilovú aparátom, na ktorý som bol ja zapojený. Dúfam, že túto moju slabosť proti mne nezneužijete. Aj tak som na Lúči neobľúbený kvôli starým sporom s Navrátilom. Takmer ma mrzí, že som sa vtedy tak nerozvážne prihlásil.“

Severson mu pevne stisol pravicu.

„Naopak, všetci si vás veľmi vážime ― máme vás radi, verte tomu.“

Tentoraz to myslel vážne.


Alene sa ani nezmienil o udalosti v atómovej elektrárni, Watsona navštevoval teraz často. Drobnými pozornosťami usiloval sa mu prejaviť vďačnosť a zahlušiť tak zlé svedomie. Olafovi sa dôsledne vyhýbal.

„Poslal ma do elektrárne úmyselne, aby sa ma zbavil? Skôr to bola nešťastná náhoda a moja prekliata nevedomosť.“

Dni už tak nebežali, ale vliekli sa ako slimák. Odvážni dobyvatelia vesmíru žili v neustálom vzrušení.

Rýchlosť sa už natoľko zmiernila, že čierne diery V oblohe začali ožívať. Najprv sa zjavili tri matné hviezdičky súhvezdia Centauri a Mirah v Andromede. Čoskoro nato vystúpili z temnôt ďalšie hviezdy. Potom sa zjavila aj malá nepatrná hviezdička — naše Slnce.

Žiara troch sĺnc prenikala už do kabín ako slabučký svit kosáka Mesiaca.

Jeden z astrotelevízorov bol umiestený v klubovni, aby mohli vedci pozorovať planétu X aj vo voľných chvíľach.

Najprv sa zjavila na premietacej ploche ako zrniečko maku Pomaly vyrástla na veľkosť hrášku, potom na malú dubienku — a na tenisovú loptičku.

„Prídeme bližšie, prídeme bližšie, my svet dobyjeme,“

zvolal slávnostne Navrátil, kedykoľvek prišiel do klubovne a pozrel na astrotelevízor.

Dômyselné počítacie prístroje typu Sloboda roztočili sa na plné obrátky. Bolo potrebné čo najrýchlejšie prepočítať dráhy všetkých troch planét pri Proxime — a najmä dráhu planéty X, presne určiť čas otáčania okolo Slnka a okolo vlastnej osi — aj vzdialenosť medzi Proximou a jednotlivými planétami.

Výpočty, ktoré by boli predtým zamestnávali desiatky vedcov a vyžiadali si roky, zvládli teraz Slobodove prístroje za niekoľko hodín.

Lúč sa už natoľko priblížil k planéte, že astrotelevízorom mohli vedci sledovať jej povrch. Štyri pätiny povrchu pokrýval oceán, zvyšok zaberali dve pevniny a niekoľko menších roztratených ostrovov. Presnú mapu planéty vedci ešte nemohli vypracovať. Bránili im v tom pásy hustých mračien, ktoré sa tiahli najmä okolo rovníka. Čiastočne síce pomáhal astrorádiolokátor, ale ani ten nedával dosiaľ presný obraz.

„Ak majú neznámi ľudia dokonalejšie ďalekohľady ako my, už nás určite zbadali,“ uvažoval Wroclawski. „Ako asi zapôsobí na nich náš Lúč? Domyslia si, že k nim prichádza návšteva z inej slnečnej sústavy?“

„Pochybujem, museli by rozmýšľať rovnako ako my,“ povedal zamyslene Navrátil.

„Viete čo?“ zvolal Severson. „Preskúšajme, či akademik Watson správne pochopil ich reč! Pošlime im zprávu, že ich ideme navštíviť, aby sa nás zbytočne nenaľakali, keď sa zjavíme na ich oblohe!“

„Výborne! Nech som atóm tória, keď toto nie je dobrá myšlienka,“ nadšene súhlasil Fratev.

„Je to skutočne dobrá myšlienka, ale obávam sa, že to nedokážem,“ usmial sa Watson. „A či ja viem tak čudne mňaučať ako oni?“

„Nič nie je jednoduchšie,“ ozval sa Madarász. „Preložte mi zprávu do planétoiksštiny a pripíšte k textu noty. Zaspievam to ako slávik. Trochu som odpočúval ich reč, keď som študoval hudbu.“

„A na akom kmitočte chcete vysielať?“ spýtal sa Scheiner.

„Na tom istom ako oni — aj s tým nepochopiteľne veľkým zdvihom. To predsa dokážeme,“ zamiešal sa do rozhovoru Čan-su.

„To bude pekné prekvapenie, keď sa im zamiešame do programu!“ smial sa Fratev.

Na čom sa dohovorili, to aj vykonali.

Nasledujúci týždeň leteli už rádiovlny čudnými zvukmi k planéte X. Madarász splnil svoju úlohu znamenite.

Watson sa teraz nepohol od prijímača. Trpezlivo čakal, či neznáme tvory odpovedia.

„Teraz! Teraz začuli naše volanie! Vysielač stíchol!“ zvolal víťazoslávne.

O desať minút stanica sa opäť rozhovorila. Watson spustil magnetofón a súčasne zapisoval.

Vysielač opäť stíchol.

„Opakujte zprávu! Zatiaľ sa pokúsim rozlúštiť text…“

Vzal slovník, ktorý zostavil s veľkým úsilím, a prekladal. Keď prečítal prvú vetu, pokrútil hlavou:

„Som z toho blázon! Prvá veta predsa nemá logický zmysel: Vojna robí mier, za les hádzať kamenie, čas skrotený nemôže…“

„Alebo nám zle rozumeli, alebo im nerozumieme my,“ usmial sa Navrátil. „Pokúste sa preložiť ďalšie vety…“

„Okamih — obnovili vysielanie.“

Watson sa znova rozpísal.

„Zle im rozumiem, vysielanie má veľké poruchy, počúvajte,“ prepäl prijímač na reproduktor.

Ozvalo sa nepríjemné praskanie.


„Vyzerá to ako búrka,“ uvažoval Fratev.

„Na planéte X som spozoroval čudné záblesky,“ hlásil Cahén z riadiacej kabíny.

Vedci hneď priskočili k astrotelevízoru.

„To nie je búrka, ale viac sa to podobá výbuchu sopiek,“ mienil Čan-su.

„Sopečná činnosť zasiahla zrejme iba ľavý svetadiel.“

Watson rýchlo preladil prijímač.

„Druhá stanica mlčí. Pravdepodobne je na svetadiele, ktorý postihla prírodná katastrofa…“

Navrátil zapäl televízny telefón.

„Súdružka Molodinová, zvýšte rýchlosť — je nebezpečenstvo, že prídeme neskoro!“

„Vulkány ožili už aj na druhom svetadiele!“ zvolal Wroclawski.

Všetci zmĺkli. S hrôzou v očiach sledovali strašný obraz na premietacom plátne.

„Už aj prvá stanica mlčí…“

Watson si vytiahol vreckovku a pomaly si utieral spotené čelo.

„Akoby som bol svojimi nešťastnými proroctvami privolal katastrofu,“ povedal zničene. „Predpovedal som predsa, že sa tu nestretneme s nijakými ľuďmi.“

„Nepredbiehajte udalosti a nestrácajte hlavu,“ tešil ho Navrátil. „Sopečná činnosť je síce hrozný jav, ale nemôže zničiť život na planéte. Tobôž nemôže zničiť celé ľudstvo. Obyvatelia planéty sú predsa inteligentní tvorovia. Poznajú rádio a je teda pravdepodobné, že majú aj svoje letectvo. V najhoršom prípade zachránia sa vo vzduchu.“


Lúč sa k planéte priblížil už natoľko, že ju vedci mohli vidieť prostým okom.

Sopečné záblesky dosiaľ nezhasli.


Madarász vpadol do riadiacej kabíny a zavrávoral. Na jeho tvár dopadla ohnivá žiara červeného slnca, ktoré žiarivo svietilo z hviezdnej oblohy. V ruke kŕčovite zvieral práve vyvolanú — ešte mokrú fotografiu.

„Súdružka Molodinová, súdruh Navrátil, to je nad moje sily…“

Vzali ho za ramená a posadili do kresla.

Mlčky rozvinul fotografiu na kolenách. Na snímke bola zachytená časť planéty s pravou pevninou.

Na niekoľkých miestach vyvstávali z jej povrchu ohnivé gule. Na vrcholkoch gúľ — ako tŕňová koruna — vyrážal prudko letiaci dym. Zo šera svietilo ostrým fialovým svetlom kľukaté pohorie.

„To nie sú výbuchy sopiek, to sú…“ hlas Molodinovej uviazol v hrdle.

„Výbuchy atómových bômb,“ zašepkal Navrátil.

Madarász vytiahol z vrecka leteckú snímku výbuchu v Hirošime a Nagasaki a položil ju vedľa fotografie.

„Nemožno o tom pochybovať,“ dodal skleslo.

„Planéta X je veľmi rádioaktívna,“ vpadlo do toho hlásenie z pozorovateľne.

„Prišli sme neskoro! Šialenci! Preto im dala príroda mozog, aby sa navzájom zabíjali?“ Molodinová zovrela päste.

„Sami nad sebou vyniesli rozsudok smrti. A akej hroznej smrti! Tí, ktorí aj hneď neumrú, budú umierať v najtrýznivejších bolestiach… My však nesmieme strácať hlavu. Posádke predbežne nehovorte nič. Na všetko zlé je dosť času.“

Lúč sa priblížil k planéte X. Ostatní vedci už tušili, že sa na nej odohralo niečo neobyčajného. Iba teraz, keď videli dohasínajúcu atómovú vojnu na vlastné oči, uvedomili si, že tu — miliardy kilometrov od domova — odohráva sa tragédia, akú vesmír azda dosiaľ nepoznal.


Každý, kto mal práve voľno, prišiel do klubovne a bezo slova pozoroval s ostatnými hroznú scénu. Nikto nechcel ostať sám — pocit stiesnenosti nútil ho držať sa v úzkom kolektíve.

Watson sa oprel čelom o chladné sklo okna a zašepkal:

„Nikdy som netušil, že uvidím Danteho peklo na vlastné oči.


Zem plná slz, ženú ma víchru voje, červeným svetlom mihol sa blesk hrozný, až zmeraveli všetky zmysly moje a padol som sta ten, čo sa hrúži vo sny.


Ešte niekoľko výbuchov — a nad planétou X rozhostil sa mŕtvy pokoj. Len tu a tam prerážala červená žiara ohňov oblaky dymu a prachu.

Lúč sa zniesol nižšie a zakrúžil okolo planéty.

Na premietacom plátne astrotelevízora zjavil sa strašlivý obraz skazy: horiace mestá, dediny a lesy, na uhoľ spálené polia. Na zemi váľali sa spálené mŕtvoly ľudí, ktorých zasiahol výbuch z väčšej vzdialenosti. Horské masívy a kovové konštrukcie svetielkovali zelenkavým svetlom, akoby boli potreté fosforom. Podobne žiarila aj celá atmosféra na neosvetlenej pologuli.

A nad tým všetkým žiarilo krvavé slnko. Zdalo sa, že aj ono plakalo. Dlhé jazyky výbuchov šľahali do čiernej oblohy a pomaly sa odpútavali od svojej ohnivej matky.

„Hore — atómová energia, rozdávajúca život — a dole, ničiaca tento život.“

Všetci plakali — a nikto sa za to nehanbil.

„Rádioaktívne žiarenie má neobyčajné vlastnosti. Je také dynamické ako kozmické lúče. Podľa všetkých príznakov preniká do zeme až do hĺbky päťsto metrov,“ ozval sa čísi hlas v reproduktore.

Severson sa chytil za hlavu.

„Súdruhovia,“ vykríkol. „Zrádzal som vás! Iba teraz vidím, akým zločincom je Olaf — akými vrahmi sú Bratia silnej ruky!“

Madarászovi vypadla od prekvapenia filmová kamera, ktorou nakrúcal najhroznejší dokument v dejinách ľudstva.

Vedci priskočili k Seversonovi — mysliac, že sa mu rozum pomútil.

„Čo to hovoríš, môj drahý, spamätaj sa, nestrácaj rozvahu! Takáto katastrofa našej vlasti predsa už nehrozí, atómových dobrodruhov sme už dávno poslali do pekla!“

„Neboj sa, Alenka, nezbláznil som sa. Ale ďalej už nevládzem. Tá hrôza dolu mi otvorila oči. Už nemôžem mlčať.“ Namáhavo vstal.

„Musím vám všetko povedať! Letí s nami vrah! Vrah, ktorý vám striehne za chrbtom, aby vám vyviedol toto,“ ukázal na planétu. „Je to Ditrichson — áno, môj prasynovec Olaf! A ja som ho kryl.“

„Ditrichson predsa nie je vaším prasynovcom, už dávno ho poznám,“ povedal Watson. „Jeho prarodičia sa prisťahovali do Ameriky už okolo roku 1860. Upokojte sa, Severson. Trochu vám povolili nervy, ale to sa zasa v krátkom čase napraví. Katastrofa na planéte X silne zapôsobila aj na nás. Wroclawski, nestojte tu ako soľný stĺp — rýchlo prineste nejaký upokojujúci prostriedok,“ rozčúlil sa.

„Nič nechcem, len mi dovoľte hovoriť. Bratstvo silnej ruky existuje, nie je to môj výmysel! Povedal mi to sám Ditrichson. keď ma navštívil v Prahe. Tu si to, prosím, tu si to prečítajte v mojom denníku,“ vytiahol z vrecka blok a hodil ho na stôl. „Sú to zločinci, ktorí si myslia, že sú viac ako ostatní ľudia a že sú bohom predurčení vládnuť nad svetom. Sila a moc je ich cieľom. Možno skrývajú aj atómové zbrane, ktoré vám jediného dňa hodia na hlavu. Teraz my — a za nami potopa,“ trasúcou rukou ukázal opäť von oblokom.

„Nezmysel,“ ostro odporoval Gruber. „Mohol by vari existovať na našej Zemi jediný tvor zvaný Homo sapiens, ktorý by nevedel, že atómová vojna nevyhnutne zničí predovšetkým útočníka? Takýto človek by už dávno liečil svoje zdravie v blázinci.“

„Nechajte ho hovoriť,“ žiadal Fratev.

„Áno, Bratstvo silnej ruky pripravuje vojnu,“ tvrdohlavo opakoval Severson. „Ditrichson mi to povedal jasne a otvorene. Sľuboval, že keď zvíťazia, budem veľkým pánom ako oni. Nikdy som netúži po tom, byť pánom nad inými ľuďmi, to mi verte. Mlčal som len preto, že som nechcel byť udavačom vlastného synovca. Utešoval som sa, že ho napokon presvedčím, prehovorím. Teraz však, nad hrobom planéty X, spoznal som s hrôzou, koho som chránil. Uvedomil som si, že zločin sa nesmie zamlčať, že zločin zamlčať znamená mlčky s ním súhlasiť. Prečo som tak neskoro spoznal pravdu? Prísne som totiž rozlišoval — Alenka mi to veľa ráz vyčítala — ja a vy. Watsona som podozrieval zo samotárstva — a ja sám som sa od vás izoloval. Svoju prácu som síce vykonával statočne, ale nevedel som sa vám celkom priblížiť. Napokon som ostal odtrhnutý od kolektívu. Dnes to už viem a draho som túto nevedomosť zaplatil: nestačí iba statočne konať svoju prácu a o nič iné sa nestarať! Ak má žiť celé ľudstvo šťastne, treba, aby všetci čestní ľudia spojili svoje sily a spoločne bojovali za šťastie ľudstva.“

Alena ho objala a hladila mu vlasy.

„To nič, drahý, všetko je už v poriadku…“

Navrátil nedôverčivo kýval hlavou.


Severson to spozoroval. Vymanil sa z objatia a zvolal:

„Vy mi neveríte? Jeden dôkaz mám vo vrecku. Neviem síce, čo to je, no nie je to v poriadku. Prečo by ma bol Ditrichson požiadal, aby som dve škatuľky takýchto ampuliek zničil? Môžem vám ich ukázať, ukryl som ich v kabíne do bielizníka.“

Navrátil si prezrel ampulku proti svetlu.

„Okamžite zaistite Ditrichsona! Je to skutočne zločinec,“ povedal zlomeným hlasom. „Zločinec najhrubšieho zrna. Pripravoval bakteriologickú vojnu. Pozrite: vírusy mozgovej chrípky.“

Odmlčal sa, aby nabral dych.

„Aké šťastie, priatelia, že sa ľudstvo prebudilo zo sna, že zistilo, v čom je koreň zla! Že spoznalo, akým veľkým nebezpečenstvom je pre jeho existenciu kapitalizmus a imperializmus so svojím hlavným zákonom — kto z koho! Akým šťastím je pre ľudstvo, že týmto zločincom vyrazilo z rúk atómové zbrane — že Sovietsky sväz zavčasu mobilizoval národy do boja za mier!

S atómovou energiou je to ako s ohňom: je dobrým sluhom, ale hrozným pánom. Dnes, na šťastie, nie je naším pánom, lež dobrým služobníkom. Na koľko veľkých víťazstiev poskytol nám tento služobník silu! Aký blahobyt sme touto silou vybudovali na Zemi! Bez nej by sme dnes neboli ani tu, v slnečnej sústave, vzdialenej od našich domovov viac ako štyri svetelné roky.

Súdruhovia! Je to prekvapujúce, no niet o tom ani najmenších pochybností: Medzi nami sú ešte šialenci, ktorí v chorobnej túžbe po moci zabúdajú na cit človeka a strácajú aj zdravý pud sebazáchovy. Zabúdajú, že kto seje vietor, žne búrku! A táto búrka zmetie dnes iba ich. Ľudstvo nepripustí, aby sa opakovali hrôzy minulosti. Chce žiť v pokoji a mieri. Preto zločincov neúprosne rozdrví.


A ešte jedno poučenie dávajú nám varovné signály z vesmíru: v radostnom mierovom živote prestali sme byť bdelí a ostražití. Spoliehali sme sa na to, že pozostatky imperializmu už celkom vymizli z myslí ľudí. A čo vidíme teraz? Priamo na našej palube žije s nami a je s nami pri jednom stole jeden z tých, ktorí ešte žijú v neblahej minulosti. Prečo s nami letí, prečo riskuje a stráca čas? Pre záujmy vedy a ľudstva? Iste nie! Nepotreboval by na to ampulky s nákazlivými chorobami — ktoré sme už dávno vyničili na celej Zemi. Na tieto otázky môže byť iba jediná správna odpoveď: na planéte X chcel urobiť to isté, čo chce urobiť Bratstvo silnej ruky na Zemi: všetko ovládnuť a vykorisťovať. Neštítil sa ničoho, aby svoj cieľ dosiahol.

Súdruhovia, musíme okamžite ustanoviť súd a postaviť predeň záškodníka…“

Ditrichsona však márne hľadali. Nebol ani v atómovej elektrárni, kde mal mať službu, ani v laboratóriách, ani v klube, ani vo svojej kabíne…

„Aj vám by som ohcel, Alena, povedať niekoľko úprimných slov, sme tu náhodou sami… Pamätajte: láska nie je slepá ani pasívna. Pravá láska musí ľudí dvíhať, robiť ich lepšími. Mali ste Seversonovi viac pomáhať — a nielen sladko hrkútať… No nič, veď vy ešte všetko napravíte. Celý život je predsa pred vami…“

„Viem, súdruh Navrátil, viem, že z veľkej časti som aj ja vinná…“

Do klubovne vstúpil Severson. Navrátil si spomenul, že musí ísť ešte do riadiacej kabíny a odbehol.

Severson sa naklonil k Alene a zašepkal:

„Hneváš sa na mňa?“

„Hlupáčik,“ usmiala sa. „Naopak.“

„Tie dve škatuľky ležali medzi nami ako balvan — počkaj chvíľku, odskočím po ne, aby ma už nepálili.“

„Poď teda, idem s tebou.“


Severson otvoril dvere svojej kabíny a rozsvietil. Rýchlo skočil späť.

Na jeho posteli sedel Ditrichson. Škľabil sa ako šialený. V ľavej ruke kŕčovite zvieral plechovú škatuľku, pravou rukou vyberal z nej ampulky a rozbíjal ich o podlahu.

„Fauchar, Jones, Severson, všetci tak skončíte! Zničím vás ako psov!“ Oči mal nepríčetne vytreštené a celý sa triasol.

„Poď, ty vrah!“ zareval, keď zbadal Seversona. „Zabil si planétu X!“

Škatuľku s ampulkami prudko hodil ku dverám.

Severson prudko pribuchol dvere a chytil Alenu za ruku.

„Zošalel! Zavolaj rýchlo Navrátila!“

Alena odbehla. Oprel sa o dvere, aby šialenec nemohol vyjsť. Ditrichson zalomcoval niekoľkokrát kľučkou a stíchol.

Zrazu sa dvere prudko rozleteli a Severson stratil rovnováhu. Šialenec vypadol z kabíny a narazil na stenu chodby. Odrazil sa a zavrávoral. Hneď sa však vzchopil.

Poobzeral sa. Seversona, pripraveného na boj, si však ani nevšimol. Rozbehol sa k východu z lietadla.

Kým sa Severson spamätal, otvoril dvere komory, aj východ, odrazil sa a skočil do vzduchoprázdneho priestoru. Jeho tvár aj ruky sa hneď zaliali krvou.

Mŕtve telo sa ponorilo do temnôt…

„Napokon je to úbožiak — nikdy nepoznal, čo je láska k ľuďom a šťastie čestného človeka,“ tíško povedal Navrátil. „Severson, poslali ste už zprávu na Zem?“

„Áno, aj to som im povedal, že planéta X — Zneužitý atóm — ako ju teraz nazývame, stala sa aj Ditrichsonovým hrobom…“

„Pre ľudstvo aj pre Bratstvo silnej ruky bude to vážna výstraha. Naozaj, varovné signály z vesmíru, ako povedala Alena. Škoda však, že našu zprávu vypočujú až o štyri roky…

A teraz — vpred, do súhvezdia Alfy Centauri!“

„Počkajte, súdruh Navrátil,“ položil mu ruku na plece Mc Hardy. „Myslím, že by sme tu mali nejaký čas počkať, kým vyprchá rádioaktívne žiarenie — a potom poslať dole pomocné lietadlo s výskumnou čatou. Členovia čaty by tam preštudovali zvyšky kultúry a dôsledky atómovej vojny. Možno by odhalili aj záhadu nezvyčajného smrtiaceho žiarenia. Takto by sme obohatili našu vedu.“

„Nesúhlasím s vami, súdruh Mc Hardy. Rozhodne nevedeli, čo je kultúra. A potom — načo by nám bolo tajomstvo smrtiacich lúčov. Čo dobrého by nám prinieslo štúdium obrovského cintorína neznámeho ľudstva? Čo o ňom bezpečne vieme, naozaj nám stačí: utrpelo ťažký úder, pretože zneužilo atómovú energiu. Ďalej už nemôžeme ísť. Tuná aj veda stojí na hranici, ktorú nesmie prekročiť. Právom si prevažná väčšina ľudstva vynútila zákaz pokusov s atómovými a vodíkovými bombami…“

Zapäl televízny telefón a opakoval rozkaz:

„Smer súhvezdie Alfy Centauri A — vpred!“

Do riadiacej kabíny vstúpil Čan-su.

„Práve som zachytil mimoriadnu zprávu zo Zeme: Ľudstvo ovládlo pomocou atómovej energie počasie na celej zemeguli. Začína útok na ľadovce južného pólu.

Amundsen posiela pozdrav Seversonovi a nám všetkým…“


31

NA ZDRAVIE SVETOVEJ AKADÉMIE VIED


Vo Vysokých Tatrách sneží.

V horskej chate „Lúč“ je veselo. Zišli sa tu všetci príbuzní a priatelia odvážnych dobyvateľov vesmíru.

Pri dlhom prestretom stole sedí akademik Tarabkin, Nataša Orlovová, staručký Kolfsen a Hallström z Jarlsbergu, Amundsen, akademik Zajcev a jeho syn.

Za dlhé roky, čo sme Miťu nevideli, veľmi sa zmenil. Vyrástol a zmužnel — veď už má dvadsaťjeden rokov! Na prsiach sa mu leskne zlatý rad v podobe zemegule s nápisom:

Za zásluhy o rozvoj atómovej fyziky.

Mladý Zajcev vstal z kresla a vysoko zdvihol pohár:

„Pripime, drahí priatelia, na zdravie našich víťazov nad vesmírom! Na zdravie posádky Lúča, ktorá práve dosiahla planétu X a možno už hovorí s jej obyvateľmi! Pripime na zdravie týchto neznámych ľudí! Nech vydobyjú nad prírodou rovnaké víťazstvá ako my!

Na zdravie Svetovej akadémie vied!

Na zdravie všetkého ľudstva, ktoré žije vo večnom mieri a bratstve!

Na jeho ďalšie veľké víťazstvá…!“


OBSAH


Šťastlivú cestu, pútnici do tretieho tisícročia!

Prvý diel

PREBUDENIE

Syn severu

O život neandertálca

Bublina vzduchuProxima Centauri hovorí?

Zmŕtvychvstanie

Rozprávkový výhľad

Listy do minulosti

Oneskorená vesmírna pošta

Otras

V krajine zázrakov

Úspechy lovcov vĺn

Nočná návšteva

Návrat

Pri prameni bohatstva

Pozvanie

Odvážny návrh

Seversonovo nové povolanie

Malý výlet po mesiaci

Nebezpečný dážď

Smrť v pustatinách

Druhý pokus

Prasynovec (úryvok ZO Seversonovho denníka)


Druhý diel

DOBYVATELIA VESMÍRU

Pozdravujte obyvateľov planéty X

Cez slnečnú sústavu

Čierny pasažier

Zákerné vírusy

Detektívi

Výlet do vzduchoprázdneho priestoru

Watsonovo tajomstvo

Dobrý sluha — hrozný pán

Na zdravie Svetovej akadémie vied


Milí čitatelia!

Práve ste dočítali túto knihu. Páčila sa Vám? Čo poviete na jej obsah? S čím ste nie spokojní? Ako sa Vám pozdávajú obrázky a úprava? Prosíme Vás, napíšte nám hneď teraz, kým sú Vaše dojmy ešte celkom čerstvé. Vaše pripomienky nám pomôžu robiť lepšie knihy. Ďakujeme Vám. Naša adresa:

Slovenské nakladateľstvo detskej knihy Bratislava, Šoltésovej 2.


notes


1


konvejer — dopravný pás, zvaný aj „paternoster“.